%20(1).jpg)
Svätý Ján Krstiteľ de la Salle pochádzal z Remeša. Stal sa kňazom a v roku 1680 aj doktorom teológie. Začal vyučovať chudobnú mládež, založil kongregáciu Školských bratov. Usiloval sa o výchovu učiteľov a požadoval, aby každý z nich mal nasledujúce cnosti: vážnosť, vyrovnanosť, umiernenosť, prezieravosť, múdrosť, trpezlivosť, zdržanlivosť, dobrotu, horlivosť, bdelosť, zbožnosť a láskavosť. Telesné tresty zakázal a stal sa priekopníkom ľudových škôl vo Francúzsku. Aj keď narážal na odpor, zriadil nové druhy škôl a ústavov.
Ján sa narodil 30. apríla 1651 v Remeši, v severnom Francúzsku, do šľachtickej rodiny, asi ako siedme dieťa. Neskôr vraj mal celkom deväť súrodencov. Napriek tomu, že rodina patrila k zámožným, žila skromne a usporiadane. Hlavou rodiny bol otec Ľudovít, prísediaci zemského súdu a dušou rodiny matka Nicoletta, rodená šľachtičná de Brouillet, ktorá za pomoci babičky, svojej matky, vychovávala deti k hlbokej zbožnosti i kresťanskému cíteniu voči druhým. Jej štyri deti si potom zvolili duchovné povolanie, jedna z dcér sa stala rehoľníčkou a traja synovia vyštudovali za kňazov.
Ján Krstiteľ de la Salle, od detstva zbožný, býval pozorným a šťastným miništrantom. Dobre sa učil a so súhlasom rodičov si zvolil duchovný stav. Už v 15 rokoch, ako klerik, získal výnosné kanovnícke miesto pri katedrálnom chráme v Remeši. Po štúdiách v tomto rodnom meste pokračoval v teologických štúdiách v kňazskom seminári pri svätej Sulpice v Paríži. Smrť rodičov v rokoch 1671 a 1672 ho prinútila prerušiť štúdium a nejaký čas sa starať o svojich mladších súrodencov. Nakoniec štúdia dokončil a ako 27-ročný bol v roku 1678 vysvätený za kňaza.
Pod vplyvom svojho duchovného otca, kanovníka Mikuláša Rollanda, ktorý založil ženskú rehoľnú kongregáciu a školy na výchovu chudobných dievčat, aj pre súcit s chudobnými opustenými deťmi, pojal úmysel venovať sa ich vzdelávaniu. Ale nepočítal s tým, že tento vychovávateľský ideál zapustí v jeho duši korene pri rozhodnutí pre kňazstvo. Avšak Lukášovo evanjelium: „Kto prijme také dieťa v mojom mene, prijíma mňa...“ (Lk 9,48) zrejme uchvátilo jeho srdce a tomuto duchu zodpovedal aj celý jeho výchovný systém bez telesných trestov, postavený len na láske a trpezlivej výučbe s povzbudzovaním. Predovšetkým mu išlo o chudobných, pretože v 17. storočí boli školy výsadou len majetnejších vrstiev.
V Rollandovom závete bol určený za pokračovateľa jeho diela a hoci úrady nemali námietky, arcibiskup nesúhlasil. Ján Krstiteľ de la Salle sa jeho rozhodnutiu podriadil, ale hneď v roku 1679 založil prvú školu pre chudobných chlapcov. Dobrým pomocníkom sa mu stal laik Adrian Nyel, s ktorým čoskoro založil aj druhú školu.
Ján de la Salle sa trpezlivo stretával s nedostatkami začínajúceho diela. Aj napriek dobrej vôli bola kultúrna a vychovávateľská príprava dobrovoľných učiteľov slabá, on ju postupne zlepšoval. Aby pozdvihol ich úroveň, prijal ich niekoľko v roku 1681 aj do svojho domu a vytvoril komunitu učiteľov. To sa asi jeho najbližším nepáčilo a z domu odišli dvaja bratia a päť učiteľov, ktorých musel nahradiť novými. Od začiatku mu záležalo nielen na dobrej výučbe, ale aj výchove. Zdôrazňoval predovšetkým príklad vlastného kresťanského života. Na určitý zmätok v triedach malo vplyv spoločenstvo chlapcov rozdielneho veku, morálneho postoja i zdravotného stavu. Ján de la Salle začal účelne deliť žiakov do rôznych tried podľa veku aj podľa schopností a záujmov. V školstve zaviedol aj čosi nezvyčajné - rodnú francúzštinu ako vyučovací jazyk aj vo vyšších triedach. Doteraz vyučovacou rečou, najmä na stredných a vyšších školách, bola latinčina.
