%20(1).jpg)
Svätý apoštol Ondrej, jeden v dvanástich, sa narodil v Betsaide, ležiacom na brehu Genezaretského jazera v Galilei. Jeho otcom bol Jonáš a mama Jana. Mal mladšieho brata Šimona, ktorému dal Spasiteľ neskôr meno Peter. Cirkevní východní spisovatelia nazývajú Ondreja Prvopovolaným podľa toho, že ho Pán Ježiš povolal prvého k apoštolskému úradu.
Vyrastal v rybárskej rodine a Ondrej sa s bratom Šimonom usadili v prístavnom meste Kafarnaum a lovili ryby v Tiberiadskom a Genezaretskom jazere. Obaja mali rodiny, žili nábožným životom a očakávali prisľúbeného Spasiteľa.
Ondrej sa najskôr stal učeníkom svätého Jána Krstiteľa a bol aj prítomný pri zázračnom krste Ježiša Krista Jánom Krstiteľom. Keď na druhý deň išiel Ježiš Kristus po ceste, svätý Ján Krstiteľ ukázal svojim učeníkom - Ondrejovi a Jánovi - naňho a zvolal: "Hľa, Baránok Boží!" Na to margo odišli Ondrej a Ján od svojho učiteľa Jána Krstiteľa a išli za Spasiteľom. Lenže pre veľkú pokoru a úctu sa mu neopovážili prihovoriť. Pán Ježiš zbadal, že idú za ním a opýtal sa: "Čo hľadáte?" Odpovedali mu protiotázkou - Rabbi, kde bývaš? A Pán ich vyzval, aby išli a uvidia.
Podľa niektorých cirkevných svätých Otcov zostal Ondrej pri Ježišovi Kristovi od štvrtej hodiny popoludní až do druhého dňa a celkom sa presvedčil, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš a stal sa jeho učeníkom. Hneď po tomto zistení utekal za bratom Šimonom, aby mu oznámil radostnú správu, že našli Mesiáša a okamžite zaviedol Šimona k Pánovi Ježišovi, aby ho tiež spoznal. Vtedy premenoval Spasiteľ Šimona na Kéfasa. Obaja bratia potom už zostali pri Pánovi a stali sa jeho učeníkmi. Horlivo počúvali jeho učenie a potom sa vrátili späť do Kafarnauma k svojej živnosti.
Ale vždy sa vracali k Ježišovi a boli tiež svedkami jeho prvého zázraku v Káne a tiež ho sprevádzali na veľkonočnej púti do Jeruzalema. Medzitým sa stihli venovať aj práci - loveniu rýb až dovtedy, kým Pán neprišiel k jazeru a tam ho čakalo obrovské zhromaždenie ľudí, aby si zo Spasiteľových vypočuli slová večného života. Aby ho všetci lepšie počuli a videli, nastúpil na loď a odtiaľ sa k nim prihováral. Potom nasledoval zázrak pri lovení rýb a k Ježišovi Kristovi sa pridali aj Jakub a Ján, a neskôr aj ďalší.
V roku 31 si Pán Ježiš po Veľkej noci vyvolil zo svojich učeníkov dvanásť apoštolov. Šimon Peter bol ustanovený za ich hlavu a Ondrej sa tešil zvláštnej dôvere Spasiteľa. Keď potom odchádzal Ježiš Kristus do neba, prisľúbil svojim apoštolom Ducha Svätého, ktorý ich mal posilniť k ich veľmi ťažkej práci. Aj svätý Ondrej bol v Jeruzalem, keď na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov a vylial na nich svoju milosť.
Ondrejove kroky potom mierili z Jeruzalema, kde od Židov vytrpel veľké protivenstvá, ohlasovať evanjelium iným národom. Prešiel ázijské krajiny, málo známu zakaukazskú krajinu Kolchis, prešiel Rusko až po mesto Kyjev, dostal sa na hranice Poľska, potom sa vrátil Trácie, Epikuru, Grécka a všade mal úspech s obracaním pohanov. Napokon sa usadil v južnom Grécku, v meste Patras, kde založil cirkevnú obec a stal sa jej prvým biskupom.
Apoštolovi sa darilo. Nebojácne ohlasoval učenie božského Spasiteľa a svojou výrečnosťou, zbožným životom, ale aj zázrakmi, čo sa diali na potvrdenie jeho slov, obrátili tisícky pohanov. Po čase prišiel do Patrasu vladár krajiny Egeas a keď tam našiel kresťanskú obec, hneď prísne nariadil, aby všetci mešťania obetovali štátnym bohom. Lenže ho neposlúchli a začalo krvavé prenasledovanie. Vladár si myslel, že takto skôr prinúti kresťanov obetovať modlám a zaprieť svätú vieru a takto chcel aj zabrániť rozširovaniu svätej Cirkvi.
