%20(1).jpg)
Som len chudobná a nevzdelaná tkáčka dcéra,“ hovorila o sebe Crescentia Höss, hoci sa stala jednou z najvplyvnejších osobností svojej doby. Charizmou materskej lásky a vnútorným slovom priťahovala nielen chudobných, ale aj bohatých, katolíkov a tiež aj protestantov, ktorí u nej hľadali pomoc. Pri hrobe "veselej sestry", ako ju nazývali sa už hneď po jej smrti ľudia uzdravovali, aj preto tam prúdilo mnoho pútnikov. Úcta k nej sa stala medzinárodnou záležitosťou a ešte aj dnes ju v Kaufbeuerne navštevujú tí, ktorí prosia o pomoc, ale aj takí, ktorí doposiaľ dávali od Cirkvi "ruky preč".
Crescentia sa narodila 20. októbra 1682 v bavorskom mestečku Kaufbeuren, z dvoch tretín protestantského vyznania, ako Anna a tak bola aj pokrstená. Rodina tkáča Matthiasa Hössa patrila medzi katolícku menšinu. Hössovci neoplývali bohatstvom, každé z ôsmich detí muselo pomáhať otcovi v jeho remesle a ani Anna sa práci nevyhýbala.
Otec naučil malú Annu nielen tkáčskemu remeslu, ale aj veľkej láske k Panne Márii. Pri práci často rozjímal spoločne so svojou dcérou o utrpení Pána Ježiša. Matka ju zasa učila láske k chudobným a zasvätila do práce s liečivými bylinkami. V škole, kam chodievala spolu so sestrami, vynikala neobyčajnou pamäťou, mala výborný úsudok a veľmi rýchlo sa učila. Nad jej odpoveďami žasol aj jezuita, ktorý ju vyučoval náboženstvo.
Pre Annu bolo už odmalička prirodzené a samozrejmé, že bola v spoločnosti malého Ježiška a Panny Márie. Keď mala tri roky, prišiel k nej raz Ježiško. Anna mu ponúkla jablká a hrušky. Ježiško ju vzal do neba, kde stretla mnoho svätých v podobe detí. Ako dospelých videla len nebeského Otca a Pannu Máriu. Ešte v ten istý rok jej dal Ježiško prstienok a povedal: "Teraz som sa s tebou zasnúbil. Tvoje a moje srdce majú byť jedným srdcom." A v dievčatku sa odvtedy rodila túžba byť zasvätenou, celkom sa darovať Bohu.
Lenže vtedy sa vynoril veľký a na prvý pohľad neprekonateľný problém - chudoba rodiny. Vstup do kláštora bol totiž pre každé pre dievča podmienený venom - finančným obnosom, ktoré mala budúca novicka priniesť do kláštora, čo v prípade rodiny Anninej, ktorá v ruke trikrát obracala každý fenik kým ho vydali, neprichádzalo do úvahy. Ale po každom mraku vyjde slnko a obrat nastal aj pre Annu. V kláštore sa za ňu prihovoril protestantský starosta mestečka, ktorému kláštor vďačil za mnoho a Anna tak mohla v lete, v roku 1703 vstúpiť do tretieho rádu svätého Františka.
Pretože predtým Annu odmietli prijať, a do kláštora vstúpila až na osobnú žiadosť starostu, ctihodná matka predstavená, ktorej žiaľ, všetky vlastnosti, potrebné na vykonávanie tohto úradu chýbali a bola funkcie zbavená až po siedmich rokoch, považovala toto prijatie za svoju osobnú porážku. Annu brala ako vnútenú novicku a svoje pocity voči nej dávala aj patrične najavo. Každým pohybom ukazovala Anne, že ňou pohŕda a v kláštore nie je vítaná.
Hoci sa Anna úprimne snažila, matka predstavená túto jej snahu a duchovnú zrelosť prehliadala, ba zbožnosť a pokoru chudobnej novicky si vysvetľovala ako pokrytectvo. Jej priateľskú pozornosť a horlivosť označovala, že sa Anna robí dôležitou a mlčanlivosť označila ako tvrdohlavosť.
Anna, "farizejka" začala kráčať po krížovej ceste, predstavenú nemohla ničím uspokojiť. Naopak, krehké dievča poverovala priveľmi ťažkými prácami, často jej bola podávaná pokazená strava a miesto vody postavili pred ňu zliate zvyšky po ostatných sestrách.
Podľa svedectiev spolusestier, predstavená si spravila z Anny herečku na pobavenie hostí. Musela hrať drsnú ženu, nadávať a správať sa ako žena chorej mysle. Potom bola za toto neslušné správanie potrestaná, aby sa neskôr - opäť z poslušnosti - správala podobne.
