%20(1).jpg)
Keď pápež Pius IX. vyhlásil rok 1858 za jubilejný, Mons. Laurence, biskup z Tarbes (do jeho diecézy patrili aj Lurdy), povzbudil už v januári 1858 všetkých farárov svojej diecézy, aby si do svojich farností pozvali misionárov, ktorí by sa 14 dní venovali veriacim. Farárovi z Lúrd sa však nepodarilo nájsť žiadneho kazateľa, a tak sa s prosbou o radu obrátil na biskupa. Odpoveď však dostal od samej Panny Márie, ktorá v Lurdoch osobne prebrala túto „kazateľskú činnosť“. Krásna Pani prosila Bernadetu: „Buďte taká dobrá a prichádzajte sem na toto miesto 14 dní.“
Vizionárka poslúchla a zmenil sa tým celý jej doterajší život! Jej všedný deň počas nasledujúcich ôsmich rokov bol vyplnený množstvom návštevníkov a zvedavcov, ktorí sa o zjaveniach dopočuli a chceli sa presvedčiť na vlastné oči, a tiež ich kritikou a nedôverou. „Som unavená, keď vidím stále tak veľa ľudí.“
22-ročná Bernadeta opustila Lurdy navždy a v Nevers vstúpila do kláštora k sestrám milosrdenstva.„Prišla som sa sem skryť. Moja úloha v Lurdoch sa skončila ..., pretože ľudia by opustili svätú Pannu
a išli by za mnou.“ V kláštore žila sr. Marie-Bernard 12 rokov. Väčšinu z nich strávila chorá vo svojej „bielej kaplnke“, ako nazývala svoju posteľ s bielymi závesmi. „Pozrite sa, môj príbeh je úplne jednoduchý: Preblahoslavenej Panne som mohla poslúžiť ako metla. Keď ma už nepotrebovala, odpratali metlu späť na miesto za dvere, do kúta. Tam som šťastná, tam zostanem.“ No aj v tichosti kláštora musela sr. Marie-Bernard prijímať návštevy: „Boh vie, koľko ma to stálo, keď som sa musela ukázať biskupom, kňazom a ľuďom.“
Už onedlho sa začalo hovoriť o svätosti tej, ktorá veľmi chcela byť takou „ako všetci ostatní“. Noviny Univers napríklad uverejnili 2. októbra 1907 správu o náhlom uzdravení na príhovor vizionárky z Lúrd: „Bolo to krátko pred smrťou sr. Marie-Bernard. Istá matka putovala do Lúrd, aby tam vyprosila uzdravenie pre svoje chromé štvorročné dieťa. Zázrak sa nestal. A tak – nasledujúc vnútorné vnuknutie – prišla táto matka do Nevers s pevným presvedčením, že jej dieťa by sa mohlo uzdraviť, ak sa jej podarí – čo i len na okamih – vložiť ho do náručia Bernadety. S týmto vnútorným presvedčením sa zdôverila predstavenej. Tá však matkinu prosbu rozhodne odmietla, pretože Bernadeta mala zakázané zaoberať sa udalosťami z Lúrd.
Dojatá bolesťou matky sa však predstavená zamyslela a zrazu povedala: ,Dobre teda, súhlasím, ale len
s podmienkou, že sestra Marie-Bernard sa nič nedozvie o stave dieťaťa!‘ Žena to prisľúbila a uistila, že to nebude ťažké, pretože navonok nie je na dieťati nič vidno. S dieťaťom v náručí išla s predstavenou do záhrady, kde bola na prechádzke, napriek bolestiam v kolene, aj sr. Marie-Bernard. Keď videla, ako prichádzajú, chcela sa vzdialiť. No predstavená jej povedala, aby vzala dieťa na chvíľu do náručia a aby naň dávala dobrý pozor. Ona sa chce nerušene porozprávať so ženou, ktorá ju sprevádzala.
