%20(1).jpg)
Páter Dolindo Ruotolo povedal, že svet nezmôže nič proti tomu, kto sa opiera o Všemohúceho, jeho víťazstvo je vždy isté. Don Dolindo Ruotolo nepochybne patrí k veľkým kňazským osobnostiam 20. storočia. Boh ho po celý jeho život viedol tajomnou krížovou cestou, aby v duchu dôvery plnej odovzdanosti z neho vyformoval pokorný nástroj obnovy Cirkvi a tiež osvieteného autora celého radu duchovných spisov.
Dolindo prišiel na svet 6. októbra 1882 ako piate z jedenástich detí v talianskom prístavnom meste Neapol, v tieni sopky Vezuv. Jeho matka Silvia pochádzala zo schudobneného šľachtického rodu a bola to skutočne výnimočne čistá, vznešená duša. Otec Rafael, vyštudovaný inžinier a matematik bol tiež veriaci, čestný muž, ale svoju rodinu ovládal s extrémnou prísnosťou a šetrnosťou, ktorá hraničila až s lakomstvom. Aj preto bolo u Ruotolovcov málo dôvodov na smiech.
Rodina žila z veľmi skromného príjmu, a tak v dome panovala trpká chudoba. Zvlášť tým trpel malý Dolindo, ktorý neskôr napísal: "Dali mi meno Dolindo, čo znamená bolesť," meno, ktoré si vymyslel jeho otec a odvodil ho od titulu Panny Márie „Addolorata“ – Bolestná Matka.
Dolindo už ako trojročný chlapec vedel, že sa raz stane kňazom, ale otec mu nedovolil chodiť do školy a učenie doma na studenom mramorovom schodíku sa vždy skončilo poriadnym výpraskom. Keď otec prichádzal večer domov, mal Dolindo taký strach, že sa pred ním schovával v jednej z bočných skriniek písacieho stola. Ustavičné a neúmerné utrpenia spôsobili, že Dolindo bol, ako to neskôr sám vyjadril, „hlúpy ako neandertálec“. Aj prvé sväté prijímanie prijal ako jedenásťročný „bez toho, aby som rozumel, o čo ide“. A predsa sa v Dolindovi prebudil tajomný vnútorný život, takže začal sám chodiť na rannú svätú omšu a otcove tvrdé tresty obetoval Pánu Bohu.
Keď Dolindo napriek všetkému začal študovať na gymnáziu, hneď prvý ročník musel dvakrát opakovať: "Môj duch bol uzavretý, ... nič som sa nenaučil; ani dobré, ani zlé." Na dovŕšenie poníženia bol ešte aj najmenší z triedy a otec mu zakázal akékoľvek priateľstvo, každý kontakt s kamarátmi. Neskôr sa otec Rafael často vyznával svojmu synovi: "Neviem, prečo som ti neustále spôsoboval utrpenie, keď si bol malý... Zdalo sa mi, akoby to Pán tak chcel, pretože si sa mal stať lepším ako všetci ostatní. Skutočne neviem, dieťa moje, ... a predsa som ťa miloval!"
V roku 1896 sa rodičia Ruotoloví rozišli. Matka Silvia poslala 13-ročného Dolinda do internátu v Neapole; internát viedli lazaristi, kňazi Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Aj tu sa čoskoro prejavila jeho neschopnosť učiť sa, a tak sa vo svojej núdzi plný dôvery obrátil na Ježiša a Máriu. Po niekoľkých dňoch, v júni 1896, sa stalo niečo zvláštne: "Modlil som sa so svojimi spolužiakmi ruženec a pred sebou som mal obrázok Panny Márie, ktorý bol opretý o knihu. Povedal som jej: ,Moja sladká Matka, ak chceš, aby som sa stal kňazom, daj mi rozum a inteligenciu, veď vidíš, že som hlúpy.‘ Vtom, kým som tam kľačal, premohli ma driemoty a videl som, ako sa obrázok začal hýbať; bol to prievan alebo nejaká osobitná milosť, neviem. Dotkol sa môjho čela a ja som sa zobudil akoby zo sna a moja biedna myseľ bola zrazu jasná a osvietená." Čoskoro nato sa Dolindo pomodlil modlitbu úplného odovzdania sa do Božej vôle podľa sv. Alfonza Máriu z Liguori. "Tento úkon odovzdanosti sa stal mojím celoživotným programom."
