Blahoslavený Solanus Casey

Blahoslavený Solanus Casey sa narodil ako Bernard Francis Casey 25. novembra 1870 na farme neďaleko Oak Grove vo Wisconsine pozdĺž rieky Mississippi. Bol šiestym dieťaťom v rodine desiatich chlapcov a šiestich dievčat, ktoré sa narodili rodičom írskych prisťahovalcov, ktorí po rokoch hladomoru opustili Írsko. Rodičia Bernard a Ellen oddane viedli svoje deti ku katolíckej viere. Každodenne sa modlili ruženec, čo oslovilo najmä Solanusa, ktorý zostal verný tejto modlitbe až do konca svojho života.

Solanus prišiel na svet v neveľkom, trojizbovom zrube na farme v Hudson, v štáte Wisconsin. Jeho rodičia boli oddaní katolíci a Solanusa, s ďalšími pätnástimi deťmi viedli k skromnosti. Solanus, hoci jeho povaha mala k tomu predpoklady, si ani nedovolil pomyslieť na čo len najmenší náznak sebectva. Od útleho detstva bol vedený k tvrdej práci a pomoci iným.  

Keď mal osem rokov, v okolí ich farmy sa rozšíril záškrt, na ktorý zomreli jeho dvaja súrodenci. Aj malý Solanus ochorel, ale z choroby sa vystrábil, no zdravie mu trochu obmedzoval zápal nervového systému, pričom jeho následky cítil počas celého života, najviac však pri speve a rozprávaní.  Rodina Casey trávila všetok svoj čas spoločne, čítaním príbehov, hraním na hudobné nástroje, spevom írskych a amerických piesní. Rád tiež chodieval na poľovačky a veľmi rád hral baseball. Boli to rodinné tradície, ktoré udržiavali rodinný krb pokojným a láskavým. Zaujímavé je, že rodina Caseyovcov bola požehnaná troma kňazmi.

Rodina Caseyovcov ctila svoju írsku katolícku vieru nadovšetko. Solanus si často spomínal, ako ich otec volal: "Modlitba, chlapci, modlitba!" Nie je teda žiadnym prekvapením, že ako mladý sa naučil milovať ruženec tak ako jeho matka a zaprisahal sa, že sa ho bude modliť každý deň, pričom tomuto zvyku zostal verný po celý život.

Mladého Solana ovplyvnila silná viera jeho rodičov. Zvykol sa modliť, najmä každodenný ruženec. Myslel si, že sa stane kňazom, ale namiesto toho, aby vstúpil do seminára ako mnohí mladí chlapci v jeho dobe, išiel pracovať, aby pomohol svojej rodine. Mal 17 rokov, keď odišiel z domu za prácou. Tie striedal jednu za druhou: bol drevorubačom, nádenníkom, strážcom vo väzení a napokon vodičom električky. Zamiloval sa a dokonca uvažoval o manželstve, ale tento nápad zamietla matka dievčaťa, ktorá si myslela, že jej dcéra je príliš mladá a poslala ju do internátnej školy. V tomto momente v jeho živote nebolo na Solanovi nič mimoriadne. 

Keď mal 21 rokov pri práci na električke videl opilca, ako napadol ženu na ceste a so škrípaním bŕzd električku zabrzdil. Dav ľudí sa zhromaždil okolo ženy, ktorá ležala mŕtva na koľajniciach. Jej vrah ešte stál nad ňou so zakrvaveným nožom. Solanus bol otrasený. Celú noc sa modlil za tých dvoch a uvažoval o tom, čo by mohol urobiť proti zlu a násiliu. Čoskoro pocítil, že Boh ho volá, aby sa stal kňazom. V roku 1892, vo veku 21 rokov, vstúpil do seminára sv. Františka v Milwaukee, Wisconsin. No jeho ťažkosti sa však ešte len začali. Pre slabý prospech ho vylúčili. (Vyučovanie prebiehalo v nemčine a učebnice boli v latinčine) Sklamaný sa vrátil domov. 

