%20(1).jpg)
Hoci bol Ondrej v mladosti dosť divoký, pridal sa ku karmelitánom a v neskoršom živote bol známy svojím pokáním a láskou k chudobným. Jeho život je dôkazom, akú moc má blahoslavená Panna Mária na srdcia hriešnikov a na aký vysoký stupeň dokonalosti dovedie svojich ctiteľov.
Ondrej sa narodil vo Florencii 30. novembra 1302 do šľachtickej a slávnej rodiny Corsini, bezdetným manželom Nicholasovi Corsinimu a Peregrine degli Stracciabende. Manželia dávno urobili sľub Panne Márii, že keď im Boh požehná syna, venujú ho Jeho službe. Ich prosba bola vyslyšaná a na sviatok svätého apoštola Ondreja porodila Peregrine syna, ktorého k úcte k svätému apoštolovi pomenovali Ondrej.
Roztomilý chlapček bol životom, láskou a jedinou radosťou svojich rodičov, ktorý vychovávali ako poklad, zverený im z neba. A pretože bol vymodlený jedináčik, a navyše veľmi múdry, usilovali sa jeho vlohy prehlbovať, vplývali naňho vlastným príkladom, no keď Ondrej čosi vyparatil, poruke mali vždy iba mäkký bič, odrezaný zo stromu lásky. A hoci bol Ondrej potechou svojim rodičom, predsa sa dočkali sklamania.
Pani Peregrine vychovávala svojho syna v Božej bázni, no povahou živý Ondrej nedával veľa na matkine rady, oveľa viac ho zaujímala spoločnosť ľahkomyseľnej mládeže, pripútal sa k svetu a jeho pôžitkom, rozhorené plamene zábavy a roztopašnosti šľahali čoraz vyššie a jeho duši utláčali nevinnosť a mravnosť. Ondrej sa každým dňom hlbšie ponáral do skazy a zatratenia. Pre matku to bola veľká bolesť. Pani Peregrine kade chodila, či bdela alebo spala, nariekala nad synovým chovaním. Vo svojom žiali sa obrátila k Panne Márii so žiadosťou o obrátenie syna. Jej modlitba ani slzy bolesti neboli márne.
Jedného dňa sa Ondrej opäť správal voči matke neslušne. Vtedy mu celkom vážne povedala: "Choď odo mňa preč! Lebo ty si skutočne ten vlk, o ktorom sa mi zdalo v sne, že som ho nosila pod svojím srdcom." Drzý Ondrej odišiel, no vzápätí sa v jeho srdci rozhorel plamienok poslušnosti, aj zvedavosti. Vrátil sa k matke s prosbou, aby mu vysvetlila, čo svojimi slovami myslela.
Ubolená matka mu so slzami v očiach vravela: "Keď som ťa ešte nosila pod srdcom, snívalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý pribehol ku kostolu a premenil sa na baránka. Na druhý deň som ťa porodila. Sám dobre vieš, ako si dosiaľ žil. Rozhodne nie ako rozumný človek, ale ako vlk. Už je však čas, aby si sa stal baránkom a splnil sľub svojich rodičov, lebo si sa nenarodil nám, ale najsvätejšej Panne!"
Matkine slová Ondrejom hlboko otriasli a zároveň ako meč prenikli do jeho srdca, a pohľad na jej bolesť ihneď skrotil jeho ľahkomyseľnosť. V ľútosti padol pred matkou na kolená, zaraz však vstal a chvatne kráčal do blízkeho kostola Karmelitánskeho rádu a akoby sa skutočne stal z vlka baránok, vrúcne sa modlil pred obrazom blahoslavenej Panny. Po skončení modlitby mal v sebe všetko urovnané a rozhodol sa vstúpiť ku karmelitánom, aby tak odhodil svetské rúcho spoločne so svetským zmýšľaním a rehoľným odevom si obliekol nového človeka.
Ako novic vykonával s pokorou tie najťažšie, ale aj najobyčajnejšie domáce práce, a v duchu pokánia konal to najprísnejšie umŕtvovanie. Jeho život sa začal meniť na svätý, nebeský. Staral sa o svoju spásu, no nezabúdal ani na svojich bratov.
Jeho príbuzný Giovanni Corsini ochorel na nevyliečiteľnú chorobu. Aby zabudol na svoje bolesti, stal sa vášnivým hráčom. Hre v karty a kocky venoval celý deň a ľudia začali volať jeho príbytok domom hýrivcov. Súcitný Ondrej ho išiel navštíviť. "Chcel by si sa znovu uzdraviť?" spýtal sa ho.
Chorý príbuzný sa domnieval, že sa mu rehoľník Ondrej posmieva a osopil sa naňho. Ale Ondrej nedbal na jeho slová a znovu sa milo prihovoril: "Ak chceš byť zdravý, poslúchni moju radu."
