%20(1).jpg)
Životná cesta svätice nás zavádza do Burgundska. Tu sa 28. januára 1572 narodila dcéra predsedu parlamentu Benigne Frémyota. V rodnom meste Dijone získala vzdelanie zodpovedajúce jej stavu. Po veselej mladosti sa vydala za baróna de Chantal, ktorý bol v kráľovských službách. Vo svojom šťastnom a nábožne vedenom manželstve dala život šiestim deťom. Už vtedy však zažila temné stránky ľudskej existencie, keď museli dve zo svojich detí odprevadiť k hrobu. Jana Františka videla svoje poslanie v tom - milovať svojho muža a svoje deti tak, ako Kristus miluje svoju Cirkev.
Keď mala Jana 18 mesiacov, zomrela jej matka pri pôrode syna Ondreja (Andreasa). Popri tomto bratovi, ktorý sa po rokoch stal arcibiskupom v Bourges, mala staršiu sestru Margarétu. Po určitú dobu boli malé deti v starostlivosti jednej ženy, inak ich vychovával iba otec. Býva uvádzaná príhoda, svedčiaca o úrovni jeho výchovy a silnej viere malej Jany. Tá sa doma stala svedkom pre jej otca s istým kalvínom o prítomnosť Krista v Najsvätejšej sviatosti a s detskou rozhodnosťou zasiahla slovami: „Musíme veriť, že Ježiš Kristus je v Oltárnej sviatosti, veď on sám to povedal! A kto by to popieral, ten by ho mal za klamára." Kalvín ju chcel odviesť od témy nejakou cukrovinkou, ktorú od neho vzala, ale len preto, aby ju vzápätí vhodila pred darcom do ohňa a dôrazne mu povedala: "Tak budú horieť v pekle bludári, ktorí neveria, čo povedal Boh!"
Pri birmovaní prijala meno Františka. V pätnástich rokoch, kvôli dokončeniu štúdií, odišla bývať do Poitiersu k svojej vydatej sestre Margaréte. Nikdy nesnívala o tom, že sa stane rehoľníčkou. Otec jej dohodol manželstvo s barónom Christopherom de Rabutin-Chantal, vojakom a dvoranom v službách francúzskeho kráľa Henricha IV.
Janin prvý životopisec, ktorý ju dobre poznal, si myslel, že otec vybral múdro: tí dvaja boli „dokonalý pár“ a mali „všetky vlastnosti, ktoré sa považujú za obdivuhodné a potrebné medzi šľachtou“. No možno nie všetky vlastnosti. Hoci sa manželia veľmi milovali, Christopher mal svoje drsné stránky.
Život mladého páru na zámku v Bourbilly, vo veľkom dome, ktorý Christopher zdedil, sa často opisuje ako rozprávková zmes domácich radostí, nablýskaných spoločenských udalostí a príkladného života viery. Obyčajne sa nespomína, že Christopher, ktorý bol v mladosti považovaný za záletníka, mal nemanželské dieťa. A podľa sestry Marie-Patricie Burnsovej, rehoľníčky z Rehole Navštívenia, ktorá dôkladne preskúmala civilné záznamy, dievčatko, ktoré poznáme len ako Claudine, sa pravdepodobne počalo v mimomanželskom vzťahu.
Jana „šialene“ milovala svojho manžela a určite ju netešilo, keď vedela, že mnohí šľachtici majú mimomanželské vzťahy. Nikdy sa nedozvieme, ako veľmi trpela pre manželovu nevernosť. Jej odpoveď na tento mimomanželský vzťah nám však môže veľa napovedať. Jana sa mohla podobne ako mnohé podvádzané manželky stiahnuť do úzadia a správať sa voči Christopherovi chladne. Mohla sa pomstiť a nájsť si milenca. Bola to príťažlivá žena a nemala núdzu o nápadníkov. Mohla svoj hnev ventilovať nepriamo a vyčítať Christopherovi všetko, čo musela urobiť, keď bol mimo dvora alebo v boji: vychovávať deti, starať sa o pozemky a robotníkov a splatiť dlhy, ktoré Christopher nadobudol pred manželstvom. Ale Jana si vybrala inú cestu. Posilňoval ju modlitbový život a každodenná účasť na svätej omši. Rozhodla sa odpustiť mu.
A Christopher sa rozhodol, že nebude krkavčím otcom. Namiesto toho, aby zanechal svoju nemanželskú dcéru, ako by to urobili mnohí iní, prijal zodpovednosť za to, aby sa Claudine mala dobre. A podobne to urobila aj Jana. Vzala si dievčatko domov, vychovávala ho spolu s ďalšími deťmi a dávala mu materinskú lásku. O niekoľko rokov neskôr vybavila pre Claudine dobré manželstvo a stále sa zaujímala o svoje dve dcéry. Jana si získala manželovo srdce namiesto toho, aby mu strpčovala život. Jej odpustenie a láskavosť položili základ šťastného domova, takže Christopher požiadal o predčasné prepustenie z aktívnej služby. V rozlúčkovej reči na kráľovskom dvore vysvetlil, že chce byť s Janou. Svetská nádhera bledla v porovnaní s čnosťami milovanej manželky.
