%20(1).jpg)
Germána nebola mučenicou, ani rehoľníčkou, či misionárkou. Nestarala sa ani o chorých a dokonca ani nebola mystičkou. Táto svätica sa venovala paseniu oviec, modlila sa a chodila na svätú omšu. Hoci jej životopisec napísal, že vo svojom živote nevykonala nič mimoriadne, predsa len... znášala nespočetné príkoria a takisto aj telesné postihnutie. Germána sa celkom oddala Bohu a zotrvala v jeho náručí, vedela, že hoci ňou opovrhujú aj najbližší, Boh ju miluje.
O životnom príbehu svätice, narodenej v roku 1579 vo francúzskom mestečku Pibrac, by sa dalo povedať, že je to moderný príbeh o Popoluške. Lenže rozprávka je rozprávka a život neraz horší. U Germány sa všetko začalo príchodom machochy, ktorú si otec priviedol do domu zakrátko po manželkinej smrti.
Pre Germánu tak skončili dni prežité v prítomnosti láskavej matky, macocha Armanda de Rajols ju od prvého okamihu bytostne neznášala. Už len obyčajná prítomnosť dievčaťa v jej blízkosti vyvolávala v nej alergiu. Neznášala pohľad na útlu dievčinu s podlomeným zdravím a nehybnou pravou rukou, ktorá bola už azda od narodenia deformovaná a krkom, posiatym vystupujúcimi uzlinami, pretože dievčina trpela druhom tuberkulózneho ochorenia, prejavujúcim sa navonok zápalovým zdurením podkožných lymfatických uzlín. Namiesto toho, aby macocha svoju nevlastnú dcéru poľutovala, uchýlila sa k posmechu a hlbokému opovrhnutiu.
V macochinom správaní sa voči Germáne bolo niečo perverzné, čosi diabolské, dačo, čo zdravý rozum nedokázal prijať. Pri každej príležitosti ju sekírovala, nechávala ju spať na zemi pod schodmi, raz ju v návale hnevu obarila vriacou vodou, či ju zmlátila do bezvedomia.
Nechala úbohú dievčinu o hlade a pobavene pozorovala, ako sa kolenačky posúva k psej miske a vyjedá z nej trasúcimi sa vyziabnutými rúčkami. Pri tomto macochinom šikanovaní boli výdatnými pomocníkmi aj jej vlastné deti, ktoré svojej chorej sestre s typickou detskou krutosťou a na matkinu radosť, škodili kde len mohli. Lenže Germána si nemohla ani poplakať, ani sa posťažovať, bitka by na seba nedala dlho čakať.
Netreba asi ani pripomínať, že macocha si nevšímala Germánino zdravotné postihnutie, nútila ju pracovať. Síce len drobnejšie práce, ktoré by zvládala zdravou rukou, ale musela ich vykonať bez toho, aby sa jej dostala aká-taká úľava. A čo na to otec? Bol priveľký slaboch, aby zasiahol a malej dcérky sa zastal. Dievčino zdravie sa pre kruté zaobchádzanie zhoršilo, uzliny sa zväčšili, telo sa pokrylo škaredými vredmi, čo v macoche vyvolávalo ešte žlčovitejšie výlevy.
Armanda ju napokon vyhnala spať do ovčinca, aby súrodencov nenakazila. Germána nocovala v prítomnosti oviec a živila sa zbytkami, ktoré macocha vyhodila hydine na dvor, alebo kúskom chleba, ktorý jej macocha "v návale lásky" hodila pod nohy. Dostala zákaz vstupu do domu a aby si tie zvyšky vôbec zaslúžila, už ako 9-ročná musela pásť ovce.
Germána nemala nič, čo by jej mamička zanechala. Vlastnila iba pokrčený ruženček, vlastnoručne vyrobený z motúza a slamy, ktorý mala stále pri sebe a na ktorom sa modlila. Vo svojej samote sa prihovárala Bohu a volala ho k sebe aj v lone prírody, ktorej krásy kontemplovala. A v tomto osamotení, kde neustále rozjímala o početných milostiach zhora, vyplnil Boh jej prázdnotu sám sebou. Dodával jej sily na znášanie neznesiteľnej horkosti a tíšil jej plač. Aby sme dokázali popísať, ako Germána silne priľnula k Bohu, niet dostatok slov. Našla v ňom spoľahlivé útočisko, zdroj pokoja, lásky a útechy, stal sa a bol pre ňu všetkým.
Germána mu venovala každú chvíľku svojho neradostného života. Z dvoch paličiek si zhotovila kríž, zapichla ho do zeme a pred ním velebila Pána a spolu s ním aj Pannu Máriu modlitbami, ktoré ju síce nikto neučil, ale zato úprimne vyvierali z najtajnejších zákutí jej srdca.
„Daj, Pane, aby som dnes nemala hlad ani smäd. Pomôž mi nejako potešiť moju macochu a daj, aby som potešila aj Teba.“
Pri zvonení na kľakanie padala na ubolené kolienka a modlila sa Anjel Pána práve tam, kde sa v danú chvíľu nachádzala. Lenže čoskoro sa pre praktiky stala terčom posmechu. Germána si však z toho nerobila ťažkú hlavu, naopak sa za posmievačov modlila, tiež aj za macochu, voči ktorej nemala žiadnu nenávisť.
