%20(1).jpg)
Podľa svedectva sestry Veroniky, ktorá občas prebývala v Pau, dostal diabol moc, aby sestru Mariam trýznil.
Druhá fáza od 26. júla do 4. septembra 1868
26. júla Mariam "vstúpila do mora s obludami", obetovala svoje utrpenie za Cirkev a pre blaho duší. Sčernela a skoro sa udusila škrtením. Jej zášklby a kŕče sa utíšili pohľadom na relikvie. Jej telo sa jej javilo ako hromada hnoja, na ktorej sa hemžili démoni. Potom v nej vzbudzovali nutkavé predstavy utiecť alebo sa dokonca zabiť, omrzenie zo svojho povolania.
Každý démonický útok bol sprevádzaný rúhaním, nadávaním, výzvami k neposlušnosti. Keď znovu precitla, odovzdala sa Bohu a prosila: "Trpieť len pre Ježiša." Na konci zo seba vyrážala strašné výkriky, vztyčovala sa, krútila a penila.
Diabol cez ňu reval: "Roztrhaj, brat môj, roztrhaj! Zavolaj ostatných, aby mi prišli na pomoc. Poďte, poďte, rozbime tú malú arabskú!"
A potom jasal: "Pozrite sa na jej telo!" A jej paže a nohy boli skutočne tak rozryté, ako by boli spracované železnými hrotmi.
Na hrudi to bolo rovnako: "Rozoder, rozoder poriadne, nech krv prýšti!" Reval.
Jej zdesené a zmätené sestry počuli, že Mariam po každom útoku, po každom pokušení celou silou, ktorá jej ešte zostala, oslavovala Boha. Tých deväť "národov", ktoré sa jej chceli zmocniť, tak ako jej bolo predpovedané, ju opustilo ako zničenú.
Ona potom pri plnom vedomí povedala: "Ježiš dal satanovi moc, aby ma týral. Spôsobil mi veľa utrpenia, ale mal moc len nad mojím telom. Moja duša zostala ukrytá; všetky svoje previnenia budem piť ako vodu ... Bude to ako u malých detí, ktoré nemajú rozum. Pokušenia budú pre mňa dobré! Budem pokorená!"
Pretrpela 40 dní "mnohonásobných útokov - až stovku denne - od diabla a jeho plukov, ktorí sa pokúšali ju zabiť tým, že Mariam trápili, a dokonca ju hodili do nejakej nádrže, z ktorej sa zázračným spôsobom
nezranená dostala von". Toto rozpútanie nenávisti, tento rev, jej okolie desilo a boli sprevádzané sírovým zápachom, ktorý sa šíril po celom kláštore.
4. septembra okolo poludnia prišla k sebe a potom spadla na štyri dni do extázy. Fáza pokušení skončila. /Otec Pierre Estrate, Mariamin spovedník, písal o tejto fáze pokušení obšírnejšie. Prečítať si to môžete TU./
Tretia fáza od 5. septembra 1868 do 21. augusta 1870
Mariam sa zdala byť po týchto štyridsiatich dňoch trýznenia a posadnutosti nezničenou a začala znovu viesť svoj normálny život. Extázy boli častejšie. Hovorila pri tom o duchu rehole, o pokore, poslušnosti, láske k blížnemu: "Neexistuje svätosť bez poslušnosti, bez pokory! A ak niekto koná zázraky bez týchto cností, potom prichádzajú od satana!"
Hovorila tiež: "Vy baránky, nehľadajte svoje vlastné svetlo, pretože budete hľadať svoje vlastné nešťastie. Prišli ste sem, aby ste sa nechali viesť poslušnosťou."
Matka Veronika povedala: "Hoci bola Mariam úplne nevzdelaná, dosiahla najvyššiu múdrosť, mala priamočiareho ducha, výborný úsudok, veľkú schopnosť rozlišovania, aj keď vyzerala ako mladé, dvanásťročné dievča ..."
Potom, čo sa dostavil zasa pokoj, začali pod vedením ctihodnej matky Elii v Karmeli v Pau prípravy na založenie nového Karmelu v Mangalore v Indii. Matka Elia mala prevziať vedenie novej pobočky. Sprevádzali ju P. Lazare a P. Gratian a deväť rádových sestier, ku ktorým patrila tiež sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša.
V roku 1866 navštívil biskup Efrém, misionár v Indii, Karmel v Pau a oznámil matke Elii svoje želanie, že by mal rád vo svojej indickej diecéze Mangalore Karmelský kláštor. Trval na tom, aby malá arabská sestra, o ktorej počul, bola zakladateľkou kláštora. Slovo dalo slovo, cirkevní nadriadení dali súhlas na založenie, ale museli sa ešte získať potrebné finančné prostriedky.