Apoštol Ondrej sa zastal svojho ovčinca a preto zašiel za vladárom, rozprával mu o povinnostiach spravodlivého a správcu a sudcu a vyzýval ho, aby sa stal kresťanom slovami: "Žiadaš, aby obyvatelia tejto krajiny ťa uznali ako sudcu, hoci si iba smrteľný človek, a sám chceš zapierať Ježiša Krista, božského sudcu a vladára nad všetkými ľuďmi, keď nútiš veriacich, aby sa zriekli vzývania pravého a jediného Boha a oddali sa nevere alebo hnusnej povere modloslužby."
Egeas na jeho slová reagoval otázkou, či on je ten Ondrej, ktorý borí chrámy ich bohov a zvádza verných poddaných k nenávidenému náboženstvu a Kristovi, čo ich cisári zakazujú. Ondrej mal poruke pohotovú odpoveď, že keby ich cisári poznali oblažujúce učenie Božieho Syna, ktorý prišiel na svet, aby vykúpil a spasil ľudské pokolenie, uvideli by, že ich modly nie sú bohovia, ale klamári a ich vzývanie je diablova služba.
Zarytý pohan sa neubránil posmechu, hovoriac: "Toto vaše učenie prednášal Zakladateľ vášho náboženstva Židom. A či ho toto učenie uchránilo pred Židmi? Aj oni veria v jedného pravého Boha, ako hovoria a nepribili ho azda na kríž?"
"Ježiš Kristus zomrel na kríži z lásky za hriechy sveta, pretože chcel," vysvetľoval Ondrej, "dobrovoľne sa obetoval, aby zmieril ľudí s Bohom, aby vykúpil všetkých ľudí od večnej smrti."
Lenže zaslepený panovník namietol: "Je známe, že váš Vykupiteľ, či Mesiáš alebo ako ho nazývate, bol zradený Židom, uväznený, obžalovaný a rímskym vladárom odsúdený na smrť a ukrižovaný. Ako potom môžeš tvrdiť, že si dobrovoľne zvolil smrť na kríži?"
Ondrej sa mu to snažil vysvetliť, že kto predpovedá spôsob smrti a svojho zradcu, a kto dáva najväčšiu váhu svojho božského poslania na tento spôsob smrti, môže povedať - Ja mám moc dať život a zasa ho vziať. A Ten, ktorý zomrel tou smrťou, ktorú predpovedal a zasa vstal z mŕtvych, a skrze skutok dokázal svoje poslanie i dokonanie ohlasoval: "Nikto nemá väčšiu lásku než ten, ktorý obetuje svoj život za všetkých, ako to dosvedčuje evanjelium." Takže jeho smrť treba považovať za dobrovoľnú a za božie tajomstvo nášho vykúpenia. Lenže, darmo sa Ondrej namáhal, zaslepenec sa jeho slovám naďalej posmieval: "Smrť kríža nie je tajomstvo, ale potupný trest."
Svätý apoštol v tej chvíli zvážnel: "Je to pravda, že trest, pretože skrze ňu sa stalo zadosťučinenie za hriechy sveta. Ale je tajomstvom, pretože tou smrťou sa stalo zmierenie s Bohom a bol vydobytý večný život." Egeas už mal toho dosť, prešiel do vyhrážok, že keď sa Ondrej nezriekne svojho Vykupiteľa a nebude obetovať bohom, dá ho zbičovať a zavesiť na kríž, o ktorom spieva chvály.
"Denne obetujem všemohúcemu Bohu síce nie kadidlo a mäso i krv kozlov, ale nevinného Baránka na oltári," odvetil Ondrej a pokračoval: "a aj keď veriaci požijú Jeho telo i krv, predsa ostáva obeta celá a živá."
Jeho slová už poriadne pohli Egeasovou žlčou a skríkol, že takéto veci môže vykladať tým, ktorí tomu veria a prikázal Ondrejovi obetovať bohom. Ondrej však stál za svojím: "Obetujem iba pravému Bohu." Na to margo ho pohan dal odviesť do žalára. Keď sa kresťania dozvedeli, že ich biskup je uväznený, jedni nariekali pred žalárom a chceli ho násilím otvoriť a tak oslobodiť svojho duchovného pastiera, iní chceli orodovať a prosiť za Ondreja u vladára. Apoštol ich odhováral: "Deti moje! Nedajte sa uchvátiť k vzbure hodnej trestu. Vážte si pokojný život, ktorý je Pánovi Ježišovi veľmi milý. On sám, Bohočlovek, trpel s najväčším pokojom a trpezlivosťou, keď bol vydaný svojim nepriateľom a nehanil, ani nezlorečil. Buďte preto tichí, zachovávajte mier a pokoj a neprekážajte mojej mučeníckej smrti, radšej sa sami pripravujte k duchovnému boju, aby ste s vytrvalosťou mohli znášať všetky muky, ktoré vás môžu očakávať." Takto a podobne ich utešoval celú noc.