Keď do kláštora prišla nová kandidátka s bohatým venom, Anna jej musela prenechať vlastnú celu a so slamníkom pod pazuchou prosiť inú sestru o dovolenie, aby u nej smela prenocovať. Toto utrpenie bolo pre ňu skutočnou bolesťou, napriek tomu mlčala, poväčšine sa dokonca jemne usmievala, veď sa túžila podobať svojmu Ježišovi.
Len zriedkakedy prezradila svoje tajomstvo: Som v bezpečnom lone môjho nebeského Otca a dôverujem, že tam budem aj vtedy, keby sa proti mne postavil celý svet, áno dokonca aj celé peklo, a dokonca aj vtedy, keby sa zrútilo nebo na zem. Kto mi môže uškodiť, keď je Boh mojou pomocou a kotvou mojej nádeje!
Anna zložila v roku 1704 sľuby a dostala rehoľné meno Crescentia. Ježiš sa pri tomto videní sklonil k svojej neveste a plný lásky a útechy jej dal prsteň so slovami: Ty si moja nevesta! Choď a ďalej trp a bojuj. Moja milosť ťa posilní a moja Matka bude aj tvojou Matkou.
Napriek tomu nebola ušetrená ďalšieho trápenia. Diabol na ňu nemilosrdne útočil. Raz sa jej zjavil v podobe jej otca a prosbami aj výčitkami jej dohováral, aby hneď odišla z kláštora. "Majú tu pre teba len tvrdú prácu a výsmech," vravel jej, ale ona ho zahriakla: "Mlč! Nevstúpila som do kláštora kvôli tebe, a kvôli tebe ani neodídem!"
Diabol sa ešte viac rozzúril. V kuchyni jej vyrážal z rúk hrnce a misky, ktoré hádzal na zem, pri praní ju dokonca zhodil do potoka, alebo ju zovrel tak silno, že ju sestry museli s ťažkosťami vyslobodzovať. Tieto príhody nezostali utajené, v kláštore a jeho okolí sa veľmi rýchlo rozšírili reči, že je posadnutá alebo čarodejnica.
V jeden jarný deň sa Crescentia vo svojej vnútornej osamelosti pozrela von oknom a videla, ako silný vietor ohýba vetvy stromu. Vtedy uvidela žiariaceho a usmievajúceho sa Ježiša, ako pokojne sedí na vetve konára a hojdá sa. Crescentia, plná radosti zvolala: "Môj Pane, čo tu robíš? Poď do môjho srdca a tam si oddýchni!" A Ježiš jej odpovedal: "Tak, ako odpočívam na tomto strome, aj keď ním vietor silno zmieta, tak odpočívam aj v tvojom srdci. Aj keď si myslíš, že je v ňom veľká búrka, ja v ňom aj tak prebývam."
Nástupom novej predstavenej nastali pre Crescentiu lepšie časy. Matka predstavená prijala charizmy tejto sestry bez závisti, zato s obdivom a Crescentia sa koncom jesene roku 1707 mohla vydať na osemhodinovú púť do Klosterlechfeldu do kostola Panny Márie Pomocnej. Panna Mária jej totiž sľúbila, že ju tam oslobodí od diabolských útokov a pokušení. Práve v tom čase sa sestrám ako sprievodca ponúkol sympatický mladík, a tak sa sestra Crescentia v sprievode spolusestry a mladíka vydala na dlhú cestu. Cestou sa všetci traja modlili ruženec a rozprávali o božských veciach a to ich napĺňalo radosťou. Neďaleko kostola im však sympatický sprievodca zmizol z očí.
Doma rozprávala spolusestra nielen o tom, ale aj o nebeskej extáze sestry Crescentie pred obrazom Panny Márie. Neskôr, keď sa jej matka predstavená opýtala, kto bol ten cudzí pútnik, sestra Crescentia odpovedala, že to bol svätý Anton Paduánsky, ktorého obzvlášť uctieva.
Predstavení sa chceli uistiť, či sú jej charizmy a svätosť pravé. Františkánsky provinciál poveril novú predstavenú, aby ju skúšala v pokore a poslušnosti veľmi zvláštnymi, a aj na tú dobu absurdnými príkazmi. Hoci to matke predstavenej nebolo príjemné, musela jej napr. prikazovať, aby urobila gule zo snehu a usušila ich v horúcich kachliach. Inokedy musela zametať dvor iba palicou od metly alebo zasadiť šalát koreňom nahor.
