%20(1).jpg)
Keď bol svätý Bernardín zatknutý a obžalovaný z kacírstva pre šírenie úcty, ktorá sa niektorým teológom a humanistom nepáčila, jeho obvinením sa po tri razy zapodieval cirkevný súd. Naposledy to bolo na Bazilejskom sneme v roku 1438 a medzi jeho účinných obhajcov patril Ján Kapistránsky (1386 - 1456) na ktorý mala úcta Bernardína k Ježišovmu menu veľký vplyv. Napokon, ako i na celú generáciu františkánskych kazateľov.
Ján sa narodil sa 3. 6. 1386 v Capestrano, 40 km východne od L'Aquily (táto provincia leží v oblasti Abruzzo) v strednom Taliansku. Meno vraj dostal po Jánovi Krstiteľovi. Otec bol šľachticom z Nemecka, matka Talianka.
Ján mal po celý život mimoriadnu pamäť a prevažne cholerický temperament. To mu pomáhalo k dosahovaniu úspechu. V Perugii, na najvýznamnejšej právnickej fakulte vyštudoval právo, potom bol poradcom na kráľovskom dvore v Neapole. Odtiaľ bol poslaný v službách kráľa späť do Perugie ako sudca. Bol zásadový vo veciach spravodlivosti a v 26 rokoch sa tu stal predstaveným mesta, miestodržiteľom, a v 28 rokoch predsedom vlády s najvyššou vojenskou mocou. Čoskoro potom, čo sa oženil, bol poslaný zasiahnuť do sporu počas bojov medzi Perugiou a Malatesta v Rimini roku 1413. Potom došlo k zvrhnutiu apulského kráľa Ladislava a Ján ako kráľovský úradník skončil vo väzení na hrade Brufa, kde sa mu vyhrážali smrťou. Spoznal pominuteľnosť všetkého pozemského šťastia a nestálosť ľudskej priazne. Po odvážnom pokuse o útek bol vraj pripútaný k stene reťazou s nohami vo vode.
V roku 1415, hneď po svadbe s grófskou dcérou, mal zabezpečiť mier medzi dvoma znepriatelenými mestami, ktoré viedli vojnu. Padol však do zajatia. Vo väzení sa mu dvakrát zjavil svätý František a dôrazne ho vyzýval, aby vstúpil do jeho rádu. Bol to tvrdý vnútorný boj, kým sa 29-ročný Ján radikálne rozhodol zanechať svet.
Z väzenia sa dostal za veľké výkupné a so súhlasom manželky a preto, že manželstvo nebolo ešte dokonané, vstúpil v roku 1416 do rehole františkánov – observantov v Perugii. Tento vynikajúci právnik sa veľkou mierou zaslúžil o rozšírenie rádu. Jeho priateľ Bernardín Sienský z neho urobil najväčšieho kazateľa svojej doby. Štyridsať rokov putoval po Taliansku ako ľudový misionár, zmierovateľ a bojovník proti bludom.
Ján po svojom obrátení mnohokrát pristupoval k sviatosti zmierenia bez toho, aby sa odhodlal aj k prijatiu Eucharistie. Neskôr vraj pokladal toto neprijatie nesmiernej Božej ponuky za jeden z najťažších hriechov svojho života. Počas noviciátu získaval jasno a pokoj v duši. Pri vedomí krátkosti svojho života začal byť nepretržite aktívny pre túžbu vykonať ešte veľmi veľa na Božiu slávu.
Od svätého Bernardína prevzal Ján obraz žiariaceho slnka s nápisom IHS. Často sprevádzal na cestách svojho staršieho priateľa a ako právnik bol aj jeho vplyvným obhajcom. Bernardínova novátorská forma úcty k Ježišovmu menu, keď využíval monogram IHS, sa nestretla u všetkých s pochopením. Mnohí sa pohoršovali, veď dovtedy bol jedine kríž najúčinnejším znakom Krista. Práve preto Bernardína v roku 1426 pred pápežom obvinili z herézy.
Keď sa o tom Ján Kapistránsky dozvedel, hneď sa svojmu priateľovi ponáhľal na pomoc. U Svätého Otca dosiahol, že františkáni mohli pred komisiou obhájiť svoju záležitosť s monogramom Ježišovho mena. Hlava Cirkvi sa presvedčila o správnosti tejto úcty, ale predsa múdro rozhodla, aby sa stredné písmeno – H – v nápise IHS spojilo s krížom; tak, ako to poznáme aj dnes.
Pápež Jána ihneď poveril, aby zorganizoval slávnostnú procesiu k úcte Ježišovho mena, na ktorej sa zúčastnil aj on sám s celou kúriou. Pri procesii Ján niesol štandardu s Ježišovým menom. Po tomto akte prišlo v mnohých talianskych mestách k obrovskému rozkvetu úcty k Ježišovmu menu, takže samotný Ján vyhlásil: „V Taliansku je iba niekoľko kostolov, v ktorých nie je umiestnený znak Ježišovho mena s dvanástimi lúčmi.“
Z poverenia pápeža kázal Ján Kapistránsky od roku 1451 v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Čechách a Poľsku a všade šíril lásku k Ježišovmu menu.