Keď sa modlil novénu pred sochou Panny Márie v kaplnke, počul sladký hlas Nebeskej Pani, ako ho vedie ku kapucínom a do ich seminára v Detroite. V roku 1897 vstúpil do kláštora sv. Bonaventúru ako postulant a prijal meno Solanus podľa kapucínskeho svätca Františka Solanského. Hoci sa Solanus veľmi usiloval, nedosahoval žiadaný prospech. Jeho predstavení si kládli otázku, či je rozumovo dostatočne kvalifikovaný na kňazstvo. Dali mu podpísať vyhlásenie, v ktorom uznával svoje „slabšie talenty“ a prijme všetko, o čom rozhodnú v súvislosti s jeho vysviackou.

O tri roky neskôr Solanusa vysvätili – ale len ako jednoduchého kňaza. To znamenalo, že mohol slúžiť sväté omše, ale nemohol spovedať alebo kázať. O svojich pocitoch nehovoril, takže sa môžeme len domnievať, čo si o tomto sklamaní po desiatich tvrdých rokoch štúdia myslel. Solanus sa mohol brániť voči rozhodnutiu svojich predstavených alebo oplakávať svoj osud. Mohol sa aj navždy považovať za druhoradého. Ale tu sa začali diať obrovské prekvapenia. Solanus s radosťou prijal tento obmedzený stav ako opravdivé, skutočné povolanie. 

„Deo gratias!“ alebo „Bohu vďaka!“ bola jeho typická odpoveď na všetky možné situácie. „Keby sme sa dokázali naučiť vážiť si svätú vieru a nespočetné požehnania, ktoré z nej vyplývajú, nikdy by sme nemali čas niečím sa trápiť,“ napísal a možno táto vďačnosť vysvetľuje, čo je na ňom najprekvapujúcejšie: že človek, ktorý sa mohol považovať za neúspešného, prevýšil očakávania druhých ľudí, pretože jeho zrak sa sústredil na Boha. 

Spočiatku od Caseyho nikto nič neočakával. Pridelili ho do kapucínskej farnosti a kláštora v Yonkers – New York. Dostával poväčšine podradné úlohy. Mal byť pri dverách a vítať návštevníkov. Tento veselý vrátnik s útlou postavou, jasnými modrými očami a vysokým hlasom sa spriatelil s každým návštevníkom. Ľudia zistili, že Solanus má úžasné duchovné myšlienky, dokáže utešiť a je nekonečne trpezlivý. S každým návštevníkom strávil toľko času, koľko potreboval. Začala sa o ňom šíriť dobrá povesť – a nielen povesť dobrého poslucháča. 

Keď zapisoval ľudí do Serafínskeho omšového spolku, ktorý kapucíni používali ako prostriedok modlitby príhovoru, mnohí ľudia hovorili o požehnaniach, ktoré dostali, takže predstavení Solanusovi povedali, aby si to zapisoval. Požehnania pokračovali, keď Otca Solanusa preložili do kláštora v Detroite. Tam pôsobil ako vrátnik ďalších 21 rokov. A pokračovali aj počas jeho „dôchodku“, keď mu ľudia dávali modlitbové úmysly buď osobne, alebo poštou. 

Solanus Casey do konca svojho života zaplnil sedem kníh a zaznamenal viac než 6 000 prípadov vypočutej modlitby! Boli chvíle, kedy mal aj 200 návštevníkov počas jediného dňa. Niektoré „milosti“, ako ich Otec Solanus nazval, boli fyzické uzdravenia. Žene chorej na zápal pľúc dávali len tri dni života, a bola uzdravená. Istý chlapec, ktorý mal pre detskú obrnu stuhnuté končatiny, prekvapil rodičov, keď zišiel po schodoch. Slepota, gangréna, strata pamäti, rakovina, hluchota, choroby srdca – správy o uzdraveniach prichádzali vo veľkom množstve. 

