%20(1).jpg)
Pri spomienke na najsvätejšie meno Ježiš by sme nemali zabúdať ani na milého otca Niklausa Wolfa z usadlosti Rippertschwand. Tento muž svätého života z malebného kraja v centrálnom Švajčiarsku má čo povedať aj nám, ľuďom dnešnej doby.
Niklaus Wolf (1756 - 1832) vyrastal až do dvanásteho roku života na gazdovstve Unterlindig, na mieste s nádherným výhľadom na jazero Sempach a zasnežené Alpy. Potom sa s rodičmi, súrodencami a celou čeľaďou presťahovali na veľký majer Rippertschwand v blízkosti obce Neuenkirch; tento majer tam stojí až podnes.
V kruhu hlboko nábožnej rodiny sa naučil čítať, písať a počítať, čo v tej dobe vôbec nebolo bežné. Púť do Ríma v Jubilejnom roku 1775 považoval po celý svoj život za najvýznamnejšiu udalosť svojej mladosti. V 19-ročnom mladíkovi táto púť zanechala nezmazateľné dojmy, upevnila jeho vernosť Cirkvi a posilnila jeho veľkú lásku k nej.
Po návrate z Ríma tento mladý a po vzdelaní túžiaci sedliak s radosťou využíval na čítanie každú voľnú chvíľu dlhých zimných večerov. Fascinovali a formovali ho knihy s náboženským a dejinným obsahom. Samoštúdiom poľnohospodárstva, ovocinárstva a včelárstva, svojho najobľúbenejšieho odboru, nadobudol také cenné odborné vedomosti, že sa otcovský majer už čoskoro stal všeobecne známym vzorom pre ostatné hospodárstva. Mnohí okolití sedliaci so záujmom vyhľadávali spoľahlivú radu tohto pokrokového Rippertschwandčana.
Niklaus sa ako 23-ročný oženil a so svojou manželkou Barbarou žili v šťastnom manželstve, ktoré bolo požehnané deviatimi deťmi; tie vyučoval sám Niklaus. Rodinnú súdržnosť a bezpečné zázemie niesla a podporovala ich hlboká a živá viera. Každý večer sa spoločne s čeľaďou a deťmi modlili ruženec. Potom nasledovalo duchovné čítanie a každodenná svätá omša bola tiež samozrejmosťou, veď sám Niklaus zvykol hovoriť: „Keby si človek denne mohol vyzdvihnúť v kostole nejakú sumu peňazí, čo ako malú, veru by nebolo dňa, kedy by sa mu nechcelo ísť si po ňu. Vari nie je duchovný poklad svätej omše oveľa väčší než hŕba peňazí?“ Preto sa na svätú omšu vždy dobre pripravoval a ešte aj po nej zotrval dlho vo vďakyvzdaní.
Niklaus sa tiež intenzívne zaoberal duchovnými prúdmi svojej doby. Švajčiarsko sa – podobne ako celá zvyšná Európa – zmietalo v silnom vnútornom napätí medzi novou osvietenskou ideológiou Francúzskej revolúcie a kresťanskými princípmi. Z lásky k vlasti sa tento čestný sedliak ako 42-ročný stal poslancom Národného zhromaždenia a o päť rokov neskôr – hoci s nie veľkou radosťou – prijal na dva roky miesto vo Veľkej rade.
Napriek veľkému politickému nasadeniu bol vždy presvedčený, že tie najdôležitejšie rozhodnutia sa nedejú cez osvietenských a agitujúcich politikov, ale v srdciach modliacich sa ľudí, pretože o každý národ sa vedie urputný duchovný boj. Preto sa každú noc celkom osamote tri hodiny modlil za Cirkev a problémy doby, za domovinu a za zmarenie úskokov a plánov úhlavného nepriateľa Boha a ľudí. Okrem toho združil okolo seba viacerých rovnako zmýšľajúcich sedliakov a pri spoločnej modlitbe ruženca na tento úmysel sa stretávali každý pondelok a piatok na majeri Rippertschwand alebo na inom gazdovstve, či v odľahlých kaplnkách. Z mnohých takto vzniknutých modlitbových skupín sa v priebehu 25 rokov vytvorila ozajstná modlitbová armáda.
Pravdepodobne v rokoch 1801 alebo 1802 zažil tento mocný sedliak na vlastnom tele po prvýkrát silu a moc najsvätejšieho mena Ježiš. Tento zážitok vyrozprával kňazovi Ackermannovi, svojmu dobrému priateľovi a životopiscovi: „Celý rok som trpel na chronické ochorenie žalúdka a srdcové ťažkosti. Bolo to také silné, že som už nezniesol takmer žiadnu potravu ... Neprestajne som užíval nejaké lieky, ale zbytočne. V tom čase som mal ešte rešpekt pred využitím duchovného spôsobu liečenia.
