%20(1).jpg)
Svätý misionár František Xaverský sa narodil v roku 1506 na zámku Javier neďaleko Pamplony, v navarrskom kráľovstve, terajšom Španielsku. Už ako útle dieťa prejavoval dobrosrdečnosť a mal aj zriedkavé duševné vlohy, preto sa šľachtickí rodičia postarali o jeho vzdelanie a neskôr, keď dovŕšil osemnásť rokov, poslali rodičia vtipného, ale veľmi usilovného syna na vysokú školu do Paríža.
František bol dobre stavaný, mal ohnivý temperament, lásku k vede, vznešené srdce, veselú myseľ, bol dobrým spoločníkom, no každá nemravnosť ho hneď znechutila. A Paríž rozhodne nebolo mesto slušnej morálky. To však Františka neovplyvnilo, v štúdiu si počínal tak skvelo, že vynikal nad všetkými rovesníkmi. Po skončení štúdia získal titul profesor. V Paríži sa v roku 1529 spoznal zo svätým Ignácom z Loyoly, ktorý pracoval na to, aby mohol založiť spoločnosť učených nábožných mužov, ktorí by vyučovali mládež a utvrdzovali ju v náboženstve a tak boli prekážkou nevere a vzmáhajúcemu sa kacírstvu. O svojom pláne povedal aj Františkovi, ale ten sa spočiatku "nechytal".
Svätý Ignác sa ale nedal odradiť, až si pomocou zbožného života a jemných otcovských napomínaní získal srdce mladého učenca Františka, najmä však týmito slovami: "Priateľu, keď budeš slúžiť svojou učenosťou svetu, v akú odmenu od sveta dúfaš? A keby ti aj svet dal všetko bohatstvo a všetky dôstojnosti, ako dlho to môže trvať? A čo prospeje človekovi keby získal celý svet a potom by utrpel stratu na svojej duši?" Františka si skutočne tak veľmi získal, že sa odvtedy nechal vo všetkom viesť svätým Ignácom, usporiadal si život podľa Evanjelia, zriekol sa svetskej slávy a celkom sa odovzdal do služby Bohu.
V deň Nanebovzatia Panny Márie 1534 sa Ignác z Loyoly, František Xaverský, Pierre le Févre, Jakub Laines, Alfonz Salmeron, chýrny lekár Bobadilla a Šimon rodriguez zišli v podzemnej kaplnke na vrchu Montmartre, kde sa vyspovedali, prijali sväté prijímanie a zložili slávnostný sľub, že sa celkom odrieknu sveta a budú putovať do Svätej Zeme a ohlasovať nevercom Evanjelium. Bol to začiatok slávneho Ježišovho tovarišstva - Jezuitov.
František sa zakrátko vydal so spoločníkmi do Talianska, v tom čase boli Benátčania vo vojne s Turkami. Chceli tam vyčkať na koniec vojny a preplaviť sa do Svätej Zeme, no pretože to nebolo zatiaľ možné, odišli do Ríma a ponúkli svoje služby pápežovi s tým, že chcú pracovať bez akejkoľvek odmeny na spáse ľudí. Kým však pobývali v Benátkach, ubytovali sa v nemocnici a tam sa František prejavil veľkou láskou k ťažko chorým pacientom. Celé dni sa staral o najúbohejších, obsluhoval ich bez strachu, že sa od nich nakazí a popritom sa celé noci modlil. Raz priniesli do nemocnice muža, z ktorého vychádzal odporný zápach, ktorý zdvihol žalúdok aj Františkovi, no premohol sa, začal muža považovať za zomierajúceho Ježiša Krista. Objal ho, pobozkal ho na najväčší a hrozne zapáchajúci vred a týmto spôsobom ho očistil. Odmenou mu bola milosť od Boha, že ho v budúcnosti oslobodil od každého zhnusenia pri chorých.
