%20(1).jpg)
Bola jeseň 1585, keď v Castiglione a jeho okolí kolovala zvláštna správa: Alojz, prvorodený vznešený potomok najvyššieho mestského pána Ferrante Gonzagy, taký dobrý a vhodný pre budúcnosť dynastie, sa zriekol nástupného práva v prospech svojho mladšieho brata Rudolfa. Poddaní tajne dúfali, že je to len klebeta, no mýlili sa - jedného chmúrneho dňa sa konal v Mantove obrad, pri ktorom sa Alojz slávnostne zriekol prvorodenstva.
Bolesť ľudu bola veľká, pretože si ho všetci veľmi vážili. Hovorili: „Neboli sme hodní mať takého pána. Je to svätec a Boh nám ho vzal.“ Aj jeho otcovi to spôsobilo veľkú bolesť, spojenú so sklamaním. Všetku svoju nádej vkladal do budúcnosti tohto chlapca, ktorý chcel teraz odísť, aby šiel za úplne inými ideálmi, chcel opustiť všetko - moc aj luxus, pocty a bohatstvo, ambície a slávu. Otec to nedokázal ešte pochopiť a tým menej prijať.
Pochopiteľná však bola radosť jeho brata Rudolfa, privilegovanej osoby, ktorý z tohto rozhodnutia ťažil. Rozhodnutie brata mu otvorilo cestu k splneniu túžby, o akej vždy sníval, stať sa markízom a pánom v Castiglione delle Stivere. A to všetko len vďaka tomuto svojmu „zvláštnemu“ bratovi Alojzovi, ktorý mu raz o sebe povedal, že je to on, kto sa cíti šťastnejší. Dejiny nám navyše povedia, že Alojz za niekoľko rokov skončí v radoch svätcov, ktorých pápež Pavol V. pozdvihne k úcte oltára, zatiaľ čo Rudolf čoskoro naplní svoje dni a stane sa obeťou vraždy.
Samozrejme, ozvali sa aj hlasy, ktoré toto rozhodnutie kritizovali, ale Alojz odpovedal: „Ja hľadám svoju spásu, hľadajte ju aj vy. Nie je možné slúžiť dvom pánom. (…) Pre vladárov mesta je ťažké dosiahnuť spásu!“ A vtedy mnohí pochopili jeho posolstvo.
Alojz mal 17 rokov, keď prijal toto rozhodnutie. A tak sa 4. novembra 1585 odobral do Ríma, kde vstúpil do mladého Tovarišstva Ježišovho. Niesol so sebou otcov list generálnemu predstavenému tejto spoločnosti: „Posielam Vám ho, aby ste mu boli otcom užitočnejším, než som ja. Stanete sa predstaveným najdrahšieho pokladu, aký som kedy na svete mal, a hlavnej nádeje, akú som mal v tomto svojom dome.“
Aj to napovedá, akej úcte sa mladý Alojz tešil u všetkých a aké mali v jeho osobe očakávania vzhľadom na jeho dary a skvelú budúcnosť, ktorú mu všetci sľubovali. Za tých málo rokov života, ktoré prežil, sprevádzala tohto jezuitu naozaj veľká úcta a obdiv. Po jeho smrti generálny predstavený jezuitov vydal svedectvo: „Nikdy som si nemyslel, že by mohol zomrieť na túto chorobu, pretože som si bol istý, že Pán ho povolal do Tovarišstva Ježišovho, aby bol raz jeho hlavou k veľkému dobru všetkých.“ Je to iste nemalé uznanie. Videl ho už, ako raz zaujme miesto generála spoločnosti a nástupcu veľkého Ignáca z Loyoly.
Alois sa narodil 7. marca 1568 ako syn Ferrante Gonzagy, markíza z Castiglione delle Stiviere blízko Mantovy, človeka veľmi panovačného a tvrdého, vášnivého hráča, ale tiež úplne oddaného svojej rodine a veriaceho, a Marty Santena, piemontskej kňažnej, veľmi hodnej a zbožnej ženy, ktorá mala na svojho syna veľký vplyv.
Alojz mal výbornú inteligenciu, otvorený pevný charakter, ohnivý a tvrdý. Raz o sebe povedal: „Som kus železa, ktoré potrebuje byť zušľachtené.“ Jeho osud bol už jasne určený. Mal sa stať markízom ako jeho otec. A tak bol od začiatku uvádzaný do vznešeného sveta, kde často vládol kult márnivosti, banality a márnosti. Ešte ako chlapec sa zoznámil s florentským dvorom, kde sa hrával s princeznou Eleonórou, budúcou markízou v Mantove, a s Máriou Medici, budúcou francúzskou kráľovnou. Spoznal tiež dvor v Mantove a v Madride dvor kráľa Filipa II.