"A čo by si mi radil?" opýtal sa chorý už pokojnejšie.
"Ak chceš byť opäť zdravý, sedem dní sa zdrž hra a modli sa Otče náš a Zdravas‘ Mária. Na šesť dní si ulož pôst a ručím ti, že ti Panna Mária vyprosí u svojho Syna zdravie."
Príbuzný, hoci nebol veľmi nábožný, ho predsa poslúchol a na siedmy deň pocítil, že sa mu vrátilo zdravie.
Pán Boh odmenil svätosť Ondreja viacerými zázrakmi. Z mnohých uvediem aspoň jeden. Vo Florencii žil veľmi bohatý muž, ktorému zomreli všetci synovia, zostala mu len jedna dcéra, no tá trpela na suchotiny. Nešťastný otec zavolal k dcére tých najlepších lekárov, ale všetko bolo bez účinku. "Dieťa moje, čo žiadaš, aby som pre teba urobil?" pýtal sa skormútený otec.
Dievčina sa rozplakala a pomedzi slzy vravela: "Drahý otecko, už mi niet pomoci, iba že by mi pomohli Pán Boh a Panna Mária. Pošli po božieho sluhu Ondreja, aby sa za mňa modlil a pripravil mi nejaký liek. Ak mi toto nepomôže, potom som stratená."
Utrápený otec sa hneď rozbehol do kláštora po brata Ondreja. Ten, keď prišiel k dievčaťu, vzal chlieb, namočil ho do vína a modlil sa: "Všemohúci Bože a Spasiteľ Ježišu Kriste, ktorý svojich veriacich na svoju pamiatku sýtiš svojou krvou pod spôsobom chleba a vína, požehnaj tento chlieb, namočený do vína, aby tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v tvoju pomoc, slúžil k uzdraveniu tela i duše." Potom podal chlieb dievčine. Sotva ho zjedla, hneď zaspala.
Keď sa neskôr po tuhom spánku prebudila, volala na otca: "Otecko, chytro mi podaj šaty, brat Ondrej ma volá!" Obliekla sa a celkom zdravá odišla do kláštorného chrámu, aby tam vrúcne poďakovala Bohu za zázrak uzdravenia.
Ondrej sa na žiadosť svojich predstavených učil teológiu a bol vysvätený za kňaza. Predstavení ho potom, už ako kňaza, poslali do Paríža, aby svoje štúdium dokončil na univerzite. Po absolvovaní štúdia sa vrátil do Florencie a bol zvolený za predstaveného kláštora. Jeho pokora a poníženosť sa prejavili aj v prípade, keď ho v roku 1360 chceli zvoliť za biskupa vo Fiesoli. Ondrej sa ukryl v kartuziánskom kláštore, aby tejto dôstojnosti ušiel. Muselo sa teda pristúpiť k novej voľbe, no jedno dieťa v zástupe vykríklo: "Sám Boh ustanovil Ondreja za pastiera, je u kartuziánov, tam ho nájdete!"
Pápež Klement VI. ho medzitým bulou z 13. októbra 1349 dosadil na prázdny biskupský stolec vo Fiesole, v meste vzdialenom od Florencie asi osem kilometrov, a súčasne túto nomináciu oznámil katedrálnej kapitule, kňazom, aj ostatným v diecéze a navyše udelil odpustky v súvislosti s účasťou na Ondrejovej konsekrácii. A tak sa 58-ročný Ondrej stal biskupom, pričom svoj úrad zastával až do svojej smrti, vo veku 71 rokov.
Svoj prvý úkon v episkopáte vykonal 28.marca 1350. Ondrej prerušil vyše storočnú tradíciu, podľa ktorej fiesolský biskup sídlil vo Florencii pri kostole Santa Maria in Campo. Ondrej chcel byť nablízku svojim ovečkám a blízko svojej katedrály, ktorá však bola veľmi zdevastovaná. A hoci biskupský palác vo Fiesole potreboval nutné opravy, rozhodol sa tam nasťahovať. Žil tam spolu so šiestimi slúžiacimi a ďalšími dvoma karmelitánmi, kláštorným spôsobom života. Ani ako biskup sa nevzdal karmelitánskeho odevu, okolo bedier mal opásanú kovovú reťaz, ktorá sa zachovala dodnes.
Veľmi precízne viedol účty, týkajúce sa správy domu, biskupského úradu a príspevkov, určených Svätému stolcu. Financoval a riadil rôzne práce pri stavaní a opravách kostolov a nemocníc, dokonca ho peniazmi podporovalo aj vlastné služobníctvo, ktoré dostávali za svoju službu. Aby zabránil akejkoľvek forme zneužívania, vyhradil si rozdeľovanie cirkevných benefícií a trval na tom, aby ich správcovia boli hodní. Zvyčajne mal dvoch vikárov, ktorí mu boli nápomocní pri spravovaní diecézy, a ešte jedného, ktorý sídlil v Casentine.