Pápež Pavol III. sa bratom potešil. František bol vysvätený za kňaza, najskôr sa utiahol do samoty a 40 dní trávil v pôste, sebazapieraní a v modlitbe, aby bo dobre pripravený k službe prvej svätej omše. Božie slovo ohlasoval s veľkým požehnaním. Pápež potvrdil v roku 1540 rád Jezuitov a za generála rádu bol bratmi zvolený Ignác z Loyoly, aj preto zostal v Ríme.
V tom istom roku požiadal portugalský kráľ Juan III. pápeža a svätého Ignáca, aby mu poslali jezuitov, ktorých chcel vyslať do Indie. Na pápežov príkaz tam vyslali Františka a Šimona Rodrigueza. Obaja dostali od pápeža požehnanie a František navyše splnomocnenie pápežského vyslanca pre Indiu. Prv než sa však vybral na cestu, z úcty k Panne Márii zašiel do Loreta a potom sa nalodil na loď, ktorá sa plavila do Lisabonu.
Hoci mu kráľ Ján III. ponúkol ubytovanie v paláci, radšej sa pobrali do nemocnice, kde sa spolu s bratom staral o chorých a popritom aj vyučoval náboženstvo. 7. apríla 1541 sa lúčil so Šimonom, aby sa plavil do Indie. Na lodi bolo mnoho ľudí a František ich považoval za kresťanský zbor, ktorý bol zverený jeho duchovnej správe a vtedy zistil, že väčšina posádky nevie veľa o náboženstve. Hneď sa ujal ich duší, vysvetľoval im základné pravdy, každú nedeľu a sviatok kázal, okrem toho sa staral o chorých.
Po trinástich mesiacoch doplávala loď do prístavu, do indického mesta Goa, kde 6. mája 1542 začal František svoju apoštolskú prácu. A hoci bol nunciom a mal od pápeža rôzne splnomocnenia, predsa sa vo všetkom podroboval miestnemu biskupovi. S povolením biskupa začal František pracovať s kresťanmi, ktorí boli vlažní v dôsledku prebývania aj s pohanmi. Chodil po meste so zvoncom a tak zvolával kresťanské aj pohanské deti, ktoré učil Božiemu slovu, modlitbám a spevom. Bol voči nim veľmi láskavý, nečudo, že deti ním boli nadšené. A prinieslo to ovocie - deti doma rozprávali, čo od Františka počuli a priviedli k nemu rodičov, ktorých nielen poučil vo viere, ale aj pokrstil. Obrátil k pokániu aj zatvrdnutých hriešnikov, zmieril rozhnevaných nepriateľov, a začala sa prejavovať nielen morálka, ale i trpezlivosť, striedmosť a spravodlivosť. A navyše, pokrstil veľa pohanov.
Z Goy odišiel do Comorinu, kde žili kresťania - hľadači perál, no pretože žili s pohanmi, stali sa z nich poverčiví a neprávosti páchajúci ľudia. Tam František zázračne uzdravil pohanku, ktorá počas pôrodu zápasila so smrťou. Neskôr ju pokrstil. Uzdravil aj muža, ktorý mal telo posiate ranami a vzkriesil ďalších štyroch ľudí. Takto si získal srdcia všetkých obyvateľov a potom už bez prekážky rozširoval kresťanskú vieru. Po návrate do Goy založil seminár pre misionárov.
František nezaháľal. V kráľovstve Travankor obrátil v krátkom čase celé mestá a dediny, pokrstil 10.000 pohanov. Keď však pohanskí Brahmani videli, že ľudia opúšťajú modly, chceli Františka zabiť. Ochranu našiel u Boha aj Travankorského kráľa, ktorý si Františka veľmi ctil. Pohanov obrátil aj na Amboine, Ternate, Machaine, na Moluckých ostrovoch, a v Malakke konal veľké zázraky - kto sa dotkol jeho rúcha, alebo koho požehnal, bol uzdravený.