U ľudí prebiehali aj emocionálne a duchovné uzdravenia, vyslobodili sa z alkoholizmu a depresie, pričom niektorí už pomýšľali na samovraždu. Diali sa aj zázraky obrátenia. Jedného dňa prišiel horlivý komunista. Povedal, že nenávidí kňazov a chce zabiť pátra Caseyho. „O tom by sme sa mali porozprávať,“ odpovedal Otec Solanus. O pár minút ten muž konal pokánie. Otec Solanus mal tiež prorocké dary. Často dokázal čítať v srdciach a hovoril ľuďom, čo sa stane im aj ich milovaným. Takmer náhodne povedal niečo také ako: „Áno, budete rehoľníčkou“ alebo „Nemodlili ste sa“ či „Netrápte sa, ráno to bude lepšie.“ 

Jedna žena sa trápila, že jej otec odišiel z Cirkvi. Na farskom stretnutí prišla k Otcovi Solanusovi. Počúval ju a potom celkom správne predpovedal, že jej otec sa k viere vráti. Mužovi, ktorého manželka mala podstúpiť operáciu, zasa povedal, že ju nebude potrebovať a čoskoro sa vráti domov. Ako baseballový fanúšik dodal: „Povedzte mi, ako sa darí Detroitským tigrom. Tisíce ľudí, ktoré k nemu prišli, pravdepodobne nečakali, že divotvorca bude taký obyčajný. 

„Podivný,“ poznamenal jeden z jeho spolubratov kapucínov. Mal určite nezvyčajné spôsoby: napríklad na obed dal celé svoje jedlo – vločky, kávu, pomarančový džús, zemiaky, zmrzlinu – do jednej misky alebo hral na harmonike, aby upokojil včely v kláštornom včelíne. Bol známy aj tým, že pred Najsvätejšou sviatosťou hral Pánovi na svojich piskľavých husliach! Ďalšie prekvapenie pre návštevníkov spočívalo v tom, že Solanus od nich niečo očakával. Keď si vypočul ich príbeh, obyčajne ich pobádal, aby sa modlili a „vopred ďakovali Bohu“ za budúce požehnania. „Majte vieru! Dôverujte Bohu!“ povedal niekedy so slzami v očiach. Potom ich požiadal, aby svoju vieru prejavili konkrétne, napríklad dali niečo chudobným alebo čítali duchovnú literatúru. Samozrejme, nikto nebol vytrvalejší a vierou naplnený orodovník než sám Solanus. Napriek tomu, že sa dvanásť a viac hodín denne venoval ľuďom v núdzi, skoro ráno a až do neskorej noci bol v kaplnke. 

Otec Solanus bol vo svojej prirodzenej povahe impulzívny, často príliš kritický k iným a často najskôr konal a až potom premýšľal. Veľmi rád počúval aj komplimenty, ale pomocou Božej milosti úplne prekonal tieto tendencie svojej povahy a nechal Pána, aby v ňom vypestoval trpezlivú, pokojnú, príjemnú a pokornú povahu. Mal na pamäti svoje vlastné minulé hriechy, ktoré pomohli jeho duši utvoriť vlastnú hlbokú pokoru a priniesli mu trpezlivosť pri riešení hriechov a zložitých situácií desiatok tisíc ľudí, ktorí si žiadali jeho radu počas celých päťdesiatich rokov jeho kňazskej služby. 

Otec Solanus Casey bol doslova prepracovaný prostredníctvom svojej spolupráce s milosťou Božou pre toto špeciálne povolanie, ktoré Boh pre neho pripravil. V pokoji s Bohom, dokázal odovzdávať duševný mier všetkým, ktorí prišli hľadať „dobré veci“. Nadriadení dúfali, že mu doprajú v Detroite odpočinok no davy, ktoré prišli žiadať o jeho modlitby a rady, sa práve v Detroite ešte viac rozrástli. Dostal väčšiu kanceláriu a stoličky lemovali chodbu vonku pre tých, ktorí čakali na radu, aby s ním hovorili. Streda bola stanovená ako zvláštny deň pre požehnanie chorých. Otec Solanus im často čítal modlitbu svätého Maurícia za chorých a požehnával ich s relikviou svätého kríža, potom sa im prihovoril v krátkej homílii. 

