%20(1).jpg)
Bolo to 10. septembra roku 1858. Traja belgickí pútnici strávili tento deň v malej francúzskej dedine Ars. Dedina bola preplnená, ako skoro vždy, veľkým počtom ľudí, ktorí chceli hovoriť s jej farárom, alebo sa u neho vyspovedať. Tí traja, ktorí prišli poslední, sa volali: P. Viktor Dechamps, odetý do rádového šatu redemptoristov, jeho rodný brat Adolf, člen vlády v Bruseli, a jeho najmladšia dcéra Luisa. Potrebovali naliehavo radu.
Svätý a prorockým darom nadaný kňaz Ján Vianney, osvietený Bohom, im povedal: 21-ročná Luisa má vstúpiť do rehole napriek svojej svojvoľnej a výbušnej povahe.
Zahraničných pútnikov prijal farár ihneď po ich vstupe do sakristie. Napriek veľkému počtu pútnikov ich vzal so sebou na faru. Najprv sa obrátil k redemptoristovi P. Viktorovi, ktorého rádový odev mu takmer závidel. Áno, rehoľník - to znamená snaha po svätosti! Potom sa obrátil k Adolfovi, ministrovi: "Boh sa uchádza o vašu dcéru! Musíte mu ju dať! Jej želanie pochádza od Boha!" A potom ešte s tajomným pohľadom na ministra povedal: "A nezabudnite, môj pane, kríž je dobrý, kríž je dobrý!"
Potom sa znovu obrátil k redemptoristovi Viktorovi a pochválil jeho prednedávnom napísané, ale ešte neuverejnené spisy. Luisa však má ešte na neho počkať, kým navštívi chorých, vzadu pri sväteničke. Keď sa potom farár vynoril vzadu v kostole, nasledovala ho Luisa s návalom ľudí až k oltáru. Jedna dáma, ktorá už kľačala v spovednici, jej urobila miesto. Konečne sa objavil tiež farár, ktorý sa ešte len pomodlil svoj breviár. Luisa okamžite začala so svojou žiadosťou a rozprávala o svojom probléme s povolaním. Vianney ju prerušil: "Moje dieťa, musíte sa poponáhľať, lebo s Bohom sa nemožno zahrávať!" Luisa prednášala svoje protiargumenty, ale farár ju znova prerušil: "Človek nemá nechať Boha čakať!" A pokračoval: "Počúvajte, moje dieťa: začnite ešte dnes novénu k Duchu Svätému a ku svätej Filoméne, aby sa uskutočnili Božie plány pre vašu dušu. Jeho odpoveď nedá na seba dlho čakať!" A potom sa udialo ešte niečo: Pred jej očami sa začali vznášať tri termíny: 20. november, 8. december, 2. február.
Pri spiatočnej ceste domov zamierili títo traja pútnici do La Salette (posolstvo z La Salette) v Alpách, tu sa predsa zjavila v roku 1846 Matka Božia a horko plakala! Luisa, ktorá sa stále zaoberala svojím problémom povolania, sa začala modliť farárom odporúčanú novénu. Na deviaty deň mala absolútne jasno: Vstúpi do rádu Srdca Ježišovho Matky Baratovej.
20. septembra začali exercície, na ktorých sa Luisa zúčastnila a tam bol stanovený termín jej vstupu: Budúci 8. december! A 2. februára 1859 sa má konať jej obliečka. Tak sa aj stalo.
Pre Luisu ktorá sa tešila zo života, nebol rehoľný život vôbec ľahký, ale vydržala. Po noviciáte dostala svoje prvé miesto ako vychovávateľka v jednej škole v hlavnom meste Brusel. U detí bola veľmi obľúbená, bola rodená pedagogička, v teórii i v praxi. Tak to bolo aj na všetkých ďalších miestach. Deti na nej doslova viseli.
Vo vyššom veku ju však, žiaľ, opúšťal sluch. Musela sa uchýliť do kláštora v Tournai. Vyučovať už nemohla, čo bolo pre ňu ťažké. Ale hier a športu sa ešte mohla zúčastniť, to bola ešte nejakú dobu živosťou "prekypujúca sestra Luisa", kým jej ešte tiež nezačali ubúdať aj jej duševné schopnosti. Správala sa ako "tichý, bezmocný baránok". Voči svojim sestrám sa stávala apatickou a svojich najbližších príbuzných nepoznala. Prepadla ju úplná hluchota, až nakoniec 28. mája 1913 dotrpela.