Svojho kanovníckeho miesta, aj z neho plynúcich príjmov, sa Ján de la Salle vzdal asi v roku 1683 a o rok neskôr, sa so súhlasom svojho spovedníka zriekol aj svojho majetku v prospech chudobných, nie škôl, ako by sa možno čakalo. Jeho životnou cestou bol ideál evanjeliovej chudoby.
S viacerými spoločníkmi potom založil rehoľnú spoločnosť Bratov kresťanských škôl, známych ako školskí bratia. Pri založení sa rozhodli, že budú zadarmo vychovávať a vyučovať chudobných chlapcov. Ján de la Salle tiež po mnohých modlitbách rozhodol, že nová rehoľa bude lepšie plniť svoju úlohu, keď bude plne laická v tom zmysle, že do nej nebudú môcť vstupovať kňazi a bude zložená len z rehoľných bratov, ktorí sa nestanú kňazmi. Chcel, aby sa plne angažovali a preto, hoci bol zakladateľom rádu, sa kvôli svojmu kňazstvu chcel vzdať funkcie predstaveného. Len na nátlak ako svojich duchovných synov, tak i cirkevných predstaviteľov, viedol novú inštitúciu naďalej. Tá sa úspešne rozvíjala aj napriek novým prekážkam a bojom, ktoré vyžadovali aj hrdinstvo svätého zakladateľa a jeho prvých verných spoločníkov.
Nepriateľmi sa stali aj svetskí učitelia v Paríži, ktorí sa obávali, že ich školskí bratia budú pripravovať o zárobok. Vraj vylúpili dom bratov a potom na nich ešte podali žalobu na súde. Došlo tiež k nesprávnemu konaniu medzi predstavenými a novicmi, čo využili títo nepriatelia s ďalšími jansenistami a podali sťažnosť parížskemu arcibiskupovi. Ten bol jansenistického zmýšľania a rozhodol, aby bol vystriedaný hlavný predstavený Ján de la Salle. Ján sa tomu neprotivil, zato jeho rehoľníci odmietli niečo také prijať. Ján bol prosiť za previnilých, ale dostalo sa mu len poníženia, ktoré pokorne prijal. Tretím útokom bola sťažnosť, že podľa svojich pravidiel síce vyučujú bezplatne, ale neskúmajú náležite veľkosť chudoby svojich uchádzačov a mohol by sa medzi nich dostať niekto, kto by mohol mať na školné. Táto sťažnosť mala za následok odsúdenie školských bratov, mali zakázané prijať niekoho, kto by nepreukázal svoju chudobu. Súd ďalej vraj určoval za každého brata 50 frankov pokuty. Ich dom bol od zberby, poštvanej svetskými učiteľmi, navyše vydrancovaný, preto im zatiaľ nezostalo nič iné, než odísť z Paríža.
Školskí bratia aj napriek mnohým ďalším útrapám zakladali pod Jánovým vedením rôzne druhy škôl. Založil prvý učiteľský ústav v Remeši a po ňom ďalšie semináre pre učiteľov v Saint-Denis a v Paríži v Saint-Sulpice. Zakladal nedeľné ľudové školy pre pracujúcich aj ústav pre opustenú mládež. Keď Ján de la Salla v Rouene zomieral, mala jeho kongregácia už 22 domov s 200 bratmi a s desať tisícami študujúcimi žiakmi.
Jánovho pohrebu sa zúčastnilo 30.000 ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť a poďakovať mu. Jeho pohreb sa tak stal manifestáciou úcty a uznania. Na jeho hrobe potom boli napísané slová: "Šľachticom bol od narodenia, a ešte väčším šľachticom bol svojimi cnosťami."
V roku 1888 bol Ján de la Salle vyhlásený blahoslaveným a v roku 1900 kanonizovaný. Keď školskí bratia museli v roku 1906 opustiť Francúzsko, preniesli pozostatky svojho zakladateľa do nového ústredného domu spoločnosti v Lembecq-lez-Hal v Belgicku. Po vybudovaní hlavného rehoľného domu v Ríme na Via Aurelia, preniesli jeho relikvie tam. V roku 1950 pápež Pius XII. vyhlásil Jána de la Salle nebeským ochrancom učiteľov a učiteliek.