Nie všetky apoštoláty otca Solanusa boli obmedzené na vrátnicu. Bolo zvláštne, že hoci dokázal riadiť električku, nikdy sa nenaučil riadiť auto. Chodieval teda peši. Boli chvíle, keď potreboval ísť na návštevu niekoho v núdzi, o ktorom vedel, že k nemu nedokáže prísť sám. Inokedy bol požiadaný, aby prišiel poslúžiť niekomu chorému v nemocnici. Uzdravil jednu zdravotnú sestru, ktorá bola na pokraji kómy z prudkej infekcie. Keď sa modlil pri jej lôžku a čítal utrpenie nášho Pána, neudiali sa žiadne známky uzdravenia, no keď opustil jej izbu, povedal ostatným sestrám čakajúcim vonku, že bude určite v poriadku. A tak sa naozaj stalo. No v tento deň, predtým, ako opustil nemocnicu, ho spozoroval istý muž – katolík a požiadal ho, aby požehnal jeho ženu, ktorá sa zotavuje z menšej operácie. Otec Solanus však naliehal na manžela, aby sa odovzdal do Božej vôle, pretože jeho manželka nebude žiť. O niekoľko hodín neskôr sa zdravotná sestra na pokraji kómy postavila na nohy a tá druhá žena zomrela. 

Boh si praje, aby mu jeho deti dôverovali a boli odovzdané do Jeho svätej vôle. Často im hovoril, aby odovzdali svoje problémy Najsvätejšej matke a poďakovali jej vždy predtým, ako im odpovie na modlitbu. Človek musí naozaj uveriť a mať dôveru, ak splní svoje sľuby voči Bohu, a to poďakovaním Panne Márii predtým, ako ju zaviaže prosbou o príhovor jej Syna, ktorý jej nikdy nič nemôže odmietnuť.

Počas svojho pôsobenia u Sedembolestnej Panny Márie na Manhattane mal viac času venovať sa svojim vlastným myšlienkam. Založil si nový zápisník, v ktorom písal o svojich obľúbených biblických témach rezignácie, trpezlivosti, vďačnosti, nespravodlivosti, Eucharistie a Presvätej Bohorodičky. Veľmi dôležitý malý text, ktorý tam nájdeme, je nasledujúci zoznam piatich bodov.

Prostriedky na získanie Božej lásky:

I. Odtrhnutie sa od pozemských náklonností.

II. Meditácia o umučení Ježiša Krista.

III. Jednotnosť s Božou vôľou.

IV. Duševná modlitba – meditácia a kontemplácia.

V. Modlitba – „Proste a bude vám dané.“

Keď mal Otec Solanus 86 rokov a trápila ho ťažká a dlhodobá choroba, začal upadať. Pre bolestivé vredy sa zvíjal v agónii. Počas najsilnejších bolestí sa modlil nahlas, a nikdy sa nesťažoval. Ak sa ho ktosi spýtal, ako sa cíti, odpovedal: Bolí ma celé telo a hneď dodal: Ďakujem za to však Bohu. Z jeho úst vyšli aj tieto slová: Ponúkam svoje utrpenie, aby všetci mohli byť jedno. Keby som tak mohol žiť dosť dlho, aby som videl obrátenie celého sveta. 

Jeho Provinciál, otec Gerard, povedal: „Pozerám sa na celý jeho život ako na dávanie. Pozrel som na neho tam, na jeho smrteľnej posteli, bol oblečený len v krátkej nemocničnej košeli, v jednej ruke ruženec a v druhej malá relikviu a cítil som, že mi po tvári tečú slzy: „Môj Bože, dal všetko zo seba.“ Napriek všetkým týmto utrpením si Otec Solanus stále zachovával svoj obvyklý zmysel pre humor. Keď sa chystal opustiť svoju izbu, mladá sestra, ktorá bola jeho ošetrujúcou sestrou, povedala: „A čo požehnanie, Otče?“ On jej vždy odpovedal: „Iste, požehnajte mi.“ Keď mu druhá sestra povedala, že ľudia o ňom často hovoria ako o svätom, odpovedal: „Áno, ľudia často hovoria aj o Jesse Jamesovi.“

Tridsaťosemročná Gladys Feighan bola na návšteve pacienta v nemocnici Saint John, keď jej niekto povedal, že Otec Solanus Casey je tam tiež. Už dlhšie túžila vidieť zázračného božieho robotníka, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Gladys porodila svoje prvé dieťa bez problémov, ale stratila ďalšie tri kvôli svojmu problému s krvou a hoci mala strach, zúfalo chcela mať ďalšie dieťa. Žiadny zamestnanec nemal povolené prezradiť číslo izby, kde bol Otec Solanus, ale vďaka Božej prozreteľnosti si na chodbe všimla kapucínskeho brata. Bol to brat Gabriel, strážca a pomocník otca Solanusa. Potom, čo brata Gabriela prosila  niekoľko minút, sľúbil,  že sa Otca Solanusa opýta či ju príjme. „Opýtať sa“ znamenalo „áno“, pretože otec Casey by nikdy neodmietol žiadosť o jeho čas. 