Sudca si na druhý deň predvolal apoštola Ondreja. Zasa sľuboval aj hrozil, ale jeho snaha bola márna, Ondrej sa absolútne nechystal odpadnúť od svojej viery. Ukrutník ho dal zbičovať a znovu mu hrozil potupným ukrižovaním. Hoci veriaci dávali najavo nesúhlas s Ondrejovým mučením, on sa nad potupami a mukami, ktoré znášal pre Ježiša Krista, radoval. Utíšil rozbúrených kresťanov a povedal im: "Som sluhom Kristovho kríža, nie je mi na strach a hrôzu, ale na oslavu a k víťaznému boju proti nepriateľom spásy. Ty, sudca, budeš trpieť večnú pokutu, pokým sa skrze moju trpezlivosť a oddanosť do Bože vôle nepohne tvoje zmýšľanie k viere v Pána Ježiša Krista."
Egeas už mal toho skutočne dosť. Taká opovážlivosť! Prikázal katom, aby Ondreja priviazali z rozpaženými rukami a nohami na kríž, aby ho tak mohol dlhšie mučiť. Apoštola teda odviedli na popravisko. Verní kresťania ho sprevádzali s pokrikom: "Čože urobil tento spravodlivý a svätý, že ho odsúdili na smrť? Osloboďme ho!" Ich agitácia sa Ondrejovi nepáčila, so zachmúrenou tvárou ich prosil, aby mu neodnímali mučenícku korunu.
A len čo zbadal nástroj smrti, radostne zvolal: "Buď vítaný, drahý kríž, ktorý si posvätený telom môjho Boha a Spasiteľa, Ježiša Krista, ozdobený jeho údmi ako drahými kameňmi a perlami! Dokiaľ Spasiteľ nevstúpil na nebo, ležala na tebe iba časná hrôza, teraz už obsahuješ nebeskú lásku a s radosťou ťa objímajú. Drahý kríž, dlho som po tebe túžil! Teraz sa k tebe blížim s blaženou slasťou, prijmi ma na svoje ramená! Ó blahodarný kríž, ktorý si okrášlený skrze údy môjho Pána, ako vrúcne som ťa miloval, ako dávno som po tebe túžil, ako túžobne som si ťa prial. Konečne sú moje žiadosti vyplnené. Vyzdvihni ma spomedzi ľudí a priveď ma k môjmu Učiteľovi, ktorý ma skrze teba vykúpil!"
Potom si Ondrej vyzliekol svoje šaty a s radosťou sa uložil na kríž, aby ho priviazali a tak bol na ňom povýšený. Pod krížom sa zhlukli kresťania aj pohania, ktorí keď videli, s akou trpezlivosťou znáša Ondrej hrozné muky, nahlas vyznávali, že jeho odsúdenie je nespravodlivé a chceli prosiť o milosť u Egeasa. Apoštol však úmyslu pohanov zabránil, ohlasoval im učenie o kríži, ktorý je spásou veriacim a večným odsúdením neveriacich. Ondrej hlásal Božie slovo na kríži dva dni. Medzitým sa aj modlil za svojich odporcov a trikrát musel prosiť veriacich, aby ho neodviazali a neoslobodili z kríža a neodňali mu mučenícku korunu.
Na tretí deň prišiel ku krížu aj vladár Egeas a chcel ho dať sňať z kríža. Ondrej vtedy zvolal: "Prijmi, ó Ježišu, môjho ducha v pokoji a nedopusť, aby som bol sňatý z kríža, dokiaľ nebudem spojený s Tebou!" Počas jeho modlitby sa na nebi zablysla žiara z neba a osvietila svätého mučeníka. Potom anjeli odniesli jeho svätú dušu do nebeskej slávy. Písal sa 30. november 62.
Zbožná kresťanka Maxmilla, dala po jeho skone sňať apoštolove telo z kríža a pochovala ho v Patrase. V roku 357 boli z Patrasu prenesené ostatky svätého apoštola Ondreja spolu s ostatkami svätého evanjelistu Lukáša a Timoteja do Konštantínopolu a uložili ich do chrámu svätých apoštolov k verejnej úcte. Neskôr ich kardinál Peter z Capuy preniesol do Talianska a ako drahocenný poklad ich prechovával v biskupskom chráme v Amalfi, a počas pontifikátu Pia II. bola hlava prenesená do Ríma a uložená v Bazilike svätého Petra.
Masima - Verím a Dôverujem