Nič netušiace spolusestry nad ňou krútili hlavou ako nad stvorením hlúpym ako poleno, ktoré nemá v rehoľnom rúchu obdoby. Sestra Crescentia však pokorne mlčala, zostávala v tichu a nehybnosti a dlhé hodiny kľačala pred krížom s rozpätými rukami a bola presvedčená, že: Utrpenie prijaté z lásky je najrýchlejším prostriedkom, ktorý nás vedie k dokonalosti.
Boh však oslávil jej hrdinskú poslušnosť viackrát veľkými zázrakmi. Stalo sa tak vtedy, keď jej predstavená rozkázala, aby do deravého sita nabrala vodu zo studne a doniesla cez dvor až do izby predstavenej. Tri sestry a predstavená ju pri tom tajne pozorovali. Keď sa tak skutočne stalo bez toho, aby ukázala dojatie, rozkázala predstavená, aby vodu opäť odniesla a vyliala do potoka. Aj to sa Crescentii podarilo a nerozliala ani kvapku. Poslušnosť všetko pozlacuje, hovorievala. Poslušnosť, ktorú konáme z lásky k Bohu, je najbezpečnejšou a najkratšou cestou k dokonalosti. Crescentia svoj nezameriava na nič iné ako na osobu Ježiša Krista. Poslušnosť robí všetko ťažké ľahkým a to najnenápadnejšie v Božích očiach vzácnym, pretože je lepšie zdvihnúť z poslušnosti zo zeme steblo ako z vlastnej vôle vykonať veľké diela.
Keď raz prišiel do kláštora v Kaufbeuerne na vizitáciu otec provinciál a v návštevnej miestnosti chcel zapečatiť práve napísaný list, napadla ho myšlienka: Keby teraz vstúpila do miestnosti Crescentia s horiacou sviecou, bude to pre mňa znamením, že všetky jej nadprirodzené zážitky sú od Boha. Pritom jej v duchu prikázal, aby mu priniesla zapálenú sviecu, a ona skutočne v tom okamihu vstúpila dovnútra s horiacou sviecou v ruke. "Čo to má znamenať? Na čo je vám horiaca svieca za bieleho dňa?" spýtal sa provinciál. "Nepožiadali ste ma o sviecu, aby ste mohli zapečatiť list? Cítila som, že vám ju musím priniesť," odpovedala skromne. Provinciál už nikdy nepochyboval o svätosti sestry Crescentie.
Keď dovŕšila 30 rokov, Pán jej daroval mystické neviditeľné stigmy, ktoré ju viedli k ešte hlbšej serafínskej láske. Môj Milovaný vzal od jedného serafa dlhý krásny žiariaci šíp, z ktorého vychádzali lúče, píše Crescentia. Tým otvoril môj bok a povedal mi: ‚Moja milovaná, raním ťa svojou láskou a otvorím tvoje srdce, aby som do neho mohol vchádzať a vychádzať.‘ Odpovedala mu: "Milovaný mojej duše, raň moje srdce veľkou ranou lásky, aby ťa mohlo milovať nekonečne viac ako seba a všetko ostatné. Raň moje srdce aj bolesťou, aby som mohla z lásky k tebe stále viac trpieť. Môj život je láska a mojou láskou je utrpenie, pretože láska, ktorá nie je ukrižovaná, nie je pravá." Ježiš ju ubezpečil: "Mlč a skrývaj, že trpíš. Odteraz budeš pociťovať bolesti mojich rán. Pretože láska nemôže existovať bez utrpenia!" V tomto ohni lásky, v tejto najvnútornejšej žiare, ktorý prezrádzala jej tvár a slová, ako nám o tom svedčia spolusestry, nemohla Crescentia iné, ako zvolať: Ó aká je to bolesť, keď láska nie je milovaná!
Sestra Crescentia bola už niekoľko rokov obľúbenou učiteľkou noviciek, keď sa raz, trápená vnútornými pochybnosťami a strachom kvôli mystickým zážitkom, vypravila do Mníchova. Tam žila v kláštore Najsvätejšej Trojice matka Anna Mária Jozefa Lindmayr, ktorá bola predstavenou tamojšieho karmelu a bola známa svojím svätým životom. Crescentia ju prišla požiadať o radu a duchovnú pomoc. O osobnom rozhovore týchto svätých žien sa vie len toľko, že 64-ročná matka Lindmayr mohla svojou dlhoročnou skúsenosťou potešiť o 25 rokov mladšiu sestru. Crescentia plakala radosťou a úľavou.