Začiatkom roku 1870 sa objavila u sestry Márie od Ukrižovaného Ježiša nejaká mladá dievčina, ktorá jej v liste od istého Georga oznamovala, že chce byť dobrodincom. Neskôr sa dozvedeli, že tento Georg bol otcom toho mladého dievčaťa, Mathilde de Nédonchel, ktoré sa objavilo u sestry Márie, hoci už zomrelo. Georg pochádzal z bohatej belgickej rodiny a dostal posolstvo, aby financoval Karmel v Mangalore. Toto proroctvo a finančné zabezpečenie odstránilo karmelitánkam poslednú prekážku a mohli sa tak vydať na cestu, aby túto misiu vo vzdialenej krajine uskutočnili.
21. augusta 1879 opustilo sedem karmelitánok Karmel v Pau. V ich čele bola prevorka matka Elia a sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša. Tri sestry zomreli počas cesty, pretože prevoz cez Červené more v tejto ročnej dobe extrémne vysokých teplôt si vyžiadal mnoho obetí na životoch. Medzi zosnulými bola tiež matka prevorka Elia, ku ktorej naša malá Galilejka veľmi priľnula.
Po katastrofálnej ceste prišla malá karmelitánske skupina 20. novembra 1870 do Mangalore. Táto vzdialená základňa mala trvať len krátku dobu. Mariam tam napriek tomu zložila svoje sľuby, obklopená všetkými svojimi priateľmi, ktorí boli dojatí jej vnútorným svetlom. Počas celého obradu bola v trvalej extáze.
Predpovede anjela v Jeruzaleme sa uskutočnili. Ale teraz na ňu čakali skúšky temnej noci. Čoskoro potom nastali problémy: bola ohováraná, nebola pochopená a opäť sa stala korisťou démonických pokušení. Bola kritizovaná a opustená tými, ktorým dôverovala, takže sa ocitla v hrozivej izolácii a bola celkom nepochopená. Napriek tomu pracovala tvrdošijne, ale vyhýbala sa odpovedať na indiskrétne a dôrazné otázky spoločenstva ohľadom milostí, ktoré dostala.
Sestry jej kvôli tomu poriadne strpčovali život. Hovorili o ilúziách a orientálnych fantáziách, a dokonca o sebamrzačení. Nutkavé myšlienky na útek ju prenasledovali čoraz častejšie, k tomu sa pridali aj hnev a neposlušnosť, aj keď vypovedala, že jej slobodná vôľa u všetkých týchto pochybení nebola prítomná: "Mala som stále pocit, že ma niečo núti, aby som odišla. Bojovala som tak silno, ako som len mohla, aby som nekonala skutky odporu, ale márne!"
Biskup Maria-Efrém informoval oficiálne Karmel, že všetko, čo bolo považované za nadprirodzené, bolo vraj démonické a imaginárne. Volanie po tom, poslať ju späť do Francúzska, bolo stále hlasnejšie. Keď sa dozvedela, že jej spovedník P. Lazare tiež upadol do nemilosti, veľmi prekvapenému biskupovi Efrémovi povedala: "Vy máte v úmysle poslať P. Lazára naspäť? Teda, neuplynie ani šesť mesiacov, než plný strachu zomriete a zostanete v očistci tak dlho, kým v Karmeli v Betleheme nebude za vás odslúžená prvá svätá omša." Žiaľ, táto predpoveď sa splnila!
Tak sa stalo, že po dvojročnom pobyte v Indii, kde zažila toľko milostí, ale ešte väčšie skúšky, sa vrátila naspäť do Francúzska s dvoma inými radovým sestrami, sestrou Cecíliou a sestrou Máriou Alfonzou. Odišli z Mangalore 23. septembra 1872 a 5. novembra pricestovali do Pau, kde ju matka Veronika prijala s otvorenou náručou. Ona sama prišla zvlášť pre tento účel zo svojej základne v Bayonne, aby svoju milovanú sestru Máriu do Ukrižovaného Ježiša, ktorá bola toľko skúšaná a ponížená, vzala do svojho náručia.
Sestra Mariam zostala v Pau dva roky. Jej extázy pokračovali, tiež jej vnuknutia a jej predtuchy. Všetko sa spojilo, pretože v Bayonne sa dostavila nevôľa. Jednota, srdečnosť a láska, ktoré sa pri zakladaní toľko vyskytovali, zmizli a nedostatkom peňazí malé spoločenstvo stále viac spelo k zániku. Čas rozpustenia sa napĺňal. Žiadateľky boli posielané na iné miesta. Matka Veronika zavrela Karmel v Bayonne, kde žila päť rokov, a vrátila sa späť do Pau.
"Teraz sa odstránilo všetko z cesty; Pán chce, aby si sa odteraz menovala sestra Mária Terézia od Ježiša a nie už Veronika," oznámila jej sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša v jednej extáze: "Buď stále malá, veľmi malá, pretože pre malých je vždy miesto."
Udalosti, ktoré nasledovali, dávali tušiť, že neúspechy a skúšky, ktoré zažila Mariam v Indii, boli súčasťou Božieho plánu, aby viedli k založeniu Karmelu v Betleheme, lebo už od svojho príchodu do Pau o tom premýšľala. Ale všetci, ktorým sa o tom zmienila, boli od sklamania v Mangalore veľmi zdržanliví. To prinútilo prevorku z Mangalore, aby tiesnená pocitmi a plná ľútosti napísala: "Všetko, čo sa stalo, Ježiš chcel. Jeho meno buď pochválené, Boh to všetko dopustil."