V hodine smrti držala v ruke ruženec svojho strýka Viktora, ktorý bol po celý život jej duchovným radcom. V roku 1865 sa stal arcibiskupom v Mechelene a neskôr bol menovaný kardinálom, ako "prímas Belgicka", stál na čele katolíckeho Belgicka. Tento jej strýko Viktor, ktorého príslušnosť k rádu redemptoristov mu v roku 1858 farár z Arsu tak závidel, sa tešil veľkej úcte nielen vo svojej arcidiecéze, ale v celej krajine. Ako strhujúci rečník a vynikajúci spisovateľ preukazoval mimoriadne služby Bohu a Cirkvi.
Jeho najznámejšie dielo, ktorému dal názov "Mária, nová Eva", prešlo celým katolíckym svetom. Tento bestseller bol napísaný skutočne, ako sa hovorí "s láskou a zanietením" (con amore, avec ferveur). "Nová Eva" mala podnecovať predovšetkým k modlitbe a k meditácii. Táto kniha, ako sa zistilo, nebola v žiadnom protiklade k modernej vede, ako sa u tohto druhu literatúry často stáva. Autor zastával hlbokú, zdravú teológiu.
Ťažiskom jeho mariológie bolo Božie Vtelenie. Išlo o to: stvorenie zušľachtiť, vykúpiť, oslobodiť od hriechu. Panna sa stala Kristovou spoločníčkou. Každému, kto o to prosí, rozdeľuje Ježišove milosti. Takýmto výkladom charakterizuje Maurice Becqué, kardinálov životopisec, jeho mariánske vytýčenie cieľa. Podobný smer ako arcibiskup Dechamps, zastával neskôr jeho nasledovník, kardinál Désiré Mercier, ktorý sa snažil podľa svojich síl o skorú dogmatizáciu učenia o "Máriinom univerzálnom prostredníctve milostí".
Kardinál Dechamps prijímal rád pozvanie z mariánskych svätýň, kde povzbudzoval pútnikov ku kresťanskému životu z viery. O jeho púti do La Salette sme sa už dozvedeli, svoje kroky zamieril aj do novo vznikajúceho miesta milostí, do Lúrd.
Arcibiskup Dechamps stále odporúčal svojim veriacim modlitbu ruženca. Ešte vo svojom poslednom pastierskom liste, dva týždne pred svojou smrťou, 15. septembra 1883, na neho poukazoval. Dôrazne uvádzal v známosť práve objavujúcu sa encykliku o ruženci pápeža Leva XIII., ktorá sa mala čo najhorlivejšie čítať a uskutočňovať.
A čo sa udialo u Adolfa Dechamps, tretieho pútnika z Arsu? Vari mu nepovedal farár z Arsu tie tajomné slová "Kríž je dobrý, kríž je dobrý" ako napomenutie na cestu? Ako politik, pevný vo viere, zožal veľa kritiky najskôr ako belgický minister vnútra, potom ako minister zahraničia. Jemu išlo predovšetkým o udržanie kresťanských škôl. Ale všetci ostatní nepriatelia Cirkvi ho zasypali posmechom a vyhrážkami. Nakoniec bol uvoľnený z ministerského úradu. Jeho nepriatelia zvíťazili, aspoň zatiaľ. Svojej skúšanej zbožnosti sa však Adolf Dechamps nevzdal ani v rokoch svojej politickej činnosti, ani po zbavení funkcie.
Stále sa snažil o život v prítomnosti Božej, v snahe o svätosť. Zastával sa chudobných, sociálna otázka mu ležala na srdci. Jasným pohľadom sledoval dianie vo svete a v Cirkvi, pozoroval tiež príchod "mariánskeho obdobia". Vtedy sa predsa v roku 1830 zjavila Matka Božia v parížskej Rue du Bac a dala svojmu ľudu "Zázračnú medailu".
A potom, o niekoľko rokov neskôr, udalosti v kostole "Našej milej Pani v Siegen", vznik a rýchle rozšírenie "Bratstva Našej milej Pani k obráteniu hriešnikov". A či sa v roku 1846 nezjavila plačúca Matka Božia v La Salette a v roku 1858 ešte 18-krát v Lurdoch? V jeho vlasti, v Belgicku, boli zavedené "májové pobožnosti". A potom ešte, ako vyvrcholenie, 8. decembra 1854 v Ríme bola vyhlásená dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Tohto mariánskeho hnutia sa chcel Adolf Dechamps aktívne zúčastňovať, najmä zostavením zakladajúcich listín. K tomu však nedošlo, ani v starobe. Ošetrovanie chudobných, boj za kresťanskú školu a ďalšie aktivity ho úplne zamestnali. Ale jeho modlitebný život tým nebol nikdy skrátený, napriek všetkej hektickosti. Dve jeho dcéry našli cestu do duchovných rádov: už spomínaná Luisa a tiež jej staršia sestra Mária. Tá bola vydatá, a keď ovdovela, v starobe ešte vstúpila do rádu "Navštívenia Panny Márie", založeného svätým Františkom Saleským.