O náboženský život vo svojej diecéze sa staral prostredníctvom kanonických vizitácii. Život kňazov, ktorý bol dosť neutešený pre nevzdelanosť, zlé návyky, hry v karty a nosenie svetského odevu, vyžadoval zvláštnu bdelosť. Ondrej niektorých klerikov zaviazal, aby prišli po určitom čase na skúšky, ale odmietal tolerovať tých, ktorí sa prehrešovali proti celibátu. Aj kňazom, ktorí dovtedy nesídlili vo svojich farnostiach, dal lehotu, dokedy sa do svojich farností majú vrátiť. Ak tak nespravili, potrestal ich odňatím benefícií.
Pre ozdravenie kléru zriadil v roku 1372 bratstvo kňazov, ktorí mali svojím príkladom a pôsobením prispievať k intelektuálnej a morálnej formácii budúcich kňazov. Sám išiel príkladom a pridal si službu navyše – kázanie a práve pre túto službu sa na jeho hrobe môžeme dočítať jeden z mnohých výrokov – Úžasný príkladom svojho života a svojou výrečnosťou.
Nemenej sa staral o núdznych, aj preto ho volali „otec a správca chudobných“, čo sa potvrdilo najmä v dôsledku morovej epidémie. Svedčí o tom prvý zdokumentovaný úkon jeho episkopátu, ktorým je opatrenie v prospech chudobných z 28. marca 1350, formou „závete na zbožné účely“, ku ktorým vyzýval. Diecéza mala na tieto účely získať prostriedky pre chudobných, ktoré potom rozdával „pre Božiu lásku“ a tiež pre vybavenie kostolov. Prísne dohliadal aj na príjmy, ktoré boli určené chorým a pútnikom.
Ondrej sa staral aj o sakrálne stavby, pokračoval v obnove katedrály, s ktorou začal jeho predchodca, rovnako opravil biskupský palác, tiež renovoval niekoľko kostolov, medzi ktorými bol aj kostol Santa Maria in Campo vo Florencii. Zvláštnu starostlivosť venoval kostolu vo Figline Valdarno, kde si prial miestnosť pre seba, aby sa sem mohol z času na čas uchýliť. Toto mestečko totiž ležalo v odľahlej časti jeho diecézy a bolo ideálne na nerušené chvíle samoty.
Biskup Ondrej rozhodne nazaháľal. 1. júla 1368 posvätil oltár kostola benediktínskeho opátstva vo Fiesole a 25. marca 1369 aj mariánsky oltár. Založil kláštor pustovníčok Santa Maria del Fiore, ktorý sa neskôr preložil do Florencie.
Ondrej mal však neustále na pamäti pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým svätejší a kajúcnejší musí byť jeho život. Na seba bol veľmi prísny, no voči iným, najmä k hriešnikom bol nesmierne láskavý. Bol pravým otcom chudobných, ktorým každý štvrtok umýval nohy. Pretože bol veľkým zástancom mieru, dokázal uzmieriť nepriateľov tak, že sa mu nikto neodvážil protirečiť.
Traduje sa, že keď Ondrej v roku 1372 slúžil polnočnú omšu, zjavila sa mu Panna Mária a povedala mu, že na sviatok Troch kráľov opustí tento svet. Ondrej už túto svätú omšu slúžil chorý a zomrel ako mu bolo oznámené - 6. januára 1373 odišiel z tohto sveta pokojne, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti. Preto sa jeho sviatok slávi 6. januára.
Pozostatky svätého Ondreja Corsini boli prevezené večer 2. februára 1374 do Florencie. Pri exhumácii v roku 1385 sa zistilo, že sú neporušené. Jeho telo je uložené pod oltárom v jemu zasvätenej kaplnke karmelitánskeho kostola vo Florencii. Nápis na Ondrejovom hrobe hovorí: "Bol vzatý Karmelu a daný cirkvi a biskupskej službe vo Fiesole."
29. apríla 1629 ho pápež Urban VIII. svätorečil, a v roku 1734 mu pápež Klement XII. (Lorenzo Corsini), zasvätil v rímskej lateránskej bazilike novo vybudovanú kaplnku svojho rodu.
Napriek tomu, že bol Ondrej vymodlené dieťa a zasvätené Panne Márii, nebol od prvej chvíle taký zbožný, ako by si jeho matka priala. Ale nebeská Matka Mária dokázala skrotiť „divokú povahu“ svojho dieťaťa a priviesť ho na správnu cestu. A určite tak spraví s každým dieťaťom, ktoré jej s dôverou odporučíme.
