Svätá Cecília

Jedna z najväčších božích svätíc, ktorej meno sa pripomína od najstarších časov svätej Cirkvi pri svätej omši, je vznešená, Bohu zasvätená rímska panna svätá Cecília.

Narodila sa na začiatku tretieho storočia v Ríme v šľachtickej, veľmi bohatej kresťanskej rodine. Nábožní vznešení rodičia ju vychovávali veľmi starostlivo, jej srdce bolo od útleho detstva naplnené vrúcnou láskou k Pánovi Ježišovi. Napriek bohatému rodičovskému domu, žila v ňom utiahnutá, nechodievala na hlučné zábavy nemravného pohanského Ríma, radšej sa popri službe Bohu venovala vedám, najmä však hudobnému umeniu. Rada čítala duchaplné kresťanské spisy a Sväté Písmo, o ktorom často uvažovala a rozjímala.

Krásna, na tele a duchu, kresťanská panna si skoro obľúbila panenskú nevinnosť, zložila sľub ustavičnej čistoty a zasľúbila sa nebeskému Ženíchovi. Práve Jemu z duše prespevovala sväté piesne lásky a spev sprevádzala hudobným nástrojom.

Napriek tomu, že žila v skrytosti a vyhýbala sa spoločnosti, jej výborné vlastnosti sa nedali skryť - celý Rím rozprával o jej prekvitajúcej kráse, vzdelanosti, dobrote a čistote srdca, ako i o bohatstve rodičovského domu. Netreba sa preto čudovať, že keď ju vznešený Valerián uzrel, počul o jej cnostiach a požiadal ju o ruku. Rodičia Cecílie bohatému šľachtickému mládencovi dcéru prisľúbili, aj keď vedeli, že je pohan, páčila sa im jeho cnostná povaha a vplyvný vznešený rod a s radosťou to Cecílii oznámili. Svätá panna sa preľakla - má zrušiť sľub daný Bohu a miesto nebeského Ženícha si zvoliť pohana?

Zrazu sa pred ňou zjavila dilema, nechcela byť neverná Bohu, ani neposlušná voči rodičom. V tomto smutnom rozpoložení, prelievajúc horké slzy, lebo si nevedela rady, obrátila sa pôstom, rozjímaní a vrúcnou modlitbou k milostivému Bohu s prosbou, aby buď prekazil nastávajúcu svadbu, alebo ju k povolal k sebe. Vtedy sa jej zjavil v sne Boží anjel: "Cecília, vôľa Božia je, aby si bola poslušnou svojim rodičom. Pán Ježiš Kristus bude tvojim ženíchom i v stave manželskom. Hľa, ja som ochranca tvojej panenskej nevinnosti!" Svätá panna bola nadzemským zjavením potešená a rodičom neodporovala.

Začala sa chystať svadba. Cecília sa na svadobný obrad obliekla náležite jej vznešenému stavu, ale pod skvostným hodvábnym rúchom mala oblečené rúcho kajúcne. Zbožná panna po sobáši povedala manželovi Valeriánovi: "Musím ti povedať tajomstvo, ktoré má pred ostatnými zostať ukryté, zaprisahaj sa mi, že ho nikomu nevyzradíš."

Manžel prisahal a vtedy mu povedala: "V mladosti som sa zasľúbila živému Bohu, za teba som vydala iba na Boží rozkaz. Zoslal mi anjela, ktorý mi povedal, aby som i v manželstve svoju panenskú nevinnosť zachovala. On potrestá každého, kto by moju nevinnosť chcel narušiť. Chráň sa každej nečistej žiadosti, ktorými by si vzbudil hnev môjho anjela strážcu! Žime preto ako brat a sestra." Keď to Cecília vravela, jej krása žiarila dôverou v Boha nebeskou slávou.

Dojatý Valerián, preplnený blaženým pocitom si žiadal poznať pravdu a uzrieť anjela strážcu. Ale Cecília mu povedala, že iba čisté oči môžu vidieť čistého ducha. Nemôže byť toho účastným, kým nepozná pravého Boha a skrze svätý krst nebude očistený od všetkých škvŕn. Valerián tak túžil po videní, že sa hneď chcel poučiť o pravom Bohu a prijať svätý krst.