Jej pohľad sa vplyvom materskej učiteľky rozšíril, dokonca hlbšie pochopila svoje povolanie: ako spoluvykupujúca má prinášať obete za obrátenie svojich blížnych a za záchranu duší v očistci. Posilnená a potešená sa vracala späť do Kaufbeuernu a so sväticou z Mníchova zostala vo vrúcnom priateľstve.
Hovorí sa, že po smrti tejto veľkej pomocníčky a dôverníčky duší v očistci sa u jej priateľky Crescentie návštevy týchto duší z očistca, hľadajúcich pomoc, viditeľne rozmnožili. Niekedy ich prišlo v noci tak veľa, že unavená sestra si vôbec nemohla vydýchnuť a trpelo tým hlavne jej zdravie. Predstavená jej preto pod poslušnosťou prikázala, aby ich posielala preč, keby opäť prišli. Ale keď sa odmietané duše z očistca objavili u predstavenej, vyľakaná predstavená ich poslala späť ku Crescentii.
Crescentia prežila v kláštore 41 rokov, predstavení ju poverovali stále zodpovednejšími úlohami. Celých dvanásť rokov bola vrátničkou a svojím milým správaním k všetkým, ktorí potrebovali pomoc a vyhľadávali ju, si vyslúžila titul matka chudobných. V kláštore je dodnes zachovaný cínový tanier, na ktorom hladnému podala svoj vlastný obed. Žobrák, ktorému tanier dala náhle zmizol ale na tanieri zostal po ňom nápis - Za to, čo si mi dala, ti darujem večný život!
Crescentia zúročila v kláštore aj matkinu lásku k liečivým bylinkám, ktorú jej ako maličkej odovzdala. Vďaka tejto náuke sa stala pomocníčkou všetkých chorých, ktorým prinášala nielen telesnú úľavu, ale tiež im v dobrom radila, aby svoje choroby trpezlivo znášali a obetovali sa za druhých.
Počas spomínaných 41 rokov života v kláštore bola dvadsať rokov novicmajsterkou a starala sa o formáciu svojich noviciek do posledného detailu a svojou láskou liečila všetky ťažké a smutné povahy. Takto o nej vďačné novicky dosvedčujú: Videla hlboko do nášho srdca a my sme ju mali rady ako svoju matku. Keď sme od nej odchádzali, boli sme vždy naplnené vnútornou útechou a veľkou radosťou. Na prednáškach nám plná ducha a múdrosti často hovorila o božských veciach dve, tri aj viac hodín, kým neochripela. Nám to vždy pripadalo, ako by nám bol vliaty nový život.
V posledných rokoch bola jednohlasne zvolená za predstavenú. Vo svojej kláštornej rodine kládla väčší dôraz na radosť a vzájomnú lásku, ako na vonkajšiu prísnosť a skutky pokánia. Svoje pokyny dokázala okoreniť humorom a veselosťou, na sviatky pozývala hostí, pre ktorých skladala veselé piesne a básne. Pravidelne posielala chudobným jedlo a materiálnu pomoc a dbala na to, aby účty za práce vykonané v kláštore, boli ihneď zaplatené, pretože z domu dobre vedela, čo znamená pre remeselníka dlhé čakanie. Veľkodušne nechala chudobným rozdať dary, ktoré sama dostala.
Už dávno sa rozniesla správa o sväto žijúcej sestre a každý si prial s ňou hovoriť a odchádzal od nej s útechou. Veľké množstvo ľudí mohlo u nej zakúsiť telesné uzdravenie rôzneho druhu. Dokázala čítať v duši ako v otvorenej knihe, obdivuhodne predpovedala najrôznejšie udalosti, dokonca aj hodinu smrti jednotlivcov a pomáhala im sa na ňu pripravovať. Častejšie sa zjavovala mimo kláštora osobám, ktoré ju vôbec nepoznali, a úspešne ich vyzývala na obrátenie.
Okrem prostého ľudu navštívil kláštor aj sám cisár, králi, kniežatá, biskupi a opáti. Pomoc a radu pokornej františkánky z Kaufbeuernu hľadali nielen v náboženských otázkach, ale aj v politických a osobných záležitostiach. Rozsiahla bola aj jej pomoc formou korešpondencie. Tento jej písomný apoštolát siahal ďaleko za hranice jej vlasti. Sestra Crescentia dostávala listy zo všetkých kútov, ledva na nich stíhala odpovedať. K odosielateľom patrilo 70 osôb z vyšších šľachtických kruhov, okrem iných aj cisárovná a manželka Jozefa I. Vilhelmína Amália a Mária Terézia z Rakúska, saský kráľ August so svojou manželkou, bavorská kňažná a neskoršia cisárovná Mária Amália navštívila Kaufbeuern štyrikrát, podobne ako knieža Klement August, ktorému robila Crescentia duchovného vodcu a napísala mu 21 listov.
