%20(1).jpg)
Dvaja grécki filozofi sa vydali do egyptskej púšte k hore, kde žil Anton. Keď tam prišli, Anton sa ich spýtal, prečo sa prišli porozprávať s takým hlúpym mužom? Mal dôvod to povedať, videli pred sebou muža, ktorý nosil kožu, ktorý sa odmietal kúpať, ktorý žil o chlebe a vode. Boli to Gréci, najobdivovanejšia civilizácia na svete, a Anton bol Egypťan, príslušník podmaneného národa. Boli to filozofi, vzdelaní v jazykoch a rétorike, zato Anton ani nechodil do školy a potreboval by tlmočníka, ktorý by s nimi hovoril. V ich očiach by vyzeral veľmi hlúpo.
Grécki filozofi počuli príbehy o Antonovi. O tom, ako prichádzajú učeníci z celého sveta, aby sa od neho učili, aj to, že na jeho príhovor sa udiali zázračné uzdravenia, tiež o tom, ako jeho slová utešovali trpiacich. Preto ho ubezpečili, že k nemu prišli, pretože je múdry muž.
Anton uhádol, čo chceli. Žili slovami a hádkami. Chceli počuť jeho slová a argumenty o pravde kresťanstva a hodnote askézy. Ale odmietol hrať ich hru. Povedal im: "Ak ma považujete za múdreho, staňte sa tým, čím som, lebo by sme mali napodobňovať dobro. Keby som išiel k vám, bol by som vás napodobnil, ale keďže ste prišli vy, staňte sa tým, čím som, lebo som kresťan."
Antonov celý život nebol len pozorovaním, ale stávaním sa. Keď mal osemnásť alebo dvadsať rokov, zomreli mu rodičia a zdedil po nich tristo akrov pôdy a zodpovednosť za mladú sestru. Jedného dňa počul v chráme čítať evanjelium Matúša (19,21): „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Neuspokojil sa len s tým, že bude sedieť a rozjímať a premýšľať o Ježišových slovách, hneď vyšiel z chrámu a rozdal všetok svoj majetok okrem toho, z čoho on a jeho sestra potrebovali na živobytie.
Keď potom počul: "Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia" (Mt 6,34), rozdal aj všetko ostatné, sestru zveril kláštoru a odišiel von za dedinu žiť život modlitby, pôstu a manuálnej práce. Nestačilo počúvať slová, musel sa stať tým, čo povedal Ježiš.
Anton vravel gréckym filozofom: "Zakaždým, kedy by som počul o svätej osobe, vydal by som sa za ňou. Ale nehľadal by som slová múdrosti, no chcel sa takým stať. A keď by som teda obdivoval vytrvalosť človeka v modlitbe, zdvorilosti alebo trpezlivosti, chcel by som to napodobniť. Potom by sa vrátil domov."
Anton im ďalej vravel, že ich argumenty nikdy nebudú také silné ako viera. Poukázal na to, že všetku rétoriku, všetky zdôvodnenia, bez ohľadu na to, aké sú zložité a podložené, vytvorili ľudské bytosti. Ale vieru stvoril Boh. Ak chcú nasledovať najväčší ideál, mali by nasledovať svoju vieru.
Anton vedel, aké je to ťažké. Celý život sa hádal a doslova zápasil s diablom. Jeho prvé pokušenia opustiť svoj asketický život boli dôvody, ktorým by sme len ťažko odolali - úzkosť o sestru, túžby po príbuzných, myšlienky, ako mohol využiť svoj majetok na dobré účely, túžba po moci a peniazoch. Keď mu Anton dokázal odolať, diabol sa pokúsil o lichôtky a povedal mu, aký je silný, že ho porazil.
Anton však spoliehal na Ježišovo meno, aby sa zbavil diabla. Nebolo to ale poslednýkrát. Raz bol v boji s diablom taký zbitý, až si jeho priatelia mysleli, že je mŕtvy a odniesli ho do chrámu. Vtedy uvidel svetlo a bol si istý, že je to Boh. Zvolal: "Kde si bol, keď som ťa potreboval?" A dostal odpoveď: "Bol som tu. Sledoval som tvoj boj. Pretože si sa nevzdal, zostanem s tebou a navždy ťa budem chrániť." S takýmto uistením od Boha by sa mnohí ľudia usadili, spokojní s tým, kde sú. Ale Anton sa miesto toho rozhodol pre ďalšiu výzvu - odísť do púšte.
Tým, ktorí prišli za ním, vždy hovoril, že kľúčom k asketickému životu je vytrvalosť, ale tiež aby si hrdo nemysleli: „Žili sme asketickým životom už dlho“, ale brali každý deň, akoby to bol začiatok. Pre Antona totiž vytrvalosť znamenalo vstávať každý deň s rovnakou horlivosťou, ako v prvý deň.
Na púšti si našiel skryté miesto, kde žil dvadsať rokov. Celú dobu bol zavretý na tomto mieste a aby nehladoval, priatelia mu nosievali chlieb. Chodili za ním aj iní ľudia, chceli sa s ním rozprávať, ale Anton odmietal vychádzať zo skrýše von. Stalo sa niečo ľudské - vylomili na jeho skrýši dvere. Vtedy vyšiel Anton von, nie však s hnevom, ale s pokojom. A potom niektorí, čo sa s ním rozprávali, boli fyzicky uzdravení, mnohým sa zasa skrze jeho slová dostalo útechy a poniektorí pri ňom zostali, aby sa od neho učili. A práve tí, ktorí zostali, vytvorili prvú mníšsku komunitu, hoci sa to nepodobalo dnešnému rehoľnému životu. Všetci mnísi žili oddelene, schádzali sa len pri bohoslužbe a Antonových kázňach.
Chýr o Antonovi sa rýchlo niesol po krajine, prichádzalo za ním veľmi ľudí, aby sa s ním porozprávalo. Anton sa začal báť, že spyšnie, alebo že ho ľudia začnú uctievať namiesto Boha. Uprostred jednej noci sa teda vydal na cestu do inej časti Egypta, tam, kde ho ešte nepoznali. Vtedy počul hlas: "Jediný spôsob, ako byť sám, je odísť do púšte." Našiel niekoľko Saracénov, ktorí ho vzali hlboko do púšte do horskej oázy, tam mu prinášali pokrm, až kým ho priatelia opäť nenašli.
Anton zomrel vo veľmi vysokom veku. Život v samote, pôstoch a manuálnej práci v službe Bohu ho udržal zdravého, energického muža až do veľmi neskorého veku. Nikdy popritom sám seba neprestal vyzývať, aby vo svojej viere zašiel ešte o krok ďalej.
Svätý Atanáz, ktorý Antona poznal a napísal jeho životopis, povedal: "Anton nebol známy svojimi spismi, ani svetskou múdrosťou, ani žiadnym umením, ale jednoducho svojou úctou k Bohu."
Možno sa dnes čudujeme, čo sa môžeme naučiť od niekoho, kto žil na púšti, nosil kožu, jedol chlieb a spal na zemi. Môžeme si klásť otázku, ako sa takým môžeme stať. Odpoveď znie: "Jednoducho. Stačí žiť život viery a úplnej oddanosti Bohu.
Svätý Anton, vravel si, že je dôležité vytrvať vo viere a jej praktizovaní. Pomôž nám prebúdzať sa každý deň s novou horlivosťou pre kresťanský život a túžbou prijať ďalšiu výzvu namiesto toho, aby sme len ticho sedeli. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