Svätá Cecília mu poradila, aby vyhľadal pápeža Urbana I. a dal sa poučiť o svätej viere. Odovzdala mu list pre Svätého Otca a nasmerovala na jeho adresu.

Svätý Urban I. prijal vznešeného mladíka otcovsky, poučil ho o svätej viere a pokrstil. Valerián sa vrátil domov naplnený nebeskou radosťou v srdci. Manželku našiel pohrúženú v modlitbe, vedľa nej stál anjel a v ruke mal dva vence uvité z voňavých ruží a ľalií. Jeden veniec podal Cecílii a druhý Valeriánovi s prísľubom, že dostane všetko, o čo bude prosiť. Anjel potom zmizol.

Cecília s Valeriánom pokľakli, zvelebovali Boha za Jeho milosrdenstvo a prosili, aby sa obrátil aj Valeriánov brat Tiburcius. Ešte kľačali, keď k nim spomenutý brat zavítal, pozorne načúval ich modlitbe a dojatý zatúžil poznať sväté náboženstvo. aj on sa potom vybral k pápežovi Urbanovi I., aby ho poučil o tajomstvách viery a pravdách kresťanského náboženstva a potom pokrstil.

Svätá Cecília utvrdzovala zbožných bratov vo viere slovami a bohumilým životom, stali sa horlivými kresťanmi. Pochovávali telá svätých mučeníkov, ozdobovali ich hroby, utešovali horlivých vyznávačov pri súdoch a štedro podporovali kresťanských bratov i sestry.

Vtedy vládol Alexander Severus (222 - 235), bol spravodlivým cisárom, ktorý si kresťanov vážil a ctil. Jeho matka Mammea bola kresťankou. Cisár sám vzýval Ježiša Krista vo svojej súkromnej kaplnke a chránil kresťanov zo všetkých síl. Ale pretože viedol vojny a bol veľmi zamestnaný správou rozsiahlej rímskej ríše, nemohol zasiahnuť vždy, keď miestodržitelia, vladári a pohanská zberba kde-tu prenasledovali kresťanov.

Almachius, rímsky miestodržiteľ bol horlivým modlárom a veľkým nepriateľom kresťanov. Všetku svoju moc vynakladal na to, aby svätú Cirkev potláčal. Počas cisárovej neprítomnosti prenasledoval najmä bohatých kresťanov, aby si osvojil ich majetky. Keď sa dozvedel, že bohatí veľmoži Valerián a jeho brat Tiburcius sa stali horlivými kresťanmi a svoje bohatstvo používajú na ozdobovanie hrobov svätých mučeníkov i na štedrú podporu chudobných, zaumienil si, že ich zničí podľa predošlých zákonov, vynesených proti kresťanom a nedovoleným tajným spolkom. Pod zámienkou, že sa v dome dejú nebezpečné schôdzky, dal ich uväzniť a predviesť pred svoju súdnu stolicu. Vytýkal im, že prebývajú s kresťanmi, ktorí sú v podozrení ako nepriatelia štátu, pochovávajú telá kresťanov, odsúdených na smrť ako zločincov, ozdobujú ich hroby, akoby schvaľovali zradu, páchanú na štáte.

Svätí bratia slávne vyznali, že sú kresťania a sú pripravení podstúpiť aj najväčšie muky, než aby zapreli svätú vieru, hovoriac: "Bože daj, aby sme boli hodnými sluhami svätých mučeníkov, ktorí obetovali krv i život k sláve a cti pravého Boha a teraz požívajú u Boha večnú odplatu za svoje cnosti! Opustili časnosť a našli nepremenlivú večnosť. Usilujeme sa nasledovať ich svätý život a kráčame v ich stopách."