Dvadsať rokov po jej smrti jej poďakoval aj skladateľ Leopold Mozart. Bol na koncertnom turné v Holandsku s deťmi Annou a Wolfgangom, keď mu dcéra ťažko ochorela na zápal pľúc. Na smrteľnej posteli bola na príhovor bavorskej svätice uzdravená.
Crescentia už na Vianoce v roku 1743 povedala svojmu spovedníkovi, že čoskoro zomrie, a napísala mu: Videla som malého Ježiška v šatách pútnika a s palicou v ruke, ako sa ponáhľa. „Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtala som sa ho a on mi odpovedal: „Na večnosť.“
V pôstnom období potom matka Crescentia ťažko ochorela. Ona, ktorá podobne ako Katarína Emmerichová alebo Terézia Neumannová zakaždým zo štvrtka na piatok pretrpela Pánovo umučenie, tešila plačúce sestry slovami: Milé sestry, ďakujte predsa Bohu za všetky moje bolesti. Nedajú sa v ničom porovnať s tým, čo vytrpel môj milovaný Spasiteľ. Všetka moja radosť, moja sila a môj život spočíva v utrpení a v milovaní. Ale tak, ako Boh chce, čo Boh chce, ako dlho Boh chce, nech sa stane jeho najsvätejšia vôľa!
Chorá trpela vysokou horúčkou, ktorá ju vnútorne akoby spaľovala. Cítim sa, akoby som ležala na ražni. Moje srdce je ako čistý oheň. Tento oheň však zapálil môj Milovaný a neuhasí ho nikto, len on sám.
Od Popolcovej stredy žila len zo svätého prijímania a niekoľko hodín pred svojou smrťou vyznala: Zo srdca ešte raz odpúšťam všetkým, ktorí mi neboli v živote dobre naklonení, a prajem im všetko dobré v tomto i večnom čase. Okrem toho odpúšťam už teraz z celého srdca všetkým, ktorí ma budú po mojej smrti ostro kritizovať alebo ohovárať. Všetky sväté omše, modlitby a dobré skutky, ktoré mi budú po smrti venované, chcem darovať dušiam v očistci.
Sestra Crescentia zomrela na Veľkonočnú nedeľu roku 1774. Okamžite sa po kláštore rozšírila neobyčajná vôňa, ktorú bolo cítiť ešte dlho po pohrebe.
Pod vankúšom zosnulej našli list papiera - jej závet, v ktorej popísala svoje videnie, pri ktorom Ježiš sľúbil ochranu jej milovanému kláštoru. Posledným prianím matky Crescentie bolo, aby kláštor prijímal aj chudobné dievčatá bez vena.
Sestra Crescentia a Eucharistia
Po videniach, ktoré mala Crescentia už ako trojročné dieťa, stále rástla jej túžba po svätom prijímaní. Už ako šesťročná ovládala prax duchovného svätého prijímania. K prvému svätému prijímaniu pristúpila ako sedemročná.
Keď bola sestra Crescentia 15. júna 1712 obdarená vnútornými stigmami, nezostali tieto rany celkom úplne neviditeľné. Po každom svätom prijímaní sa na jej rukách objavili červené rany, ktoré potom opäť zmizli.
Sestry v tom čase nemohli pristupovať k svätému prijímaniu každý deň. Keď kňaz prednášal pri omši sväté slová: „Pane, nie som hoden...“ a Crescentia nemohla prijať sväté prijímanie, prišiel ku Crescentii zástup anjelov a priniesol jej sväté prijímanie. To sa opakovalo po dobu dvoch rokov.
Keď sa u nej dostavila zvláštna vysoká horúčka, zostala pripútaná na lôžko. Spovedník vtedy rozhodol, že môže pristupovať k svätému prijímaniu každý deň. Po tejto správe mohla Crescentia vstať so zjavnými známkami uzdravenia. Jeden kňaz ju chcel vyskúšať a na ďalší deň jej odoprel sväté prijímanie. Keď rozlomil pred svätým prijímaním hostiu, jedna polovica zmizla. Po svätej omši nastalo veľké hľadanie. Matka predstavená usúdila, že za tým väzí Crescentia. A skutočne: Môj anjel strážny mi priniesol polovicu veľkej hostie, odpovedala svätica.
Masima
