%20(1).jpg)
Medzi svätými ženami, ktorých deti apoštol prehlasuje za blahoslavené, má popredné miesto Silvia, matka pápeža Gregora I. Veľkého. Silvia vyniká nad iné vznešené ženy ako slnko, veľká rodom, bohatstvom i sobášom, svätosťou života a výchovou syna k všelijakým cnostiam.
Silvia sa narodila v druhom desaťročí šiesteho storočia do bohatej a vznešenej rodiny buď v samotnom Ríme, alebo na Sicílii. Jej otec bol slávny Flavius Anicinus Probinus. Keď dospela do veku vhodného na vydaj, povedala svoje "áno" Gordianovi, váženému senátorovi a členovi rímskej rady, ktorý tiež zastával úrad regionára (regionár prisluhoval pápežovi, kedykoľvek konal Božie služby v kostoloch jeho obvodu a mal na starosti chudobných aj chorých), diakona a notára. Silvia s Giordanom viedli vzorný kresťanský život.
Asi v roku 541 sa Silvia stretla v Ríme so svätým Benediktom, ktorý jej predpovedal, že dieťa, ktoré nosí pod srdcom, bude veľké menom aj úradom. A v tom istom roku sa jej narodil prvorodený syn Gregor. (Neskôr priviedla na svet ešte jedného syna a tri dcéry.) Zbožná matka zaobstarala pre syna zbožnú dojku.
Keď synček odrastal, starala sa, aby jej miláčik nič nevidel, ani nepočul, čo sa dieťaťu nesluší, pretože srdce dieťaťa sa podobá roztavenému vosku, do ktorého sa skutky aj slová starších vtláčajú až do najhlbších odtieňov a neláska, závisť, sebectvo, urputnosť, svojvôľa a vášne všetkého druhu zapúšťajú korienky už v útlom veku. Aj preto konala Silvia vždy vľúdne, rozvážne, pokojne, bez toho, aby sa dala uchvátiť nejakou vášňou a prebúdzajúce sa náruživosti detí potláčala už v zárodku.
Presvedčená o tom, že svoje deti nenaučí zbožnosti, pokiaľ sama niekoľkokrát denne nepokľakne na kolená a so zopnutými rukami sa nepomodlí k Bohu, dávala dobrý príklad Gregorovi už odmalička a učila ho spínať ručičky k nebu.
Silvia bola svojmu prvorodenému vždy otvorenou knihou, v ktorej Gregor mohol zreteľne čítať svoje kresťanské povinnosti a ktoré samotné videl vo svojej matke. Ako maliar usilovne robí ťah za ťahom, až má obraz pravú podobu, s takou trpezlivosťou a starostlivosťou pestovala Silvia svoje dieťa, až sa podobal svätému.
Nech bol Gregor pre svoj rod určený akýmkoľvek vysokým svetským hodnostiam, predsa sa oddal, po nadobudnutí potrebného vzdelania, vplyvom svojej zbožnej matky s veľkou horlivosťou čítaniu a štúdiu latinských cirkevných Otcov - Augustína, Hieronyma a Ambróza, bez toho aby tušil, že by štvrté miesto medzi nimi malo niekedy náležať jemu samotnému.
Gregor začal svoju právnickú kariéru a hneď vynikol ako obratný a dôvtipný sudca, neskôr ako rímsky prétor. Spozoroval však, že pre lesk a svetskú slávu a rozličné úradné práce ochabuje v nábožnosti a stáva sa vlažným vo viere. Začal sa strachovať o spásu svojej duše a zatúžil po života, ktorý by mohol stráviť v zátiší.
Keď mu potom v roku 573 zomrel otec Gordian a vdova matka Silvia vstúpila do rímskeho kláštora svätého Pavla v Celio, zložil aj Gregor svoj úrad, predal všetky zdedené majetky po otcovi a zriadil šesť benediktínskych kláštorov v Sicílii a siedmy v Ríme, vo svojom rodnom paláci, do ktorého sám vstúpil v roku 575 a s ostatnými rehoľníkmi žil ako mních v prísnej kázni, modlitbách a svätom rozjímaní, pričom sa postil tak prísne, až mu telo zoslablo a ochorel. Dni, prežité v kláštore považoval za najblaženejšiu dobu svojho života.