Keď mal 10 rokov, obetoval sa sám od seba Bohu v kostole Panny Márie Nanebovzatej vo Florencii a zasvätil sa Panne Márii tak, ako ona sa zasvätila Bohu. Možno si poniektorí budú klásť otázku - chápal plne dosah svojho konania? Zrejme áno, ako je vidieť z jeho ďalšieho života.
Alojz sa týmto svojim činom dôsledne riadil. Stále viac v ňom rástla túžba po modlitbe a rozjímaní, ale aj neznášanlivosť voči tomuto svetu, takému bohatému a plnému na potešenie, frivolnému, ale aj duchovne prázdnemu. Bol rozhodnutý nasledovať Krista a z lásky k nemu prijať aj život v chudobe.
Z Florencie odišiel do Mantovy a tu ochorel. Lekári mu nariadili prísnu diétu, chlieb a vodu. Alojz využil túto situáciu, aby sa dobrovoľne učil sebazáporu a robil pokánie z lásky k ukrižovanému Kristovi. Mal tu potom veľkú útechu prvého svätého prijímania, ktoré mu podal svätý Karol Boromejský pri svojej pastoračnej návšteve.
Svet na panovníckom dvore mu pripadal príliš tesný, tušil, že v sebe zahŕňa ľudské i duchovné obmedzenia a tiež veľké nebezpečenstvá, a tak v ňom stále viac dozrievalo rozhodnutie vzdať sa svojho prvorodenstva. Najskôr o tom hovoril s matkou, potom musel znášať posmešky príbuzných a nakoniec nevyhnutný, pochopiteľný a prísny odpor otca. Ten si na Alojzovi veľmi zakladal. Chcel ho urobiť svojim veľkým dedičom a nástupcom. Bola tu jeho sľubná inteligencia, kultúra a diplomatické schopnosti, ktoré úplne schádzali jeho mladšiemu bratovi. Vyhliadka, že sa syn zriekne prvorodenstva, otca veľmi hnevala.
Keď sa vrátili v roku 1584 z Madridu, otec nariadil svojim synom okružnú cestu po rôznych talianskych dvoroch. Skutočným zámerom bolo „rozptýliť“ trochu Alojza, ukázať mu aj iný život honosných šľachtických dvorov v Taliansku v nádeji, že to nahlodá synov úmysel a prebudí v ňom záujem o niektorú princeznú s modrou krvou. Poslali teda Alojza do Mantovy, Parmy, Ferrary, Pavie a do Turína, ktorý bol od roku 1563 hlavným mestom Savojska.
Ale Alojz zostal po návrate pred všetkým príbuzenstvom neoblomný vo svojom rozhodnutí: zrieka sa nároku byť markízom a chce sa stať jezuitom. Nakoniec rodina so smutným povzdychom dospela k záveru, že povolanie u tohto chlapca, takého inteligentného a uvážlivého, pokojného a pritom rozhodného, musí pochádzať jedine od Boha a nejde o nejaký vrtoch dospievajúceho mládenca. A tak nakoniec s Alojzom súhlasili.
Alojz vstúpil k jezuitom v Ríme v roku 1587 po dvojročnom noviciáte. V tom čase sa otcovia jezuiti zhodli v tom, že sa im dostal do rúk pravý duchovný skvost. Nielenže nepotreboval poučenie v oblasti askézy, ale problémom pre nich bolo skôr to, ako zmierniť jeho horlivosť v kajúcnosti.
Vznikali dokonca humorné situácie. Alojz bol taký zvyknutý na odriekanie a asketickú sebadisciplínu, že jeho duchovní vodcovia mu ukladali skôr zákazy robiť pokánie. Keď Alojz raz trpel migrénou, duchovný vodca mu radil, aby nemyslel príliš intenzívne na Boha a snažil sa byť skôr poslušný. A tak mal z poslušnosti k Bohu nemyslieť na Boha. Alojz sa zveril jednému starému spolubratovi: „Naozaj neviem, čo mám robiť. Otec predstavený mi zakazuje sa modliť, aby som nenamáhal svoju hlavu, ale ja musím vynakladať väčšiu námahu na to, aby som nemyslel na Boha, než keď na neho myslím, pretože moja uzobranosť na Boha sa mi stala už celkom prirodzeným zvykom a práve v nej nachádzam pokoj a odpočinok a nie námahu.“
Boh bol pre neho taký prítomný, že svoju modlitbu končil slovami: „A teraz sa, Pane, odo mňa vzdal.“ Neviem, koľko svätých sa odvážilo vysloviť také slová s výnimkou sv. Petra, ale ten vyslovil túto prosbu z úplne iných dôvodov.