Jedného večera som sa však s jedným mojím duchovne príbuzným kňazom znovu rozprával o modlitbe v Ježišovom mene. Keď som sa neskôr pobral na odpočinok, trápený chorobou som začal, ešte celkom nesmelo, vzývať Ježišovo najsvätejšie meno ... a okamžite som bol oslobodený od všetkej bolesti a nevoľnosti; a takto to aj zostalo.“
Tento zážitok mimoriadne posilnil Niklausovo presvedčenie o sile modlitby v Ježišovom mene. Prispeli k tomu aj rozhovory s kňazmi a spisy farára Johanna Gassnera z diecézy Regensburg, ktorý pri vzývaní najsvätejšieho mena Ježiš nevysvetliteľne uzdravil mnohých chorých.
Okrem toho tento hĺbavý sedliak vždy nanovo v modlitbe rozjímal nad určitými úryvkami zo Svätého písma, kde je napr. napísané: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“ (Mk 16, 17-18). Alebo: „Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“ (Jn 16, 23b).
Keď sa v roku 1804 končilo jeho pôsobenie vo Veľkej rade, zažil Niklaus svoje druhé náhle uzdravenie, keď pre neznesiteľné bolesti v nohách musel opustiť zasadanie v Luzerne a vydať sa na namáhavú dvojhodinovú cestu domov.
„Povzbudený všemohúcou dôverou v Ježišovo najsvätejšie meno som sa odhodlal vzývať ho v tejto mojej chorobe. A tá okamžite ustúpila aj so všetkými sprievodnými javmi. Akoby moju dušu zasiahol oheň a ja som len s nekončiacim obdivom dokázal vzdávať vďaky a chválu. Moje srdce bolo naplnené pohnutím a radosťou a také zostalo ešte celé ďalšie dni a týždne.“
Tento zážitok dal životu a povolaniu sedliaka celkom nový rozmer. „Moje srdce bolo tým také preplnené, že keď bolo v mojom dome, v príbuzenstve alebo v okolí nejaké utrpenie alebo neduh, osmelil som sa rozprávať o Ježišovom najsvätejšom mene, o viere a dôvere. V Ježišovom mene som sa modlil o pomoc a ... o čo som nebeského Otca v Ježišovom mene prosil, dostal som. Ako by som ešte mohol pochybovať?! Ani jedna prosba nebola zbytočná!“
Rýchlo sa rozchýrilo, že na majeri Rippertschwand človek vždy nájde potrebnú pomoc. K takmer 50-ročnému „otcovi Wolfovi“ – tak ho s úctou ľudia volali – začali prichádzať zástupy chorých a trpiacich a nebolo nikoho, kto by odišiel bez pomoci.
Neporovnateľne požehnaný apoštolát otca Wolfa siahal ďaleko za hranice kantónu Luzern. Jeho činnosť počas týchto dvadsiatich ôsmich rokov charakterizujú slová: „Na slávu najsvätejšieho mena Ježiš, na spásu ľudí a na zvrhnutie pekla. Meno Pánovo je bohaté pre všetkých, ktorí ho vzývajú.“ Stále častejšie prenechával pluh svojmu synovi a nezištne nasledoval povolanie, ktoré mu daroval Boh: „Nemohol som za to, že Pán tak očividne pomáhal! Čoskoro sa to stalo mojou každodennou úlohou... A kamkoľvek ma zavolali, išiel som tam v mene Božom.“
V daždi i snehu, vo vetre, za každého počasia putoval krajom; s ružencom v ruke a s fajkou v ústach. Často pešo, opierajúc sa o svoju vandrovnícku palicu, niekedy na koni alebo drožkou. „Ó, koľkí sa bezmocne trápia a chradnú na lôžku celé roky... Či nie som dlžný prísť blížnemu na pomoc? Prečo mi dal Boh také jasné znamenia? Vari by som mohol zostať ľahostajný? Kde by bola potom láska k Bohu a k blížnemu, keby som nepomáhal?! Či nie je práve tým preukázaná sláva a česť Ježišovmu menu?“
Otec Wolf nikdy neprijímal peniaze. Pri uzdravovaní nepoužíval žiadne zvláštne praktiky ani liečivé bylinky. Vrúcne sa modlil spolu s trpiacimi a za nich; hoci aj s protestantmi. Vzbudil si s nimi vieru, nádej a lásku, posilňoval ich vieru a dôveru v moc Ježišovho mena a pobádal ich, aby každý deň a každú činnosť začínali v tomto mene a na Božiu slávu.