Rimania si však Gregora veľmi zamilovali a nemohli ho vo verejnom živote dlho postrádať. Preto ho už po dvoch rokoch pápež Benedikt urobil rímskym regionárom a Pelagius II. ho v roku 579 poslal ako vyslanca k cisárovi do Carihradu. Tam spoznal úlisnosť a skazenosť, čo panovali na cisárskom dvore, nadobudol nové skúsenosti a stal sa veľmi váženým mužom.
Keď sa v roku 585 vrátil do Ríma, a do svojho milovaného kláštorného zátišia, bol rehoľnými bratmi zvolený za opáta, no po Pelagiovej smrti bol v roku 590 proti svojej vôli dosadený na pápežskú stolicu. Ako sa tomu nerád podrobil, je zrejmé z listu, poslaného cisárovej sestre: "Stratil som rozkoš pokoja a vnútorne hyniem, aj keď som bol povýšený, kvôli čomu sa obávam, že som bol tváre Stvoriteľa ďaleko odhodený. Kedysi bývalo mojou každodennou snahou utekať pred svetom, krotiť telo a kochať sa nebeskými radosťami. Ničoho si v tomto svete nežiadajte, zdal som sa bytím povýšený nad všetky pozemské veci. Teraz však na mňa zovšadiaľ dorážajú vlny svetských záležitostí, takže mi nezostáva čas, aby som sa zaoberal sám sebou. Túžil som si s Máriou sedávať pri nohách Pána a od neho sa učiť, a zatiaľ som nútený s Martou sa zaneprázdňovať pozemskými vecami."
Gregor zaviedol na pápežskom dvore prísnu kázeň, spoločne sa modlieval s duchovnými a mníchmi a aj ako pápež nosil jednoduchý rehoľný odev. Horlivý námestník svätého Petra konal s biskupmi a duchovenstvom niekoľko synody, zasadzoval sa o vyvrátenie rozličných bludov, rovnako aj o lepšiu kázeň v Cirkvi a o nápravu v školstve. Nemenej rázne hájil prvenstvo rímskeho biskupa oproti ostatným východným patriarchom, pričom sám seba nazýval služobníkom Božích služobníkov.
Veľké zásluhy si získal pre rozšírenie kresťanstva v Sardínii, Korzike a v Anglicku. Netrpel, aby sa kresťanskí otroci dostávali do rúk Židov, ale nariadil, aby boli vykupovaní z cirkevného majetku.
Bedlivo preskúmal modlitby a bohoslužobné úkony rozličných katolíckych národov, vybrak z nich tie, čo boli najkrajšie a takto zostavil prekrásny rád Božích služieb, ktoré s niektorými obmenami a dodatkami sa doposiaľ nachádza v našej Cirkvi.
Zvelebil bohoslužobný spev, zaviedol takzvaný chorál a v Ríme založil za týmto účelom spevácku školu, na ktorej aj sám vyučoval. Táto škola bola spojená so sirotincom a slúžila za vzor podobným ústavom. Stredovek mal za to, že bol velebný chorálový spev vnuknutý Gregorovi od samotného Boha.
Pamiatka po Gregorovi je aj procesia na deň svätého Marka, ktorú prvýkrát sám konal s ľuďmi v Ríme za morové rany. Keď longobardský kráľ Agilulf ohrozoval Rím, odobral sa pápež so nepriateľského kláštora a svojou vznešenosťou, prosbami i dôstojnosťou prinútil kráľa k tomu, že upustil od ďalšieho obliehania večného mesta.
Gregor bol pritom po celú dobu svojho riadenia Cirkvi sužovaný chorobou - dnou, až ho z nesmiernych bolestí a ťažkého utrpenia napokon 12. marca 604 vyslobodila smrť. Rímsky ľud ho hneď po smrti ctil ako svätého a dejiny ho nazývajú Veľkým. Napokon, Gregor bol zaiste svätý svojím príkladom a pôsobením.
Jeho matka Silvia, ktorá zomrela asi v roku 592, sa zapísala do pamäte vďačného potomstva početnými skutkami kresťanského milosrdenstva, ktoré konala svojím dielom, aj dielom skrze syna Gregora až do svojej blaženej smrti.
Svätú Silviu vzývajú matky za šťastný pôrod. V rímskom kláštore svätého Ondreja sa nachádza starý obraz svätej Silvie a Gordiana, ktorý dal spraviť vďačný syn Gregor.
Masima - Verím a Dôverujem