Po istej chvíli však začalo byť dieťa v náručí Bernadety nepokojné a dožadovalo sa mamy. Bernadeta sa síce snažila upokojiť ho, ale zbytočne! Dieťa bolo zrazu také živé, že sa vymanilo z jej náručia a kleslo na zem. Chlapec sa na zemi postavil a hneď sa rozbehol priamo za mamou. Nohy ho už dokázali udržať! Dieťa bolo uzdravené! No sr. Marie-Bernard, ktorá o ochrnutí dieťaťa nič nevedela, sa zahanbená priblížila a prosila o prepáčenie, že sa o to dieťa nevedela postarať. Prešťastná matka však plná radosti zvolala: , Matka predstavená! Nehovorila som vám to?!‘“
Od zjavenia k zjaveniu prichádzalo k jaskynke stále viac ľudí. Počas 12. zjavenia 1. marca 1858 sa ich tam zišlo až 1500. Prví veriaci prišli do Massabielle už o polnoci. Aj Catherine Latapie (nar. 1820) vstala už o tretej ráno, povzbudená náhlym vnútorným vnuknutím. 38-ročná žena (bola v deviatom mesiaci tehotenstva) zobudila svojich dvoch malých chlapcov a spolu sa pešo vydali na sedemkilometrovú cestu z Loubajac do Lúrd.
Pred dvoma rokmi sa Catherine stala nehoda, pri ktorej utrpela úraz ruky. Lekárovi sa síce podarilo napraviť jej rameno, no pravá ruka zostala postihnutá, dva prsty boli krivé a neohybné. Od tohto času len s veľkou námahou mohla vykonávať svoje povinnosti matky malých detí. Keď prišla Catherine za ranného šera so svojimi dvoma deťmi 1. marca do Massabielle, ihneď vošla do jaskyne, kľakla si, pomodlila sa a potom pravú ruku ponorila do bahnitej vody prameňa, ktorý Bernadeta na prianie Panny Márie vyhrabala len tri dni predtým a zatiaľ z neho vychádzal len slabý prúd vody. Catherina mohla okamžite hýbať prstami!
Mohla ich opäť vystrieť a ohýbať ako pred nehodou. No zašepkala iba krátke poďakovanie: „Svätá Panna, ty si ma uzdravila, daj, aby som teraz dobre došla domov,“ pretože už pocítila prvé pôrodné bolesti. Tak rýchlo, ako sa len dalo, sa so svojimi chlapcami ponáhľala domov. Ešte v ten istý deň (vďaka tomu môžeme presne datovať deň jej uzdravenia) porodila matka Latapie svoje tretie dieťa, Jean-Baptistu, ktorý sa v roku 1882 stal kňazom.
Toto druhé zázračné uzdravenie azda najviac poznačilo dejiny Lúrd. Louis Bouriette pracoval v kameňolome Pic du Jera v blízkosti svojho rodného mesta Lúrd. Počas jedného nešťastného odstrelu v roku 1839, teda 19 rokov pred zjaveniami, stratil kamenár nielen svojho brata Jozefa, ale jeden úlomok mu zasiahol a nevyliečiteľne zranil pravé oko. Na jeho mieste mal už len červenú, mokvajúcu ranu.
Počas zjavení, začiatkom marca, vyhľadal 54-ročný Luis Bouriette uznávaného lekára z Lúrd a oznámil mu, že pôjde k jaskynke: „Pán doktor, hovorí sa, že voda z prameňa malej Bernadety robí zázraky.“ Doktor Dozous, ktorý chodil do kostola len na sviatky, zostal pri tejto správe skeptický, no i napriek tomu prišiel o niekoľko dní do Massabielle, kde sa stretol s kamenárom Bouriettom.
Dr. Dozous neskôr v správe o uzdravení zapísal svedectvo Louisa Bourietteho: „Keď Bernadeta vykopala v zemi prameň, ktorý uzdravoval mnohých chorých, objavila sa vo mne túžba vyskúšať, či by táto voda dokázala uzdraviť aj moje oko. Keď som potom mohol prísť k prameňu, začal som sa v jaskyni modliť k Panne Márii a s pokorou som ju úpenlivo prosil, aby mi pomáhala, keď si budem vodou z prameňa umývať pravé oko. V priebehu krátkej doby som si ho umyl viackrát a potom som videl tak dobre ako teraz.“
Doktor Dozous však spočiatku vôbec nebol presvedčený o jeho uzdravení a do svojho záznamníka si zapísal: „Bouriette má nevyliečiteľnú slepotu. Nevidí a nikdy nebude môcť vidieť.“ Potom vlastnou rukou zakryl zdravé oko kamenára Bourietta a povedal mu: „Čítaj, čo vidíš!“ A ten svojím pravým – uzdraveným okom bez problémov čítal; prečítal vety, ktoré by si sám nikdy nemohol vymyslieť! Dr. Dozous vo svojej správe pokračoval: „Ak by predo mnou udrel blesk, nebol by som býval viac zdesený.“