Bola presvedčená, že jej úbohé sestry v Indii, zaslepené diablom a bez toho aby chceli, boli nástrojmi v službe Božieho plánu. Založenie Karmelu v Betleheme však neriešilo jednu podstatnú otázku, ako nájsť potrebné prostriedky, aby sa dal takýto projekt realizovať. K tomu sa ešte pripojila predstava malej arabskej sestry o rozsiahlej budove, ktorú by mali karmelitánky v Betleheme obývať!
Keď sa modlila pred Najsvätejšou sviatosťou, zasiahla Božia Prozreteľnosť: Jedna mladá pani z Pale, Berta von Artigaux, vnučka kniežaťa von Saint-Bricq jej navrhla, bez toho aby Mariam o to vopred prosila, že bude financovať založenie Karmelu v Betleheme, ak s tým bude jej spovedník súhlasiť.
P. Estrate súhlasil, ale bolo potrebné ešte dovolenie Svätej stolice.
Mariam Baouardy sa pri zakladaní oboch Karmel dávala viesť, a v tomto je veľká podobnosť s Mariettou, vizionárkou z Aleppa, u ktorej počas klaňania pred Najsvätejšou sviatosťou Pán tiež zariadil rôzne etapy jej života a riadil jej rozhodnutie tým, že ju z jej malého oratória v Aleppe doviedol do konventu vo Svätej zemi, potom do jedného kláštora v Maroku a nakoniec do Libanonu do Breige, bez toho, aby to bolo jej osobné rozhodnutie. Vedená Prozreteľnosťou našla vždy potrebnú materiálnu pomoc vďaka dobrodincom, ktorí jej vstúpili do cesty práve vtedy, keď ju Pán volal. Bola často nútená, aby sa modlila za kláštor sestier adoráciou pred Najsvätejšou sviatosťou o nutné a veľké náklady, a netajila sa tým, že bola sama prekvapená, keď zažila, že potrebná suma, takmer na halier, jej bola darovaná veľkorysými darcovia zo zahraničia, z Libanone alebo zo Sýrie; bola to suma, ktorú predtým Ježišovi v modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou plná dôvery predložila, a jemu všetko odovzdala. Niekedy nedostala odpoveď na výdavky alebo prestavby, ktoré považovala za oprávnené. Potom od nich s ľahkým srdcom upustila a veľmi skoro sa jej ukázalo riešenie, ktoré bolo oveľa rozumnejšie, oveľa jednoduchšie a na ktoré nepomyslela ani ona ani jej sestry.
Mariam takisto nevyvíjala žiaden tlak a žila v odovzdanosti a dôvere. "Z tejto doby pochádzajú jej najkrajšie piesne a jej podivuhodne prežiarené, jasné básne," hovorí René Schwob. "Tá podstata spočíva totiž v múdrosti, ktorú jej vnukol Duch Svätý. Ona poskytuje krásny predobraz poznania, ktoré presahuje všetko poznanie a je vyživované iba kontempláciou."
Posadnutosť, poslušnosť, prenasledovanie a bolesť, všetky tieto skúšky slúžia len na to, aby hlbšie zakotvila v pokore a láske k blížnemu. Mons. Lacroix, diecézny biskup, otáľal s odoslaním vyslanca do Ríma - až do 20. júla 1874, kedy slúžil svätú omšu na sviatok sv. Eliáša v prítomnosti P. Estrateho, abbého Saint Guilyho a Berthy von Artigaux a kedy sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša upadla do extázy, vrhla sa mu k nohám a vrúcne prosila: "Musí sa napísať do Ríma!" Potom sa obrátila na abbého Saint Guilyho a povedala mu: "Napíš list a pán biskup nech ho podpíše."
Mohlo to vyzerať neuveriteľne, Mons. Lacroix bol otrasený a nariadil svojmu abbému, aby písal, potom podpísal list a na mieste nechal odoslať do Ríma. Odtiaľ však neprišla žiadna odpoveď! Náhodou sa dozvedeli, že patriarcha Jeruzalema vyhlásil, že takému kláštoru nie je príliš naklonený, pretože sa bojí, že by musel finančne prispieť.
Počas inej extázy, 7. septembra 1874, povedala sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša svojej prevorce, aby sa kanonik Bordachar čo najrýchlejšie vydal do Ríma, aby prosba nebola odmietnutá. Biskup Lacroix bol ihneď informovaný, dal svoje povolenie a dosiahol, že "negatívne rozhodnutie", ktoré už bolo pripravené na odoslanie do Pau, bolo zrušené. Bez toho, aby predstúpil pred generálne zhromaždenie kardinálov, ktoré malo 20. júna konzultovať, odsúhlasil pápež osobne "pozitívne rozhodnutie" s týmito slovami: "Nech tieto deti začnú s našim požehnaním" a dodal k tomu: "Či nie som viac ako všetci títo kardináli? Podajte mi to rozhodnutie!" A hneď ho podpísal.
Masima - Verím a Dôverujem