Odrazu bol Dolindo najlepší z triedy a vedel vysvetliť veci, ktoré nikdy nečítal. Po prvotnom výsmechu si však tým na seba teraz privolal neľútostnú závisť svojich spolužiakov. Zborovo požadovali pre neho pri každej skúške tú najhoršiu známku: "Nula pre Ruotola!" a učiteľ zo strachu, že by mohol prísť o svoje miesto, pristal na túto krutú hru. Dolindo sa nikdy nebránil ani pred ponižujúcim šikanovaním učiteľov a predstavených domu. Nebol zbabelý a to, že všetko mlčky znášal, malo hlboký dôvod: "Nevzpieral som sa, pretože som myslel na Ježiša." Toto strastiplné obdobie trvalo tri roky, potom bol Dolindo prijatý do noviciátu misijného spoločenstva a ako 18-ročný mohol na začiatku teologického štúdia zložiť vytúžené sľuby.
Ešte počas štúdií raz prosil, aby ho poslali ako misionára do Číny, aby tam mohol zomrieť mučeníckou smrťou. Avšak predstavený mu dal prorockú odpoveď: "Boh ti dáva túto túžbu, aby ťa pripravil na utrpenie a na apoštolát. Budeš mučeníkom, ale srdca, nie krvi."
V júni 1905 bol Dolindo Ruotolo iba ako 22-ročný vysvätený za kňaza. Okamžite začal v Neapole intenzívne vyučovať, bol vymenovaný za kapelníka, majstra gregoriánskeho spevu pre klerikov z diecézy a vyučoval viaceré predmety na gymnáziu svojho misijného inštitútu. Jeho nasadenie a schopnosti boli enormné, takže čoskoro bol i napriek svojmu mladému veku známy ako excelentný misionár, ba dokonca sa o ňom hovorilo ako o možnom kandidátovi na biskupský stolec.
U pátra Dolinda Ruotola sa začali prejavovať známky pýchy a prehnanej sebaistoty, bol pohotovejší a nedal si už len tak ľahko brnkať po nose. No "moja duša bola ľadová, v mojom srdci panoval chlad," ako on sám hovorí. Avšak závisť jedného kolegu sa postarala o rýchly koniec tohto pochybného výstupu na výslnie. Dolindo bol totiž úplne neopodstatnene u predstavených obvinený len preto, lebo napísal nejaké hudobné dielo. Ako trest mu hrozilo preloženie na iné miesto. "Ako mávnutím čarovného prútika," spomína si s vďačnosťou, "som sa cítil znovu ponorený v Bohu a nanovo som nadobudol horlivosť v modlitbe. Zakúsil som, aké ničomné je všetko čisto ľudské a aké je nadmieru márnivé vkladať našu dôveru do stvorení. Bola to akoby vnútorná obnova."
Táto očisťujúca búrka bola pre pátra Dolinda skutočne duchovným medzníkom. Stále jasnejšie chápal, že jeho už od detstva nezvyčajná cesta utrpenia, ktorá často pôsobila tak nepochopiteľne, bola súčasťou veľkého Božieho plánu lásky: "Pán ma chcel povolať, ... očistiť ma, aby som sa stal nástrojom v jeho rukách." Ako bolo pre neho dôležité poznanie, že sa treba dokonale prenechať Božiemu pôsobeniu, je rovnako užitočné aj pre nás, aby sme sa nenechali ovládnuť skľúčenosťou pri ďalších zastaveniach jeho krížovej cesty.