Sudca ich napomínal, aby sa zriekli kresťanstva a jeho podporovania. Keď jeho napomínanie bolo márne, začal sa vyhrážať mučením, ale svätí bratia sa ešte horlivejšie zastávali Božej pravdy. Nahnevaný Almachius dal vznešených mládencov vyviesť na námestie a nechal ich verejne, pred množstvom pohanskej zberby zbičovať. Svätí bratia sa počas mučenia utešovali, že môžu trpieť za pravdu Božiu a prítomných pohanov vyzývali, aby opustili smiešne modly a uverili v pravého Boha, ktorý veriacim po tomto biednom živote sa odpláca večnou slávou. Obrátili sa mnohí pohania, medzi nimi aj Maximus, Almachiov úradník. Almachius, počujúc reč vyznávačov, vyhlásil ich za rúhačov voči štátnym bohom a dal im sťať hlavy ako buričom voči štátu. Novoobráteného Maxima dal utĺcť kyjakmi, takže bol pokrstený svojou vlastnou krvou. Toto sa stalo 14. apríla 230.

Keď svätá Cecília počula, že ukrutný a lakomý miestodržiteľ dal umučiť jej manžela a švagra, ďakovala Pánu Bohu za túto mučenícku smrť a začala sa pripravovať na smrť. Manželov majetok rozdala chudobným, vedela že lakomý pohan baží iba po majetkoch popredných rímskych mešťanov. Almachius ju zanedlho dal predvolať a vyzval ju, aby vydala Valeriánove majetky, lebo bol velezradcom. Cecília odpovedala, že majetok rozdala chudobným, ako jej to prikázal umučený manžel. Almachius sa obával cisára, ktorý sa medzitým vrátil do svojho sídla, preto sa vznešenú Rimanku neopovážil trýzniť. Prepustil ju domov s vyhrážkou, aby verejne nepodporovala kresťanov a rozmyslela, či by nebolo dobré opustiť kresťanskú vieru a pokloniť sa štátnym bohom, alebo si radšej vyvolí smrť?

Čas na rozmyslenie využila Cecília na podporovanie chudobných a k rozširovaniu svätej viery medzi pokrvnými príbuznými a známymi. Napomínala ich slovami: "Priatelia, trochu ma počúvajte! Ste sluhami miestodržiteľa a myslíte si, že je to dobré a nie bezbožné, čo žiada od každého mešťana. Pre mňa je žiaduce, aby každý poznal pravého Boha a ohľadom mňa samotnej, aby som mnoho mohla trpieť za vyznávanie Pána Ježiša Krista, lebo som si zaumienila, že v tomto živote inak s nikým neuzavriem zvláštne priateľstvo. Nestarajte sa o moju mladosť, ani sa nezarmucujte, keby som ju stratila, radšej sa usilujte, aby ste poznali pravého Boha."

Všetci ju ľutovali, mnohé ženy nariekali, že taká vznešená, krásna a milostivá panna túži po ukrutnej smrti, ktorou jej hrozil tyran. Svätá Cecília oduševnene zvolala: "Priatelia moji, stratiť mladosť znamená iba ju zameniť. Tento život je len blatom, za ktoré dostanú veriaci v budúcom živote zlato. Zamenia biednu malú chyžku za priestranný nádherný palác vo večnosti, okrášlený najdrahšími drahokamami. Za tmavú izbičku dostanú svetlú izbicu okrášlenú nádhernými perlami, za pominuteľné obydlie dostanú večné stavisko, ktoré nepozná žiadne kazy. Keby niekto dnes ponúkal ako dar zlato, všetci by ste sa k nemu ponáhľali, aby ste čosi dostali. A či by ste nevzali so sebou aj rodičov, príbuzných, známych a priateľov? A keby vás niekto zdržiaval, aby ste nešli a povedal, že vám to netreba, aby ste sa pre toto ani len trochu nenamáhali, nevysmiali by ste ako blázna? Radovali by ste a plesali, keby vám niekto dával zlý peniaz a brali by ste ho viac a viac s veľkým uspokojením. Môj Boh i Ježiš Kristus, Jeho jednorodený Syn je oveľa štedrejší! Nedáva rovné za rovné, ale jeden funt prijíma a nahradzuje stonásobne, za okamžité muky dáva večný a blažený život!"