František zašiel aj na ostrov Mora, kde kedysi žili kresťania, no teraz zúriví pohania a kanibali. Priateľ svätého Františka ho vystríhal, aby nešiel na tento ostrov, no on mu odvetil: "Keby tam boli k nájdeniu zlato a perly, ľudia by nedbali na žiadne nebezpečenstvo. Mal by sa obchodník namáhať viac, aby nazbieral pomíňajúce poklady, než kresťanský apoštol, ktorému ide o spasenie duší?" Františkovi sa jeho tvrdohlavá odvaha vyplatila, v krátkom čase obrátil na Kristovu vieru hlavné mesto ostrova a potom aj všetkých obyvateľov ostrova. Pretože potom ohlasoval ukrižovaného Pána Ježiša aj na susedných ostrovoch a všade dosiahol vynikajúce výsledky, nazval tieto ostrovy - ostrovy Dobrej nádeje. František za dobu siedmich rokov rozšíril kresťanské náboženstvo po celej Indii a priviedol k viere tisícky pohanov.
František sa rozhodol ísť aj ďalej, do východnej Ázie. Mal to v úmysle už dlhšie, svedčí o tom list, ktorý napísal svätému Ignácovi z Loyoly, v ktorom ho prosil o spolupracovníkov na Pánovu vinicu. V roku 1549 prišli za Františkom niekoľkí Jezuiti z Európy, ktorým sa nesmierne potešil. Každému dal poučenie a vyslal na miesto, kde mali začať účinkovať. Sám sa potom s dvomi Jezuitmi a jedným obráteným Japoncom, ktorého pomenoval Pavol od svätej viery, nalodil na loď pohanského morského piráta a hoci počas cesty ich postretli mnohé nebezpečenstvá, 13. augusta 1549 vystúpili na japonskom brehu.
Kráľ japonského kráľovstva bol Františkovi naklonený a tak mohol začať svoju apoštolskú misiu. Horlivými kázňami obrátil tisíce obyvateľov, no úspech si vyžadoval aj prekážky. Tie našiel v pohanoch, ktorí proti nemu zúrivo brojili, no napokon museli ustúpiť a svätý misionár mohol pokračovať vo svojom povolaní v meste Firindo, kde tiež pokrstil veľké množstvo pohanov, šľachticov aj tých, čo najprv proti nemu brojili. Keď takto zriadil kresťanskú obec, odovzdal jej správu jednému z Jezuitov, ktorí ho sprevádzali a pokračoval v ceste apoštolátu. Kroky ho viedli do Mijako, kde však bola v tom období veľká vzbura, kvôli čomu nemohol ohlasovať Božie slovo. Odišiel teda do iného mesta Jamaguči, kde zasa na kráľa pohanskí kňazi naliehali, aby zakázal cudziu vieru. Nepochodili a tak František mohol v pokoji pracovať a za niekoľko týždňov pokrstil 4.000 pohanov.
Po úspešnom ovocí došiel do Bungo, kde ho síce panovník prijal láskavo, no pohanským kňazom bol tŕňom v oku. Lenže František sa nedal zmiasť, hovoril s takou silou a pomazaním o Bohu a kresťanstve a námietky pohanov vyvracal s takým dôvtipom, až to jeden pohanský kňaz nevydržal a napľul mu do tváre. Svätý misionár si pokorne utrel pľuvanec z tváre a horlivo pokračoval v hlásaní Božieho slova. Premožený pohanský kňaz sa hodil Františkovi k nohám a so zopnutými rukami zvolal: "Ó Ježišu, jediný Syn najvyššieho Boha, premohol si ma, keď máš takých kazateľov!" Bol to úspech a úspešné boli aj jeho ďalšie kroky. Dva roky pracoval na pokresťančení Japonska a potom sa rozhodol pokračovať do Číny, aby aj tam ohlasoval Boha.
Tam sa mal preplaviť na portugalskej lodi. Plavba bola nepokojná, sprevádzala ju silná búrka, ktorá zvíťazila nad vetchou loďou a posádka sa tak ocitla na tri dni v nebezpečenstve i strachu pred hroziacou smrťou. František ich utešoval, spovedal a sám sa kľačiac pred krížom modlil tak skrúšene, až sa zdalo, že pohrúžený v Bohu. Morský prúd uchytil loď a doviedol ju k bralám Cejlónu. Námorníci boli zúfalí. František vyšiel zo svojej kajuty, požiadal o olovo, hodil ho do mora a zvolal: "Veľký Bože, Otec, Syn i Duch Svätý, zmiluj sa nad nami!" A búrka okamžite stíchla a mohli pokojne doplávať do cieľa, do Cochinu, kde pristáli 21. januára 1552.