Dar uzdravovania zverený otcovi Wolfovi vyvolal rozličné reakcie: u jedných obdiv, u druhých skôr ironický a skeptický postoj alebo dokonca zaryté nepriateľstvo. „Zo všetkých strán sa valili protivenstvá. Bolo mi vyčítané, že praktizujem čarodejníctvo, že som poverčivý a podobne, že si začínam s niečím novým a nekresťanským ... Ale nie je vari kresťanské snažiť sa zo všetkých síl o oslávenie najsvätejšieho a všetkej chvály hodného mena Ježiš, a to zvlášť v dobe, v ktorej sa z neho ľudia len vysmievajú, rúhajú sa mu a hanbia sa zaň?! ... Bol som témou na všetkých schôdzach duchovenstva. Väčšina duchovných túto záležitosť neschvaľovala ... Veruže aj z kazateľníc a na kresťanskej náuke som bol pretriasaný. Radili ľuďom, aby sa mi vyhýbali ... No oni v núdzi jednoducho hľadali útočisko u toho, kto dokáže pomôcť: u Ježiša. Tu a tam, ale len zriedka, sa ma nejaký kňaz ujal, zvlášť farár Schniepers, náš vtedajší duchovný správca.“
Keď však potom spoznali otca Wolfa osobne, jeho absolútnu úprimnosť, zdravú nábožnosť a jasné Božie znamenia, už zakrátko sa mnohí kňazi stali jeho priateľmi, obrancami a nasledovníkmi, ako to bolo napríklad v prípade mladého kňaza Schiffmanna. Tomu sa spočiatku nevidelo, keď v roku 1814 prišiel otec Wolf k chorým do jeho farnosti Altishofen. Preto nariadil, aby ho pri najbližšej návšteve priviedli k nemu. Je o tom napísané: „Čoskoro sa zastavil veselý a zábavný sedliak v starobylom kroji a žoviálne sa predstavil, že on je tým modlitebníkom a divotvorcom. Vypočúvanie dopadlo veľmi uspokojivo. Od tej doby boli dobrými priateľmi a sám farár Schiffmann sa s láskou a horlivosťou začal venovať telesne a duševne sužovaným ľuďom. Až do konca jeho života neustával nával trpiacich, ktorí hľadali pomoc.“
Iný kňaz, kaplán Jozef Anton Fruenz, muž svätého života, dlhodobo trpel zdravotnými ťažkosťami. Otec Wolf mu poradil, aby sa proti tomu obrnil vzývaním Ježišovho najsvätejšieho mena. Keď tento kňaz dal na jeho radu, okamžite bol uzdravený. Od tej doby aj sám využíval tento duchovný liek vo svojom požehnanom pôsobení medzi veriacim ľudom. Od neho sa duchovnému uzdravovaniu zase priučil kaplán Peyer, ktorý pôsobil v dedine Kehrsiten pri Vierwaldstattskom jazere. 26. mája 1808 sa jazerom preplavilo 30 lodí a asi 400 ľudí čakalo na požehnanie kaplána Peyersa a na jeho modlitbu v Ježišovom mene. Jednému spolubratovi o tom sám napísal: „Prial by som si, keby ste boli svedkom všetkých tých divov, ktoré sa udiali mocou a v sile najsvätejšieho mena Ježiš!“
Ak sa predbežný zákaz zo strany Cirkvi pôsobiť v Ježišovom mene týkal sprvoti kňazov, od augusta 1815 začal platiť už aj pre otca Wolfa. Bez reptania poslúchol, avšak priznal: „Často mi krvácalo srdce, keď som videl núdzu a nesmel som pomôcť.“ Písomné žiadosti zo strany kňazov a neúnavné naliehanie nemocných viedli generálneho vikára Göldlina k tomu, že zákaz o niekoľko mesiacov neskôr, po dôkladnom cirkevnom prešetrení, zrušil.
Otec Wolf sa o tom vyjadril nasledovne: „Úpenlivo, ako dieťa som ho prosil, že ma spokojne môže ponechať pri mojom niekdajšom roľníckom remesle. No on mi povedal, že mu neprislúcha zadržiavať trpiacim ľuďom tento prameň milostí.“ Vikár preto udelil 60-ročnému Niklausovi v júni 1816 písomné poverenie podobné kánonickej misii, aby nanovo prevzal svoje zvyčajné pôsobenie medzi ľudom. A tomu zostal otec Niklaus verný celých posledných 16 rokov života.
Farár Erni o ňom v životopise napísal, že apoštol Ježišovho mena v posledných mesiacoch života len zriedka nocoval doma, až tak veľmi a neúnavne sa aj ako 76-ročný zasadzoval za nemocných! Žil celkom z presvedčenia, že: „Ak je cez uzdravenie chorého oslávený Boh a najsvätejšie Ježišovo meno, prečo by sa potom nemalo udiať? Ježiš nepovedal tým, ktorí k nemu prišli: ‚Len trpezlivo trpte‘, ale on ich uzdravoval, aby bol tým oslávený jeho Otec a on v Otcovi.“
Niklaus Wolf zomrel v septembri 1832 v Kláštore svätého Urbana, ako to sám predpovedal. Sprevádzaný svojou manželkou sa ponáhľal práve tam, aby pomohol jednej ťažko chorej žene.