Najskôr ho ako 24-ročného poslali na jeseň 1906 do kňazského seminára v juhotalianskom prístavnom meste Tarent, kde pôsobil ako špirituál. Pomery tam boli chaotické, seminaristi dávali pátrovi Dolindovi najavo svoje pohŕdanie a jeho predstavený, mimoriadne dominantná osoba, sa k nemu správal ako k novicovi, takže páter Dolindo musel vykonávať tie najpodradnejšie práce. "Ťažko sa opisuje, koľko námahy ma vtedy stáli moje úkony zjednotenia s Bohom, aby som zachoval pokoj a mlčanie... Ale Pán ma posúval vpred. On ma vždy viedol okolnosťami, takže som ho vždy nasledoval ako uplakané dieťa, ktoré ide tam, kam ho otec vedie za ruku." Dolindo stále častejšie prežíval neočakávané momenty hlbokej sústredenosti a zameranosti na Boha, ktoré boli plodmi tohto očisťovania: "Nič som mu nehovoril, ale cítil som sa ako úplne malé dieťa, ktoré odpočíva pri srdci svojej matky."
Na jeseň 1907 sa znenazdajky rozpútal proti pátrovi Dolindovi urputný boj. Z nedorozumenia vzišlo obvinenie, že tento bystrý teológ obhajuje herézu. Povolali ho do Neapola, kde mu predstavený zakázal sláviť sväté omše. Páter Dolindo mal vtedy 25 rokov. "Tak sa skutočne začala moja kalvária. Aká hanba... Ráno som prijal sväté prijímanie, v dome sa mi ale všetci vyhýbali, akoby som bol exkomunikovaný."
Mladého kňaza udali na Posvätnom ofíciu – ako sa vtedy nazývala Kongregácia pre náuku viery – a obvinili ho, že je „heretik, zvádzač ľudu a nebezpečenstvo pre Cirkev“, na čo nasledovalo predvolanie do Ríma. Emóciami nabitý proces na Posvätnom ofíciu bol ukončený tým, že pátrovi Dolindovi koncom januára 1908 odobrali všetky kňazské právomoci. Obzvlášť sa ho dotklo, že v období počas výsluchov nemohol celé týždne ani len prijímať sväté prijímanie a pristupovať k spovedi. Niektorí dokonca robili všetko pre to, aby tohto „zatvrdilca“ vyhlásili za pomäteného a umiestnili do psychiatrického ústavu. Vyšetrujúci lekár však mohol iba potvrdiť „bystrý rozum a jasné, logické myslenie“ odsúdeného.
Až v polovici apríla poslali pátra Dolinda znova späť do Neapola, kde sa dozvedel, že Posvätné ofícium ešte k tomu všetkému nariadilo jeho vylúčenie z misijnej spoločnosti. Vtedy sa cítil na pokraji smrti, úplne zničený a zdrvený. "Úplne som sa obetoval Pánovi a povedal som mu: ,Nech sa stane tvoja vôľa.‘"
Jeho láska k Cirkvi zostala i napriek tomu všetkému nezlomená. Vo svojej „Piesni o Cirkvi“ neskôr napísal: "Ty si ma ponížila a všetci si mysleli, že to bude moja záhuba. Ale ty si ma zaodela pokorou svojho ženícha. Nechala si ma ležať na zemi zraneného, moje kňazstvo bolo rozorvané, vyskúšané v utrpení... Ale práve vďaka týmto strašným poníženiam rozkvitlo... Objal som ťa o to vrúcnejšie, Cirkev Kristova, a uprostred bohorúhavých preklínaní tvojich nepriateľov, ktorí ťa vyhlasovali za tyranku, volal som ťa mama. Nikdy si ma nezavrhla, iba si mi vyrovnala cesty a pomohla mi, aby som rýchlejšími krokmi kráčal v ústrety naplneniu Božej vôle."