Ani tam svätý misionár nelenil a obracal pohanov na pravú vieru. Lenže na ďalšej ceste nemali na lodi dosť pitnej vody a mnohí námorníci ochoreli. František prežehnal nechutnú, trpkú morskú vodu, ktorá sa razom stala sladkou a chorí sa uzdravili. Milostivý Boh oslávil svojho verného sluhu rôznymi zázrakmi, no spomeniem aspoň jeden. Päťročný chlapček spadol z paluby do mora. Jeho otec, mohamedán, sa nad stratou jediného syna veľmi trápil. Keď sa ho František spýtal, prečo bedáka, všetko mu vyrozprával. Chvíľu sa nad týmto smutným príbehom zamyslel a potom povedal: "Keď ti Boh zasa daruje syna, sľúbiš mi, že uveríš v Ježiša Krista a budeš verným kresťanom?" Mohamedán mu to prisľúbil a o tri dni sa mu syn skutočne vrátil - našli ho živého a zdravého na palube. Mohamedán svoj sľub skutočne dodržal a zázračne zachránený chlapec dostal pri svätom krste meno František.
Loď konečne doplávala na hranicu Číny, konkrétne k ostrovu Sancian. Sotva František vystúpil z lode, už ohlasoval Božie slovo a mal veľké ovocie. Myslel si, že konečne sa bude môcť odobrať aj do vysnívanej Svätej Zeme, no Boh mal iný plán a pretože je milostivý, oznámil mu, že sa k nemu blíži hodinka smrti. Svätého Františka Xaverského zachvátila prudká zimnica a hrozná bolesť hlavy. Uchýlil sa do biednej chyžky na brehu ostrova a bezvládne si ľahol na tvrdú podlahu.
Bolo to smutné, že ten, ktorému celé krajiny môžu ďakovať za svoje obrátenie na Kristovu vieru, tu ležal v najväčšej biede, osamelý, trápený hroznými bolesťami, no napriek tomu s pokojom v duši a veselou tvárou. V horúčke sa neustále zhováral s milostivým Bohom a keď mu už prestávala slúžiť pamäť, obracal svoj hasnúci zrak k svätému krížu a opakoval: "Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Mária, Matka Božia, dokáž, že si pri mne!" Napokon nastala chvíľa, keď objal kríž, pobozkal ho a s upretými očami naňho sa modlil svoju poslednú modlitbu - V Teba, ó Pane, som dúfal, nebudem zahanbený! V piatok, 2. decembra 1552 usnul 46-ročný František v Pánovi.
Jeho telo, oblečené v kňazskom rúchu, položili do truhly a posypali nehaseným vápnom, aby sa skôr strávilo a kosti sa mohli previezť. Ale aj po desiatich dňoch, keď otvorili truhlu, bolo jeho telo neporušené a šírila sa z neho nebeská vôňa. Previezli ho potom s veľkou úctou do Goy, kde doposiaľ odpočíva. Pravé predlaktie, ktoré František používal na požehnanie a krst svojich konvertitov, oddelil generálny predstavený Claudio Acquaviva v roku 1614. Odvtedy je vystavené v striebornom relikviári v hlavnom jezuitskom kostole v Ríme Il Gesù.
Pápež Pavol V. ho v roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného, pápež Gregor XV. v roku 1622 za svätého, ale až pápež Urban VIII. zverejnil v roku 1623 patričnú bulu a pápež Alexander VII. určil deň jeho sviatku.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si chcel spojiť národy Indie skrze kázne a zázraky svätého Františka so svojou Svätou cirkvou: dopraj milostivo, aby sme nasledovali príkladné cnosti toho, ktorého slávne zásluhy zvelebujeme a na jeho príhovor si zaslúžili dosiahnuť večnú slávu. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