Čo pochybujúceho lekára napokon presvedčilo natrvalo a vďaka čomu sa potom stal aj nadšeným svedkom prvého uzdravenia, bol takzvaný „zázrak sviečok“. Udial sa 7. apríla počas 17. zjavenia. Zvedavý lekár opäť pozoroval Bernadetu počas extázy a tentoraz sa stal očitým svedkom toho, ako sa plameň horiacej sviece približne desať minúť dotýkal ruky Bernadety bez toho, že by ona cítila páľavu. Po tejto skúsenosti doktor Dozous napísal do svojho záznamníka: „Ja som vyšetril jej ruku a nemohol som skonštatovať ani len najmenšie známky popálenia!“ Obrátený smerom k Bernadete povedal: „Teraz verím, že niečo vidíš!“
Ďalší zázrak sa udial vďaka dôverujúcej matke. Justín Bouhort ležal od svojho narodenia v roku 1856 nehybne v kolíske. Trpel na mäknutie kostí. Ani ako dvojročný nedokázal sedieť a už vôbec nie chodiť. Zaostával aj v raste a okrem toho mal chlapec suchoty. Trápený vysokými horúčkami Justín začiatkom júla 1858 zomieral. Otec Bouhort prosil svoju ženu, ktorá chcela chlapca napriek všetkému ďalej ošetrovať: „Nechaj ho na pokoji, veď vidíš, že je už takmer mŕtvy!“
Keď prosil susedu, aby pripravila všetko na Justínov pohreb, zúfalá matka Croisine vybrala zomierajúce dieťa z kolísky, rýchlo ho zabalila do zástery a napriek zákazu úradov sa ponáhľala k jaskyni. Posledných 50 metrov sa na kolenách blížila k massabiellskej jaskyni, pri ktorej bolo asi 40 zvedavcov.
Pri jaskynke uzrela modliacu sa Bernadetu a tiež doktora Dozousa, ktorý zvedavo sledoval udalosti pri jaskyni. Croisine sa krátko pomodlila a potom ponorila malého Justína do studenej vody až po krk. Voda bola v kamennej nádobe dlhej 1,5 m a širokej 50 cm. Nádobu z vďačnosti za uzdravenie zo skaly vytesali a do jaskyne priniesli kamaráti kamenára Bourietta.
Dozous si presne zaznamenal aj čas: dieťa bolo vo vode pätnásť a pol minúty. V tomto čase však už všetci okolostojaci protestovali a pokúšali sa matke Bouhortovej zabrániť „zavraždiť svoje vlastné dieťa“. Keď malého konečne vybrala von, bol úplne meravý a modrý. Matka zabalila Justína opäť do zástery, položila si ho na svoju, tiež zmeravenú ruku a ponáhľala sa domov.
Otec Bouhort jej so zhrozením povedal: „Teraz si už spokojná? Teraz si ho už zabila naozaj!“ No matka sa v tichu modlila pri kolíske svojho syna a vnútorne bola viac ako kedykoľvek predtým presvedčená, že „svätá Panna ho uzdraví“.
Chlapec síce dýchal slabo, no onedlho pokojne zaspal. Keď sa na druhý deň ráno prebudil, hlasne sa dožadoval svojich raňajok, ktorými bolo – napriek jeho veku – materinské mlieko. Potom ho matka opäť položila do kolísky a začala vo vedľajšej izbe pracovať. No už o malú chvíľu počula z vedľajšej izby cupotanie! Keď sa otočila, videla, ako jej ide Justín oproti. Bol zdravý. Žiadne mäknutie kostí a ... chodil, hoci ho to nikto nikdy neučil! Od tohto okamihu sa upravil aj jeho rast. Justínov prípad je v poradí piatym zázrakom, ktorý sa odohral v Lurdoch. Justín zomrel ako 79-ročný a dva roky pred smrťou mu bola ešte dopriata veľká radosť, že sa mohol 8. decembra 1933 zúčastniť v Ríme na svätorečení Bernadety Soubirousovej.
Na uznanie zázračného uzdravenia v Lurdoch nie je nevyhnutné, aby sa odohralo priamo na mieste zjavenia. Svedčí o tom aj uzdravenie 52-ročného Pierra de Ruddera (1822-1898).
Jeho prípad, ktorý je ôsmym z cirkevne uznaných zázrakov, sa ako prvý odohral ďaleko od Lúrd, a to
v Belgicku. Pierre osem rokov odmietal amputáciu svojej ľavej nohy; mal ju pomliaždenú pádom mocného kmeňa. Otvorená zlomenina oboch kostí a následný zápal rany urobili z Pierra pre lekárov beznádejný prípad.
