%20(1).jpg)
Boh oslávil svojho služobníka, ktorý tu na zemi pre neho tak veľa robil a trpel, mnohými zázrakmi. Hneď po svätcovej smrti sa začali na príhovor Jána Krstiteľa de la Salle mnohí uzdravovať z rôznych chorôb, ako sa diali aj iné Božie dobrodenia. Spomeniem zázrak, ktorý svätá Stolica uznala dekrétom z 1. novembra 1887 za pravý.
Dvadsaťročná Viktória Fény pracovala v orleánskej nemocnici. Tam ju raz vo februári 1932 akási šialená žena zhodila na zem a pošliapala takou zúrivosťou, že keby jej neprišli na pomoc dvaja pacienti, určite by kvôli útoku zomrela. Viktóriu odviedli do jej izby s vážnymi následkami - krv sa jej valila nielen z úst, ale aj z očí a nosa, a ako zistil ošetrujúci lekár Vallet, utrpela viacero zranení na tele, najmä v oblasti srdca. Liečil ju celé dva roky! V tej dobe bola medicína na slabšej úrovni ako dnes a tak sa netreba čudovať, že ju liečil pijavicami, púšťal jej žilou, dával šťavu z čierneho korenia, makovíc, jačmenicu, no všetko márne! Jej stav ešte viac zhoršil, stratila chuť do jedla, mala krátkodobý a nespokojný spánok, veľké bolesti a napokon zápal osrdcovníka.
Aby jej lekár aspoň trochu uľavil, dával jej rôzne obklady na plece a na prsia. Ale ani toto nepomohlo. Neskôr zasa kvôli krvácaniu tak zoslabla, že sa nedokázala postaviť na nohy. Telo mala ustavične v horúčke, celé telo, najmä jeho ľavá strana jej opuchlo a nedokázala uhasiť smäd. Choroba trvala u Viktórie dvanásť rokov. Počas tejto doby 112 krát pustili žilou a použilo sa päťsto pijavíc.
V roku 1839 sa jej ujal lekár Charpigan, ktorý vyšetrením zistil, že hlavné orgány, najmä srdce, sa už nedajú vyliečiť. Zakázal používať pijavice, ale tým zavinil jej častejšie krvácanie. Nepomohol ani teplý kúpeľ. Viktória bola neustále v blízkosti smrti, aj preto niekoľkokrát prijala sviatosť umierajúcich. Čoraz častejšie upadala do mdlôb a opuchla tak, že keď sa jej niekto dotkol, stopa prstov ostala na tele. Choroba jednoznačne víťazila nad medicínou.
Vtedy počula, že už veľa chorých sa uzdravilo na príhovor Jána Krstiteľa de la Salle, začala teda 18. mája 1844 prosiť aj ona. V modlitbe sa s ňou spojili aj orleánski Školskí bratia. Viktória, držiac jeho obraz s relikviou v ruke, modlila sa deň i noc: "Otče môj, ctihodný Boží služobník Ján de la Salle, uzdrav ma, ak je to vôľa Božia. Ale ak On chce, aby som zomrela, rada sa mu odovzdám za posvätenie svojej duše."
19. mája cítila ešte väčšie bolesti ako zvyčajne. Popoludní jej priniesli na čítanie životopis svätca de la Salle. Keď ho čítala, večer začula neznámy hlas, ale hlasný a jasný: "V nedeľu pôjdeš o trištvrte na osem na svätú omšu do Recouvrance, ale nehovor o tom!" Hlas ju vystrašil, ale knihu predsa dočítala. Odvtedy jej bolo čoraz horšie. Hoci bola unavená, nemohla ležať v posteli, celú noc pri nej prestála.
V noci z 20. na 21. mája cítila, ako keby sa jej ktosi dotkol nôh a kolien. Hmatala rukou, ale nikoho pri nej nebolo. Vtedy jej spadol obrázok ctihodného Jána de la Salle, ale hneď ho dostala do rúk. Nevedela si vysvetliť, ako sa to stalo. O polnoci zasa cítila, ako jej ktosi celou silou tlačí na nohy a kolená a vtedy sa jej pri pravom boku zjavil budúci svätý. Prehovoril: "Som Ján Krstiteľ de la Salle. V nedeľu o 7,45 pôjdeš do Recouvrance na svätú omšu, nepovedz o tom nikomu! Si uzdravená!"
Viktória, ktorú horúčka, čo ju celých dvanásť rokov trápila, celkom opustila, povedala: "Môj dobrý ctihodný Otče, nebola som hodná, aby si sa mi ukázal, ďakujem ti za všetky milosti, čo si mi dnes daroval. Uznávam, že som ich celkom nehodná." A potom až do rána spala spokojne.
Ráno, 21. mája, vstala a keď sa obliekala na svätú omšu, zbadala, že opuchlina na tele zmizla. Z veľkej radosti kľakla a ďakovala Bohu. Na svätodušnú nedeľu, 26. mája, išla aj spolu s mamou do kostola, kde po svätom prijímaní v kľaku dlho ďakovala.
Masima