Navonok handicapované a vredovité dievča bolo vo vnútri priezračné a krásne a neustále prehlbovala vzťah s Pánom, vzťah plný dôvery a lásky. Každý deň prichádzala na svätú omšu, aby mohla zotrvať pred oltárom, ktorý tak veľmi milovala. Sotva sa ozvali zvony zvolávajúce na omšu, všetko zanechala a utekala do kostola. A ak sa dalo, zostala v ňom aj po omši. Vtedy sa dial jeden z mnohých zázrakov, ktoré sa počas života malej pastierky z Pibracu stali, ani jedna ovca sa totiž nestratila, dokonca ani jednu nezadlávil vlk, aj keď sa nimi okolité lesy hemžili. Chránila ich Božia prozreteľnosť. Dedinčania nerozumeli, ako je to možné, že ovce neprejdú za čiaru, ktorú im Germána robila na tráve z kúskov vlny.
Jeden dedinčan bol zasa svedkom, ako sa pred ňou rozstúpil rozvodnený potok, ako sa za čias Mojžiša rozstúpilo Červené more, keď sa Germána ponáhľala na omšu. A navyše, do kostola došla celkom suchá napriek tomu, že lialo ako z krhly.
To, čo dostávala od Boha, posúvala ďalej. Nechodila z domu do domu, aby hlásala Božiu slávu, zostávala medzi ostatnými pastiermi, pochádzajúcich z veľmi chudobných rodín, a učila ich láske k nebeskému Otcovi a láskyhodnej Matke. Možno ani sama nevedela, že svojimi skutkami získava pre Dobrého pastiera ďalšie ovečky, ktoré za ňou prichádzali v čoraz hojnejšom počte na pahorok, kde sa Germána pred svojím prostým krížom modlila. Posadili sa okolo nej a počúvali jej slová o Bohu.
Germána bola veľmi dobrosrdečná a dokázala si odrieknuť aj z toho mála, čo si smela so sebou vziať na pastvu ako pokrm, a často sa s biednou stravou podelila so žobrákmi. Dráždila tým macochu, ktorá jej konanie nechápala a rovnako ju rozčuľovali šepoty o neobyčajných vlastnostiach nenávidenej pastorkyne.
Raz - keď už bola Germána dospelá - macocha vyhnala z dvora žobráka, ktorého kvôli chladnému počasiu Germána prichýlila pod svoju strechu, teda do ovčinca. Armanda vzápätí videla, ako Germána čosi nesie v zástere. Okamžite vybehla von, bola si istá, že ju prichytila pri krádeži, že si nevlastná dcéra vzala bez dovolenia čosi zo špajzky a nesie to vyhodenému žobrákovi. Vrhla sa s krikom na ňu a pred zrakom susedov, ktorí vybehli na jej vresk, začala s Germánou lomcovať, aby jej "lup" vytrhla.
Germána na jej príkaz roztvorila zásteru, v ktorej boli nádherné kvety takého druhu, aký v tomto ročnom období vôbec nekvitol. „Vezmite si, matka, tieto kvety, prosím. Posiela vám ich Boh na znamenie svojho odpustenia,“ povedala Armande.
Udalosť videlo na vlastné oči hneď niekoľko svedkov, nejde o jednu z mnohých legiend známych aj u iných svätíc. Susedia si celý výjav nenechali pre seba a čoskoro začali takmer všetci v Pibracu pociťovať k handicapovanému dievčaťu nestrojený obdiv. Vnímali, že je omilostená, čo im potvrdzoval nebeský spev, ktorý sa v noci ozýval z Germáninho ovčinca, či nadzemské svetlo, v ktorom bola ponorená celá stavba.
Napokon sa spamätal aj Laurent Cousin a s prosbou o odpustenie pozýval svoju dcérku späť do rodného domu. Germána odmietla, dobrovoľne zostávala na slamníku v ovčinci, aby tak prinášala obeť za hriechy sveta, najmä za svoju nevlastnú matku. Asi práve len macocha zotrvávala voči Germáne zatvrdnutá, ale po usilovných Germániných modlitbách nakoniec pukla aj tvrdá škrupina jej srdca a Armanda sa zmenila na nepoznanie. V snahe vynahradiť roky príkorí, ktoré jej spôsobovala, ale aj preto, že ju ťažilo svedomie, pozvala ju späť do domu, ale Germána - hoci sa z macochinej zázračnej premeny radovala - s vďakou odmietla a zostala na svojom slamníku v ovčinci. Aj naďalej totiž chcela doterajším spôsobom robiť pokánie za hriechy ľudí.
Počas jednej jarnej noci roku 1601 prichádzal k Pribracu jeden kňaz, putujúci do Toulouse. V tej čiernej tme zrazu zbadal zástup svätých panien, ako v nebeskej žiare zostupujú na zem. Tento výjav videli aj iní dvaja kňazi, ktorí prichádzali do Pribracu z opačnej strany. A práve v tomto čase sa ovce v Cousinovom ovčinci žalostne rozbľačali. Hospodár ich nedokázal utíšiť.