Keď ho v roku 1875 s veľkými bolesťami niesli traja pomocníci do vlaku, aby si mohol vykonať púť k belgickej lurdskej jaskyni v Oostacker, jeho hnisavá rana tak veľmi zapáchala, že ho na púť takmer nezobrali. Keď sa úplne vysilený konečne dostal do cieľa, na poslednom kúsku k jaskyni sa Pierre začal modliť a zrazu sa mohol postaviť a chodiť bez pomoci druhých. V priebehu niekoľkých minút boli jeho kosti dokonale zdravé. Zmizla aj hnisajúca rana. De Rudder žil v dobrom zdraví ešte 23 rokov.
V roku 1900, dva roky po smrti, bolo Pierrovo telo exhumované a zázračne uzdravená ľavá noha bola ešte raz preskúmaná. Keď sa nové röntgenové snímky porovnali s bývalými zlomeninami, ukázalo sa nevysvetliteľné: nenapraviteľné zlomeniny dala dohromady a vyplnila ich úplne nová kostná hmota!
Louise Marguerite Claret de la Touche (1868-1915), jedna z veľkých duchovných matiek kňazov, v autobiografii napísala o svojom narodení (narodila sa desať rokov po zjaveniach v Lurdoch): „Bola som také silné dieťa, že ma skôr považovali za dcéru robustnej sedliačky než za dcéru krehkej ženy. Všetci, ktorí ma v kolíske obdivovali, mi do budúcnosti predpovedali najpevnejšie zdravie. No Božie cesty sú iné než ľudské. Už vtedy bol pripravený kríž, ktorý sa mal onedlho vztýčiť nad mojou kolískou.“
Malá francúzska šľachtičná bola totiž zverená do opatery dojky, ktorej materské mlieko už po krátkej dobe nestačilo. Z obavy pred prepustením, a aby sa nemusela vzdať príjemného života vo vznešenom dome, bábätku, ktoré v noci plakalo od hladu, dávala potajomky cmúľať chlieb namočený vo víne. Dieťatko – na všeobecný údiv – začalo chradnúť a čoskoro visel jeho život na vlásku. Dokonca rezignoval aj lekár.
„Moja matka však padla na kolená a zasvätila ma presvätej Panne,“ napísala neskôr Louise Marguerite. „Hoci neprejavovala zvlášť veľký sklon k zbožnosti, predsa však k Panne Márii prechovávala úprimnú, takmer detskú lásku.“
Prosiaca matka sľúbila, že ak dievčatko vyzdravie, bude ho do siedmeho roku života obliekať do mariánskych, t.j. modro-bielych farieb. A skutočne sa na príhovor Panny Márie tento zázrak stal a šťastná matka slovo dodržala.
Na jar 1874 mala Louise Marguerite šesť rokov. Vtedy dostala silný čierny kašeľ sprevádzaný mučivými záchvatmi. Vo svojej autobiografii neskôr už ako rehoľná sestra spomína: „Lekár skonštatoval, že stav mojich pľúc je veľmi zlý. Choroba sa zo dňa na deň zhoršovala a jedného večera bolo so mnou tak zle, až vznikli obavy, že noc neprežijem. Moji rodičia mi dokonca nemohli nahmatať ani pulz. Nejavila som žiadne známky života. Vtedy plačúc padli na kolená pri mojej posteli a čakali. Po chvíli pocítila moja matka silné nutkanie urobiť posledný pokus: pohľadala fľašku s lurdskou vodou, nakvapkala z nej niekoľko kvapiek na lyžičku a pomedzi pery mi vodu vliala do úst. Potom si kľakla vedľa otca a vrúcne sa modlila. Neprešla dlhá chvíľa a zrazu videla, že som otvorila oči. Usmiala som sa na mojich milých rodičov, zaspala som a na druhý deň som sa začala zotavovať.“
Toto všetko si šesťročná Louise Marguerite uchovala živo v pamäti: „Dobre si pamätám na tú bolestivú chorobu a na ten večer, keď som stratila vedomie. Zrazu som cítila ... neporovnateľnú sladkosť, niečo nevysloviteľne nežné, čo ma navrátilo naspäť sebe samej. O 18 rokov neskôr ako novicka som mala za podobných okolností ten istý zážitok ... a spomenula som si, ako som to už raz zažila ..., keď mi v roku 1874 zázračná lurdská voda priniesla uzdravenie.“