S veľkou nevôľou opustil páter Dolindo misijné spoločenstvo a v máji sa vrátil k svojej rodine. Doma sa mu ako „heretikovi a pomätencovi“ nielen vyhýbali, ale veľký pokoj, s akým niesol svoje odsúdenie, vzbudil dokonca pochybnosti, či nie je posadnutý diablom. A tak ustarostení príbuzní zavolali exorcistu, ktorý ale rýchlo pochopil, že má do činenia s mladým kňazom žijúcim v hlbokom zjednotení s Bohom. Dojatý jeho pokorou, utešil pátra Dolinda slovami: "Odvahu, syn môj! Boh je s Vami. Dá Vám silu znášať mnohé utrpenia."
V týchto nesmierne bolestných mesiacoch sa u pátra Dolinda zároveň objavili nové charizmy, ako napr. bilokácia, hoci on sám mal voči všetkému výnimočnému vyslovene odpor. Predovšetkým sa v tomto období začal nadprirodzený fenomén vnútorných lokúcií (Ježišov hlas v jeho vnútri), ktoré budú mať veľký význam pre jeho ďalšie pôsobenie. Páter Dolindo nemal vízie, ale vnútorne, pri jasnom rozume, počul slová Pána Ježiša a Panny Márie, ktoré on poslušne zapisoval ako diktát.
V auguste 1910 vysvetlil Ježiš svojmu kňazovi: "Ja som v tebe a ty si vo mne. Pretože ty žiješ, no nie ty, ale ja žijem v tebe. A nie ty píšeš, ale ja píšem cez teba." Počas nasledujúcich rokov pribúdali takéto lokúcie, čo do trvania i intenzity. Vždy ich však vedel jasne odlíšiť od svojich vlastných myšlienok. Keď páter Dolindo vo svojich zápiskoch uvádza: "Ježiš hovorí duši," alebo "Mária hovorí duši," jasne a jednoznačne tým vyjadruje, že nasledovné slová majú nadprirodzený pôvod a že ich vo vnútornom vnuknutí prijal od Ježiša a Márie.
Začiatkom augusta 1910 dostal 27-ročný Dolindo list z Ríma, v ktorom mu opäť povolili slúžiť svätú omšu. "Dva roky, šesť mesiacov a jedenásť dní som bol suspendovaný," takto presne mal zrátané dni. Počas pobytu v Kalábrii, kde pôsobil ako apoštol mládeže a pomáhal ako tajomník biskupovi, ktorý mu bol naklonený, sa znova vynorili staré, neopodstatnené obvinenia.
Na jeseň 1911 ho znova predvolali do Ríma a po Novom roku musel dokonca stráviť jeden mesiac vo vtedy ešte existujúcej väznici Posvätného ofícia. Tvrdé zaobchádzanie bez akejkoľvek možnosti viesť duchovný život pátra Dolinda veľmi bolestne poznačilo. V konečnom rozsudku Ofícium rozhodlo poslať ho naspäť do Neapola. Bolo mu dovolené slúžiť svätú omšu, pretože uznali, že je nevinný, a tak mohol konečne znova začať pôsobiť vo svojom rodnom meste. Jasne pociťoval, že ho Boh vedie. Predovšetkým vďaka jeho oduševneným kázňam v rôznych kostoloch, kam ho pozývali, sa udiali mnohé obrátenia.
"Vo všetkých bojoch a starostiach neexistuje moc, ktorá dokáže poraziť dušu dôverujúcu Bohu a Panne Márii. Satan je dôverou otrasený a porazený, pretože dôvera znamená pokorne si uznať vlastnú slabosť a nedostatočnosť. Svet nezmôže nič proti tomu, kto sa opiera o Všemohúceho, jeho víťazstvo je vždy isté." (Páter Dolindo Ruotolo)