Potom svätá panna poprosila pápeža Urbana I., aby zašiel k nej domov. Tam sa zhromaždilo štyristo rímskych pohanských mešťanov, pápež ich vyučoval vo svätom náboženstve a pokrstil. Medzi nimi bol aj Gordianus, ktorý dom svätej Cecílie premenil v kostol a kde sa po istý čas pápež Urban I. ukrýval. Gordianus bol vplyvný Riman, ktorého si ctil aj tyran Almachius. 

Svätá Cecília neprestávala podporovať kresťanov, dala stavať náhrobky pre telá svätých mučeníkov a

v popredných rímskych rodinách rozširovala svätú vieru. Keď sa o tom časom dozvedel Almachius a cisár bol vtedy preč z Ríma, svätú pannu dal uväzniť a potom predvolať pred seba. Znovu ju žiadal, aby mu vydala manželove i švagrove majetky.

Svätá Cecília mu odhodlane povedala, že majetok rozdala chudobným a dom, v ktorom býva, jej už nepatrí, ale Gordianovi. Almachius ju opätovne vyzval, aby zaprela svoju vieru a obetovala modlám. Svätá panna sa vzoprela: "Nebudem obetovať démonom, ale slúžiť pravému Bohu!"

Miestodržiteľ sa rozzúril a Cecíliu odsúdil na hroznú smrť. Dal ju odviesť do prekúrenej kúpeľnej izby, zamkol ju, aby sa udusila parami. Takto bola ponechaná v horúcej pare deň i noc, ale Cecília zostala divotvorným spôsobom pri živote.

Tyran potom za ňou poslal kata, aby jej tajne zoťal hlavu. Kat trikrát zaťal do krku svätej panny, nechal ju ležať v kaluži krvi a odišiel. Cecília sa prebrala a žila ešte tri dni. Nábožní kresťania ju  ťažko ranenú odniesli do jej domu. Tam ešte napomínala kresťanov k stálosti a poprosila pápeža, aby posvätil jej dom na chrám k Božím službám. Ozdobená dvojnásobnou mučeníckou korunou usnula v Pánovi 22. novembra 230.

Svätý pápež Urban I. pochoval ostatky svätej Cecílie na Kalixtovom cintoríne pri ostatkoch svätých mučeníkov Valeriána, Tiburcia a Maxima. Tento cintorín bol neskôr nazvaný i cintorínom svätej Cecílie.

V 5. storočí bol v Ríme postavený chrám k úcte svätej mučenice Cecílie, ale jej ostatky v ňom neboli. Myslelo sa, že roku 755 ich vzali Longobardi, ktorí drancovali cintoríny a vzali so sebou ostatky svätých mučeníkov.

Telá svätých mučeníkov - Cecílie, Valeriána a Tiburcia, boli objavené v 9. storočí. Spisy o utrpení svätých mučeníkov (Acta Sanctorum) hovoria, že jedného dňa mal pápež zavčasu ráno pred svätou omšou v chráme svätého Petra videnie. Bolo mu povedané, že Longobardi síce hľadali ostatky svätej Cecílie, ale ich nenašli. Zakrátko na to, boli skutočne nájdené v Kalixtových katakombách.

Telo svätej Cecílie bolo obalené do drahocenného hodvábneho, zlatom prešívaného rúcha, pri  jej nohách ležali plachty postriekané krvou. Telo svätého Valeriána odpočívalo neďaleko jej hrobu, rovnako i ostatky Tiburcia a Maxima.

Ostatky mučeníkov, ako i ostatky pápeža Urbana I. a Luciusa, boli roku 821 s veľkou slávnosťou prenesené do nedávno postaveného chrámu svätej Cecílie. Pápež Paschal založil pri chráme aj kláštor, aby boli k cti týchto svätých mučeníkov, aj Božej slávy, nepretržité Božie služby. Tento chrám sa nachádza v Ríme a ostatky svätých mučeníkov odpočívajú v krypte s názvom Vyznania (Conffesio) svätej Cecílie.

Masima - Verím a Dôverujem