Moc tohto mena zakúsil Ján Kapistránsky za veľmi dramatických okolností, keď sa Turci v roku 1453 zmocnili Carihradu a plánovali likvidáciu kresťanov na mnohých územiach. Pápež Mikuláš V. preto vyzval kresťanské kniežatá ku križiackemu ťaženiu proti Turkom. Na rovnaký účel zvolal cisár Fridrich III. ríšsky snem do Regensburgu a ďalší do Frankfurtu.
Ján Kapistránsky sa na želanie sienského biskupa Eneáša Sylvia zapojil do aktivít obrany kresťanstva proti Turkom. Na sneme vo Frankfurte sa snažil vyburcovať kniežatá z nečinnosti k pápežskej výzve a nadchnúť k zastaveniu hroziacej záplavy Turkov. Cez Nemecko a Poľsko prišiel do hlavného mesta Uhorska - Budína (dnešná Budapešť).
Na sneme, ktorý sa tu konal, prijal od pápežského vyslanca kardinála Karvalaja kríž od pápeža Kalixta III. s poverením k náboru do križiackeho vojska proti Turkom. Mladý uhorský kráľ Ladislav zveril vrchné velenie šľachticovi Jánovi Hunyadymu, ktorý mal pri ťažení po boku Jána Kapistránskeho.
Keď sa sultán Mohamed II. s ohromným tureckým pozemným vojskom, za podpory vojnového loďstva na Dunaji blížil k Belehradu, očakával ich Hunyady s mečom na pravom krídle a Ján Kapistránsky s krížom na ľavom. Ten vo vojsku upevňoval disciplínu, svätil prápory, žehnal, napomínal, povzbudzoval a udržiaval poriadok, aj keď sa situácia zdala beznádejná. Zdesený pápež vyzval celé kresťanstvo k úpenlivej modlitbe a k pôstu.
Vtedy mal 70-ročný Ján Kapistránsky vnútorné videnie. Pred svojím odchodom do Belehradu s armádou slabo vyzbrojených dobrovoľníkov (tí, povzbudení jeho kázňami, sa k nemu pridali v Maďarsku) videl počas svätej omše šíp, ktorý sa z neba zniesol na oltár a na ktorom bolo napísané: „Neboj sa, Ján! Mocou môjho mena a svätého kríža, ktorý nesieš, zvíťazíš nad Turkami!“
Nasadil teda všetky svoje sily, aby armádu pripravil na boj. Snažil sa naplniť srdcia bojovníkov neochvejnou dôverou v moc Ježišovho mena a poúčal ich, aby zaujali svoje pozície s vejúcimi zástavami v rukách a s menom Ježiš na perách.
Po dobytí vonkajších hradieb, ktoré Turci rozstrieľali, a ich útoku na vnútorný, Hunyady strácal pre tureckú presilu nádej na víťazstvo, ale Ján Kapistránsky často vyzýval obrancov, aby volali: „Ježiš, Ježiš, Ježiš!“ Motivoval ich k boju s neotrasiteľnou dôverou vo víťazstvo i vtedy, keď sa zdalo, že slabo opevnené mesto Belehrad je stratené. Vojaci, ním posilňovaní, zotrvali na hradbách a na útočníkov v priekopách s novou energiou metali vrelú smolu a zahnali ich ohňom.
Pri ústupe 22. júla ich Ján Kapistránsky so svojim vojskom prenasledoval k ich táboru za Sávou a významne prispel k rozprášeniu Turkov. Nakoniec sa však podarilo viac než 50-násobnú prevahu útočníkov odraziť a poraziť. Celá Európa si po tomto víťazstve vydýchla, lebo bola tentoraz uchránená od invázie Osmanskej ríše.
Slávne víťazstvo všetci kresťania pričítali zásluhám a modlitbám sedemdesiatročného rehoľníka Kapistránskeho a po celej Európe bolo s vďačnosťou vyslovované jeho meno.
Ján sa po boji staral o morom nakazeného Jána Hunyadyho až do jeho smrti 11. augusta a následne bol zachvátený prudkou zimnicou. Napriek veľkej vyčerpanosti sa dal doviezť do Iloku pri Dunaji v Chorvátsku, aby tu dodal zmužilosť vojakom, ktorí boli v pohotovosti proti prípadnému ďalšiemu útoku Turkov. Tu potom 23. októbra zomrel s menom Ježiš na perách.
Pápež Lev X. v roku 1514 povolil úctu Jána Kapistránského, ale iba v sulmonskej diecéze. Pápež Gregor XV. ju v roku 1622 rozšíril na úrovni blahorečenia a pápež Inocent X. tento stupeň úcty potvrdil 19. 12. 1650. Ján Kapistránsky bol svätorečený 16. 10. 1690 pápežom Alexandrom VIII. bez kanonizačnej buly. Tento zápis vykonal v roku 1724 pápež Benedikt XIII.
Masima
