%20(1).jpg)
Svätý Stanislav Kostka pochádzal z poľskej šľachtickej rodiny. To, čo o ňom vieme, nie je len zbožná legenda, ale je to historicky podložená skutočnosť. V advente roku 1566 vo Viedni na smrť ochorel a lekári mu už nedávali žiadnu nádej. Tento šestnásťročný chlapec, ktorý viedol svätý život a bol žiakom jezuitov, to prijal s odovzdanosťou.
Bol ale smutný, pretože v ústrety smrti by išiel bez útechy sviatostí, keďže majiteľ domu, u ktorého ako podnájomník býval, bol fanatickým luteránom a nikdy by k Stanislavovi nepustil katolíckeho kňaza s Najsvätejšou sviatosťou. V tejto svojej núdzi si na smrť chorý chlapec spomenul na všetko, čo u jezuitov počul o svätej Barbore a čo o nej aj sám čítal.
Obrátil sa teda s dôverou na svätú Barboru, patrónku jeho študentského bratstva. Počas jednej z nasledujúcich nocí sa zrazu dotkol ramena vychovávateľa Bielinského, ktorý bdel pri jeho smrteľnom lôžku, a radostne zvolal: „Na kolená! Na kolená! Pozri, svätá Barbora! Prichádza s dvoma anjelmi, ktorí mi prinášajú sväté prijímanie.“
Keď sa trikrát pomodlil modlitbu Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, žiariac šťastím radostne zvolal: „Ó, Bože môjho srdca!“ A dlhý čas zostal ponorený v adorácii.
Rovnako i svätý Junípero Serra, neúnavný františkán z Malorky a zakladateľ deviatich misií a mesta Santa Barbara, zakúsil zachraňujúcu pomoc svätej Barbory na ceste loďou z Európy do Ameriky.
2. decembra sa loď na dva dni a dve noci dostala do silnej búrky, odchýlila sa od kurzu a očividne sa napĺňala vodou, takže jej hrozilo stroskotanie. V takejto ťažkej situácii dvadsať františkánov a sedem dominikánov napísalo na lístok mená svojich obľúbených svätých. Junípero Serra si vybral svätého Francisca Solana. Potom po krátkej modlitbe si vybrali patróna, na ktorého sa chceli s dôverou obrátiť.
Bola to svätá Barbora – a udialo sa to presne 4. decembra, na jej sviatok! Rehoľníci trikrát silným hlasom zvolali: „Viva, Santa Bárbara!“ A na údiv všetkých pasažierov na lodi sa búrka okamžite utíšila. So zlomeným hlavným stožiarom a niekoľkými dierami doplávala loď Guadalupe do prístavu Veracruz v Mexickom zálive. Na mori by loď nebola vydržala ani o deň dlhšie, na tom sa svorne zhodla celá posádka lode.
Vďačný Junípero Serra sa však zaslúžil o to, aby na západnom pobreží Kalifornie bola zriadená misia k úcte svätej Barbory.
V kláštore Hegne pri Bodamskom jazere zomrela v roku 1913 sotva 30-ročná blahoslavená Ulrika Nisch, členka ingenbohlského Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža a pokorná mystička. Prácu si vykonávala svedomito a každú voľnú chvíľu trávila pred bohostánkom.
Napísala: „Sväté panny vidím takmer vždy na ich sviatok ... sv. Cecíliu, Katarínu, Barboru, Luciu... Všetky sú pôvabne krásne a jemné, akoby priezračné. Nedá sa to dostatočne opísať tomu, kto ich sám nevidel.“
Niečo podobne krásne uvidela svätá Faustína a zaznamenala to v roku 1937 do svojho Denníčka: „Dnes ráno prišla ku mne panna – svätá Barbora – a odporučila mi, aby som počas deviatich dní obetovala sväté prijímanie za svoj kraj, že takto uzmierim Boží hnev. Táto panna mala korunu z hviezd a v ruke meč. Šaty mala biele, vlasy rozpustené. Bola taká krásna, že keby som nepoznala Pannu Máriu, myslela by som si, že je to ona. Teraz chápem, že všetky panny sa vyznačujú zvláštnou krásou, ktorá z nich vyžaruje.“ (1251)
Pravoslávny ruský mních Ján Kresťankin, kňaz s povesťou svätého života, ktorý si nevýslovne veľa vytrpel v trestaneckých táboroch v severnom Rusku a na Volge, zomrel v roku 2006, teda nedávno. Jeho matka Jelizaveta Ilarionovna často rozprávala o tom, ako doma v Oriole Ján ako malý chlapec vážne ochorel a takmer zomrel.
Ustarostená Jelizaveta bdela pri jeho posteli, keď jednej noci uzrela pred sebou dievčinu nadprirodzenej krásy, ktorá sa na ňu obrátila s týmito slovami: „Dáš mi ho?“ Prestrašená matka vo svojom vnútri vedela, že je to mučenica Barbora, a prosiac o pomoc mlčky k nej vystrela ruky.
Po tejto udalosti sa jej syn začal okamžite uzdravovať a svätá Barbora sa stala spoločníčkou jeho života. Denne sa na ňu obracal v modlitbe. Kresťankin jej zveril aj svoju hodinu smrti. Po smrti sa v jeho modlitebnej knižke našiel obrázok svätej Barbory a modlitba za dobrú hodinu smrti.
V šiestom storočí prišli relikvie svätej Barbory do Byzancie, do Konštantínopolu (dnešného Istanbulu). O 600 rokov neskôr, keď sa Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia, vydávala za veľkoknieža Sviatopolka z Kyjeva, dostala ako svadobný dar relikvie svojej patrónky, ktoré v roku 1108 priniesli na Ukrajinu. Veľmi vzácne relikvie svätej Barbory našli svoje dôstojné miesto v kyjevskom Kláštore svätého Michala; boli uložené v striebornej truhlici, vážiacej takmer 500 kilogramov.
Honosný Kláštor svätého Michala sa stal veľmi obľúbeným a navštevovaným pútnickým miestom Ukrajiny, a to práve pre mnohé vypočuté modlitby a nápadné zázraky na príhovor veľkej mučenice svätej Barbory. Skôr než bol v roku 1936 za vlády boľševikov Kláštor svätého Michala zničený, vzácne relikvie svätej Barbory boli prenesené do Chrámu svätého Vladimíra v Kyjeve.