Na druhý deň ráno traja kňazi, nezávisle na sebe, rozprávali dedinčanom o svojich nočných videniach, ktoré neskončili iba zostúpením panien z neba na zem. Kňazi totiž ďalej videli, ako zástup panien odvádza do neba v obklopení anjelov slávnostne odetú pannu, ktorú predtým nevideli. Pibračania v nej podľa popisu spoznali Germánu. Došlo im, že asi zomrela a rýchlo utekali do jej ovčinca. Tam ju našli ležať na slamníku. Mŕtvu, ale neuveriteľne krásnu.
Zvesť o smrti svätej pastierky obletela v okamihu celý Pibrac. Deti, ktoré denne hltali Germánino rozprávanie o Pánu Bohu, vyrobili pre svoju milovanú katechétku veniec z klinčekov a ražných klasov. A macocha obliekla Germáne do rakvy najkrajšie šaty, aké mala. Počas pohrebu bol kostol naplnený do prasknutia a svätá pastierka našla miesto svojho odpočinku pod podlahou kostola, do ktorého tak rada chodila.
Boh, ktorý rád svojich verných odmeňuje sa postaral, aby sa pohrebom sa na Germánu nezabudlo. V roku 1644 zomrela jedna zámožná žena z Pibracu, ktorá v závete uviedla, že by chcela byť pochovaná pod podlahou tamojšieho kostola. Keď hrobári odsúvali kamenné dosky, uzreli telo mladej ženy, krvácajúcej z nosa po tom, čo do neho udrela lopata jedného hrobára. Behom niekoľkých minút sa okolo tela zoskupili dedinčania, medzi ktorými boli aj dvaja členovia Cousinovej rodiny a tí v nej hneď spoznali Germánu.
Ani táto správa nezostala nemá, rozniesla sa do ďaleka a ľudia zo všetkých strán sa doslova valili k hrobu svätice, ako boli o nej skrze tento jav presvedčení. Neporušené telo bolo vystavené v predsieni kostola v sklenenej rakve, aby ho mohli všetci vidieť. Lenže toto sa nepáčilo jednému mladému zámožnému páru, ktorý farára napokon prinútil, aby truhlu ukryl v sakristii.
Ešte v tú noc ochorela žena aj jej malé dieťa záhadnou chorobou, zdalo sa, že obaja zomrú. Zdrvený manžel sa vrhol na kolená a prosil pastierku z Pibracu o príhovor a zároveň sa ospravedlňoval za nedostatočnú úctu k jej telesnej schránke. Potom sa začal modliť novénu a na konci tejto modlitby sa umierajúcej žene zjavila Germána, položila dlaň na postihnuté miesto a ráno boli obaja - žena aj dieťa, celkom zdraví.
Germána bola potom uložená do prekrásne zdobenej truhly a opätovne pochovaná. Ďalšie zázraky nenechali na seba dlho čakať a obyvatelia Pibracu začali nahlas hovoriť o tom, aby svätosť kedysi opovrhovanej pastierky oviec potvrdila aj Cirkev. Lenže k tomu došlo až o dve storočia neskôr.
Medzitým však došlo k nepeknej udalosti. Zberba, vyčíňajúca počas francúzskej revolúcie vyhodila Germánino neporušené telo z rakvy, ktorú obratom predali na podpaľovanie. Telo vhodili do jamy a zasypali nehaseným vápnom. Páchateľov hanebného činu čoskoro postihol trest v podobe ťažkej choroby. Dvaja z nich sa za to kajali a na Germánin príhovor sa uzdravili, najmladší z nich však pokáním opovrhol a zomrel v krutých bolestiach.
Kult pastierky z Pibracu sa však revolucionárom nepodarilo odstrániť. Veriaci sa neskôr snažili nájsť telesné pozostatky Germány a aj sa im to podarilo. Mäkké tkanivá boli síce vápnom celkom rozpustené, no kostra zostala v bezchybnom stave a tak ju uložili do novej rakvy. K jej hrobu opäť prichádzalo množstvo ľudí a dochádzalo aj k mnohým zázrakom, ako napríklad k rozmnoženiu pokrmov vo farnosti Dobrého pastiera v Bourges v roku 1845, ale aj k početným uzdraveniam.
Pápež Pius IX. tak mohol v roku 1854 vyhlásiť Gemánu Cousinovú za blahoslavenú a v roku 1867 za svätú. Opovrhovaná a vysmievaná telesne postihnutá pastierka oviec, ku ktorej hrobu sa svojho času prichádzali pokloniť králi i kardináli, tak bola postavená na rovnaké miesto ako svätí vyznávači a učitelia Cirkvi a vo Francúzsku sa stala jednou z najobľúbenejších svätíc. Neskôr nad jej hrobom bola postavená bazilika, ktorú dodnes navštevujú tisícky veriacich.
Masima - Verím a Dôverujem