Susedom Chantalovcov bol barón Louis d’Anlezy. Bol to aj Christopherov bratranec a blízky priateľ. Raz na jeseň v roku 1601 sa zastavil v Bourbilly a navrhol, že pôjdu na poľovačku. Christopher bol už takmer rok na dôchodku a práve sa liečil z vážnej choroby. V pokoji a tichu domova sa jeho myšlienky vážnejšie obracali k Bohu a zmyslu života. Keď sa Jana oňho starala, viedli dlhé rozhovory o tom, že majú klásť Boha na prvé miesto vo svojom živote. Pomáhali si navzájom k svätosti, ako by to mali robiť všetky manželské páry, a rástli, aby boli „jedno srdce a jedna duša“. Christopher však nikdy s manželkou nehovoril o tom, ako môžu najlepšie slúžiť Pánovi, keď jeden z nich zomrie. Navrhol, aby si dali vzájomný sľub, že nevstúpia do ďalšieho manželstva, ale zamerajú sa výlučne na Boha. Jana však vždy zmenila tému. Nechcela uvažovať o budúcnosti bez manžela.
Po Anlezyho pozvaní sa však Janine obavy stali skutočnosťou. Keď sa tí dvaja dostali do lesa, susedova zbraň náhodou vystrelila. Christopher bol smrteľne zranený a hneď ponúkol odpustenie: „Zomieram, môj drahý bratranec, môj priateľ. Odpúšťam ti z celého srdca. Nemyslel si to takto... Nespáchaj hriech sebanenávisti, keď si neurobil nič zlé.“ Požiadal o kňaza a poslal po Janu, ktorá len pred dvomi týždňami porodila ich posledné dieťa. Pribehla celá rozrušená a nahnevaná na Anlezyho.
„Prosím,“ povedal jej Christopher, „rešpektujme Božiu prozreteľnosť.“
Jana nedokázala takto rezignovať. Bola plná žiaľu a modlila sa: „Pane, vezmi si všetko, čo mám, moju rodinu, majetok, deti, ale ušetri tohto milovaného manžela, ktorého si mi dal.“
Christopher zomrel o deväť dní. Urobil všetko, aby pomohol Jane odpustiť Anlezymu. (Dokonca dal svoje odpustenie zapísať do farskej knihy, aby ho nikto nevyšetroval.) Janu potom prepadli depresívne pocity a mala pokušenia a pochybnosti o viere - tieto útoky sa vracali po zvyšok života. Napriek Christopherovmu príkladu a nabádaniu nedokázala odpustiť jeho náhodnému vrahovi.
Jana by asi povedala každému, kto prežíva žiaľ a zatrpknutosť: Nech to nezahníva. Vyhľadajte pomoc múdreho, dôveryhodného priateľa. A to sa stalo po Pôstnom období roku 1604, keď sa František Saleský stal jej duchovným radcom. Tento múdry ženevský biskup poznal Janine obmedzenia a netrval na tom, aby sa stretla s Anlezym. Pobádal ju však, aby sa tomuto „úbohému človeku“ nevyhýbala, keby niekto iný dohodol stretnutie. A keď tá príležitosť prišla, František napísal Jane: „Chcem, aby vaše srdce bolo jemné, láskavé a milosrdné, hoci nepochybne viem, že to bude veľmi náročné a krv vám bude vrieť.“ Jana sa takmer štyri roky nechcela stretnúť s barónom d’Anlezym, ale napokon mu odpustila. Tak dlho po tom túžil. A aby ukázala, že to myslí vážne, stala sa krstnou matkou jeho dieťaťa.
Janina tretia veľká skúška sa začala v roku 1602, keď sa ešte stále odmietala stretnúť s Anlezym. Christopherov otec, barón Guy, ktorý bol už starší, sa vyhrážal, že vydedí jej deti, ak sa nepresťahuje na zámok Montheleon, aby sa oňho starala. Mala Jana na výber? Mala 28 rokov a štyri deti, ktoré ešte nemali ani 6 rokov (päť detí, ak počítame Claudine), a nevedela sa postarať o svoju budúcnosť. Podvolila sa, ale neskôr sa priznala, že jej takmer osemročný pobyt na zámku bol „očistec“. Guy bol prchký a požadovačný, ale hlavný Janin problém bola jeho milenka, žiarlivá a panovačná slúžka, ktorá mu porodila päť detí. Všetko riadila, rozhadzovala peniaze a zle hospodárila, keď dohliadala na veľkolepý životný štýl, ktorý sa barónovi páčil.
Jana z váženej kráľovnej svojho domu sa zo dňa na deň stala Popoluškou v cudzom dome. Jana trpela, ale vo svojom žiali a temnote pocítila Pánovu prítomnosť. Vnímala, že ju pozýva k hlbšiemu vzťahu, a hľadala človeka, ktorý by ju viedol. Na začiatku však nenašla toho pravého - bol to ctižiadostivý rehoľník, ktorý jej dával tvrdé cvičenia a požadoval absolútnu utajenosť a vernosť. Ale keď sa jej radcom stal František Saleský, poradil Jane, aby bola trpezlivá, čakala na Boží správny čas a slúžila mu z celého srdca v ťažkých podmienkach svojho života.