Tu sú jej vlastné slová, keď hovorila o svojej návšteve: „Keď som vstúpila, Otec Solanus sedel pri stole. Privítal ma a požiadal ma, aby som si sadla. „Čo Gladys, čo chceš od Boha?“ 

„Chcem dieťa. Ďalšie dieťa.“ Potom mu povedala o problémoch so svojou krvou a jej troch stratených bábätkách a napokon si s plačom vzdychla: Možno som sebecká.

„Nie,“ uistil ma, „nie si sebecká. Matka prináša toľko zodpovednosti, keď vychováva dieťa, ako by malo byť vychované, a koná tak Božie dielo.“ 

Myseľ Otca Solanusa sa zdala byť úplne nad pozemskými vecami. Jeho slová boli pre mňa plné Božej nekonečnej lásky k nám. Hovoril, ako by sme mali dať všetku našu dôveru v túto božskú a všeobjímajúcu lásku. Keď mi rozprával, chvel sa emóciami. Nakoniec mi povedal: „Pokľakni a požehnám teba, tvojho manžela a celú tvoju rodinu.“ Potom mi povedal: „Budeš mať ďalšie deti, Gladys. Naša požehnaná matka Vám dá ďalšie deti. Musíte tomu tak silne uveriť, že ešte pred narodením dieťaťa padnite na kolená a poďakujte Požehnanej Matke. Pretože keď ju poprosíte a ďakujete jej, nie je nič, čo nemôže urobiť, pôjde k  vlastnému Synovi a požiada ho, aby predniesla tvoju modlitbu. V jeho očiach boli slzy.“  Gladysina dôvera bola odmenená dvojčatami. 

Bernadette Nowak mala rovnaký problém ako Gladys a presne ten istý kríž. Po narodení svojho prvého dieťaťa stratila ďalšie tri. Keď v decembri 1956 otehotnela, napísala Otec Caseymu žiadosť o modlitbu. Odpísal jej osobnú odpoveď, ktorá jej hovorila, aby „neustále ďakovala Bohu za dieťa“ a aby svoje dieťa, ktoré sa určite narodí zdravé, pomenovala Anton Jozef, a aby sa zapísala do Serafínskej omše. Keď bolo telo Otca Solanusa vystavené k verejnej úcte, pani Nowak patrila k tým, ktorí čakali v zástupe na jeho otvorenú rakvu. Ako sa priblížila k rakve Otca Solanusa, Anton Jozef kopal tak silno v jej lone, že sa jej šaty pohybovali.

31. júla 1957 sa Otec Solanus zrazu posadil na posteli, rozpäl ruky a povedal: „Odovzdávam svoju dušu Ježišovi Kristovi.“ Počas troch dní po smrti prišlo viac než 20 000 ľudí vzdať úctu pátrovi Solanusovi, „jednoduchému“ kňazovi, ktorý nikdy nespovedal, ale ako vrátnik otváral mnohým ľuďom dvere k Bohu.

Aj dnes otvára dvere. Naďalej prichádzajú správy o vypočutých modlitbách na jeho príhovor. Brat Richard Merling, riaditeľ Nadácie Solanusa Caseyho v Detroite, hovorí, že prichádzajú tisíce správ. „Máme prinajmenšom osem fasciklov s prosbami alebo prijatými milosťami. Mnohé krásne uzdravenia sa naozaj uskutočnili. Naďalej oslovuje ľudí.“ Solanus Casey, ktorý žasol nad každým zázrakom, ktorý videl, a nikdy ich nepripisoval sebe, musí byť dojatý a šťastný z ovocia svojho života a slávy, ktorou ho ozdobil Pán.

Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Solanusa za ctihodného 11. júla 1995 a 18. novembra 2017 ho pápež František vyhlásil za blahoslaveného. 

Masima - Verím a Dôverujem