Alojz už začal štúdium teológie, keď Rím prepadla veľká ľudská tragédia: najskôr sucho, potom hlad a nakoniec epidémia týfusu. Jezuiti poskytovali ošetrovateľskú službu, ktorej sa zúčastnil aj Alojz. Bol stále pri lôžkach najúbohejších, predovšetkým tých najodpornejších a umierajúcich. Navštevoval aj šľachtické paláce a prosil o almužnu pre týchto úbožiakov.
Hoci mal v žilách šľachtickú krv, robil to podľa hesla „Ako všetci ostatní“ a zabúdal na akékoľvek privilégiá. Cítil, že tejto sily a odvahy sa mu dostáva priamo od Boha a od Ježiša Krista, ktorému slúžil v osobách trpiacich chorých. Keď našiel jedného umierajúceho úbožiaka, neváhal naložiť si ho na ramená a odniesť ho do špitálu. Pravdepodobne sa práve pri tejto príležitosti sám nakazil týfusom.
Jeho koniec potom prišiel veľmi rýchlo, nie však neočakávane. Na stretnutie s Bohom bol dokonale pripravený a smrť mu nenaháňala vôbec strach. Hovoril: „Odchádzam šťastný.“ Vlastnej matke vo svojom poslednom liste odporúčal, aby ho neoplakávala ako mŕtveho syna, ale aby na neho myslela ako na živého a šťastného pred Bohom.
List svätého Alojza matke:
Zvolávam na Vás, moja jasná pani, dar Ducha Svätého a jeho útechu bez konca. Keď mi priniesli Váš list, nachádzal som sa ešte živý v tejto krajine mŕtvych. Ale dodajme si ducha, obráťme svoje ašpirácie k nebu, kde budeme chváliť večného Boha v krajine živých... Dúfal som v tejto chvíli, že už budem mať túto cestu za sebou.
Láska, ako píše svätý Pavol, spočíva v tom, že „sa radujeme s radujúcimi a plačeme s plačúcimi“. Preto, sa, drahá matka, máte veľmi radovať, lebo aj Vašou zásluhou mi Boh ukazuje pravé šťastie a oslobodzuje ma od bázne, že ho stratím.
Zverím Vám tiež, jasná pani, že keď rozjímam o Božej dobrote, mori bez dna a bez brehov, moja myseľ je uchvátená. Nedokážem pochopiť, ako sa Boh môže pozerať na moju takú maličkú a krátku námahu a odmeňuje ma večným odpočinkom a z neba ma pozýva k onomu šťastiu, ktoré som až doteraz hľadal tak pomaly. Ponúka mi za niekoľko sĺz, ktoré som prelial pre neho, ten poklad, aký je korunou za veľkú námahu a nárek.
Jasná pani, majte sa na pozore, aby ste nezraňovali nekonečnú Božiu dobrotu tým, že by ste pre mňa plakali ako pre mŕtveho, zatiaľ čo ja budem žiť pred Božou tvárou a s jeho prispením budem môcť pomáhať Vám vo Vašich potrebách oveľa viac, ako tu v tomto živote. Naše odlúčenie nebude dlhé. Opäť sa uvidíme v nebi, spojení pôvodcom našej spásy, budeme sa radovať nesmrteľnou radosťou, chváliť ho z celej duše a vďačne mu bez konca spievať o milostiach, ktoré budeme prežívať a ktoré nepominú. On nám najskôr odníme to, čo nám daroval, ale to len preto, aby to uložil na bezpečnejšie a neporušiteľné miesto a aby nás ovenčil tými dobrami, po ktorých túžime.
Tieto veci som povedal len preto, aby som poslúchol svoju horúcu túžbu, aby ste Vy, jasná pani, a celá Vaša rodina, pokladala môj odchod za dobrodenie, ktoré Vás môže potešiť.
Sprevádzajte ma naďalej svojim materským požehnaním, zatiaľ čo ja budem na mori smerom k prístavu všetkých svojich nádejí. Rozhodol som sa, že Vám napíšem, pretože mi nezostalo nič, čím by som Vám mohol prejaviť jasnejším spôsobom lásku a úctu, ktorú som vám dlžný ako váš syn.