„Skúste byť každý deň príjemnejšia a pokornejšia... a usilovne pracujte na ich spáse,“ napísal jej. Jana už prijala svoju ťažkú životnú situáciu, František ju povzbudzoval a ona sa opäť usilovala robiť dobro, ktoré môže urobiť.
Dobre vychovávala svoje deti a učila i obliekala zanedbané deti panej. S trpezlivosťou a citlivosťou sa starala o Guya. Starala sa aj o chorých ľudí v okolí. Guya si získala Janina dobrota a napokon zmäkol. Mal pokojný koniec svojho života a zomrel v spoločenstve s Cirkvou. Jana, ktorá mala dať jeho záležitosti do poriadku, dala jeho "panej" posledné, konkrétne gesto odpustenia. Hoci sa starala hlavne o dedičstvo pre svoje vlastné deti, dbala o to, aby ani táto žena neprišla o nič, čo jej Guy zanechal v závete. „Musíme odplatiť dobrom za zlo a postarať sa o jej potreby,“ povedala Jana.
Spomínaný František Saleský, ktorého si zvolila za duchovného vodcu, jej potom dopomohol ako k vnútornej vyrovnanosti, tak v riešení budúcnosti. Usúdil, že bude schopná založiť v tom čase potrebné rádové spoločenstvo sestier, zameraných na sociálnu a charitatívnu činnosť mimo kláštorného múru. A postupne ju k tomu privádzal, ale nezabúdal na povinnosti, týkajúce sa zaopatrenia jej detí. Jedna dcéra jej zomrela, po zaistení dvoch starších, keď zostal doma len 14-ročný syn, sa starý otec aj strýko biskup Ondrej zaviazali o neho postarať. Zostávalo len kvôli novej službe Kristovi spretrhať najsilnejšiu väzbu. Syn sa nechcel s jej rozhodnutím zmieriť, ľahol si predo dvere a v boji proti jej odchodu vraj volal: "Mami, ak máš silu, musíš ma najskôr prekročiť!" Silu splniť zrelé rozhodnutie našla v pohľade na kríž a so silou Abraháma konala podľa Božieho hlasu, ktorému dala prednosť.
V Annecy na juhovýchode Francúzska, s dvoma spoločníčkami, po ročnej príprave na zasvätený život vedenej Františkom Saleským, založila 10. 6. 1610 rehoľné spoločenstvo Navštívenie Panny Márie, ktoré bolo neskôr zmenené na rád. Jeho vonkajším programom bola starostlivosť o chorých v chudobných rodinách, ktorá mala za vzor službu Panny Márie pri Alžbete. V znaku mali Ježišovo srdce s tŕňovou korunou a dvoma mečmi ako znaky lásky k Bohu a k blížnemu.
Netradičná služba rehoľníc mimo kláštor sa niektorým cirkevným predstaviteľom zdala neprijateľnou novotou, najmä lyonskému arcibiskupovi Marquemontovi. František Saleský nechcel ideu presadzovať násilne, preto sa po osemročnom pôsobení sestier rozhodol k ústupu a rehoľné spoločenstvo Jany de Chantal zmenil na spoločenstvo s klauzúrou a pravidlami svätého Augustína. (Pôvodný cieľ dosiahol až svätý Vincent z Pauly so svätou Luisou de Marillac o 20 rokov neskôr založením Dcér kresťanskej lásky.)
Jana Františka prijala zmenu, vnútenú rastúcemu rádu, v pokore. Jej kláštory boli v roku 1618 schválené pápežom Pavlom V. Jana ich sama založila dokopy 87, z toho niekoľko za hranicami Francúzska. Z rozhodnutia pápeža v nich potom boli hlavne vychovávané dievčatá V tomto ráde sa uskutočnili aj mimoriadne zjavenia a v roku 1690 zomrela apoštolka Božského Srdca Ježišovho, Margita Mária Alacoque.
Zodpovednosť Jany sa zvýšila úmrtím spoluzakladateľa a duchovného vodcu v roku 1622. Z Božej Prozreteľnosti potom Jane Františka Saleského nahradil ďalší svätec, Vincent z Pauly, ktorý bol priateľom zosnulého biskupa. Naposledy sa s otcom Vincentom stretla v lete 1641 pri návštevách svojich kláštorov. V kláštore Moulins ju zastavil zápal pľúc, na ktorý 13. 12. 1641 zomrela so slovami: "Už idem Ježišovi!"
Pochovaná bola v Annecy, vedľa svätého Františka Saleského. Pápež Benedikt XIV. ju blahorečil 21. 11. 1751 a pápež Klement XIII. ju svätorečil 16. 7. 1767.
Masima - Verím a Dôverujem
