%20(1).jpg)
Život Jozefa Benedikta Cottolenga prebiehal v období, ktoré by sa dalo nazvať veľkým kvasom a zmenami v politike aj kultúre a rovnako i v náboženskej oblasti, ovplyvnené osvietenstvom, ktoré ovládlo Piemont, jeho v kde vykonal veľké diela.
V Piemonte panovalo veľké napätie medzi spoločenskými triedami a oblasť ťažila aj kríza, ktorá mala vplyv na kvalitu života. Navyše, osvietenstvo malo tiež podiel na tradičnom myslení Cirkvi, v ktorej vznikali početné napätia. Rozšírila sa bieda, ktorá zvlášť postihla Turín, ktoré priťahovali z vidieka chudobných úbožiakov, hľadajúcich tu dôstojnejší život.
Giuseppe Benedict Cottolengo, zakladateľ Malého domu Božej prozreteľnosti, sa narodil 3. mája 1786 v Bra, v provincii Cuneo ako prvé dieťa z dvanástich v meštianskom prostredí s hlbokými náboženskými koreňmi. Jeho šesť súrodencov si Pán povolal k sebe ešte v mladom veku.
Jozef študoval filozofiu a teológiu a 8. júna 1811 bol vysvätený za kňaza, po ktorom sa stal kaplánom v Corneliano Alba. Pretože chcel pokračovať v štúdiu, odišiel do Turína a pripojil sa k skupine kňazov pri chráme Corpus Domini, kde bol horlivým kazateľom a spovedníkom, pričom zvláštnu pozornosť venoval chudobným.
Roky 1822 - 1827 boli uňho rastúcim úsilím o nový, hlbší spôsob kňazského života. Keď mal 41 rokov, prežil hlboké vnútorné obrátenie, ku ktorému prispela dramatická udalosť.
2. septembra 1827 ho zavolali k Jane Gonnetovej, ktorá zomierala v stajni neďalekého hostinca, kam strážnici odvádzali chorých bezdomovcov a dotieravých opilcov. 35-ročná Jana cestovala s manželom a tromi deťmi z Milána do Lyonu, no cestou ochorela a potrebovala lekársku pomoc. V nemocnici ju však odmietli prijať pre jej pokročilé tehotenstvo, vraj, "aby tu krik novorodenca nerušil". Neprijali ju ani v pôrodnici, pretože mala horúčku. Cottolengo sa musel stať bezmocným svedkom, ako krátko po prijatí sviatostí zomrela a o niekoľko minút nasledovalo svoju matku aj jej novonarodené dievčatko.
Otrasený Cottolengo sa vrátil do chrámu Corpus Domini, padol pred svätostánkom na kolená a modlil sa: "Bože, prečo si ma urobil svedkom tejto udalosti? Čo odo mňa chceš? Musím niečo spraviť, aby sa takáto tragédia už nikdy neopakovala!" Potom dal vyzváňať všetkými zvonmi, na oltári Panny Márie zapálil všetky sviečky a na úžas všetkých prítomných sa začal modliť loretánske litánie.
Potom zvolal: "Zjavila sa mi milosť. Milosť zvíťazila! Nech je oslávená Panna Mária!" Od tejto chvíle vedel, čo má robiť - má sa starať o tých, o ktorých sa nikto nestará. Takto začalo jeho veľkolepé dielo, na ktoré mu zostávalo ešte 15 rokov života.
Jozef, nabitý elánom, i keď s prázdnym vreckom, si 17. januára 1828 prenajal neďaleko kostola tri izbice, kde sa chcel starať o chorých. Pani Mariana Pullinová, ktorá k nemu chodila na spoveď, zaplatila prvých päť lôžok, preto je považovaná za spoluzakladateľku diela.
Cottolengo bol plný dôvery: "Prozreteľnosť nám obstarala lôžka, isto sa postará aj o chorých." Hoci nemal prostriedky ani príjmy, prijímal ľudí vo veľkej núdzi a opustenosti. V týchto neľahkých podmienkach núdze sa napriek tomu cíti veľmi slobodný v dôvere v Božiu prozreteľnosť.
Jeho práca prinášala ovocie. Počas troch rokov sa staral o 200 chorých. Pri tomto mu celkom zadarmo pomáhal jeden lekár a jeden lekárnik. Keď však vypukla cholera, ľudia obvinili jeho malú nemocnicu zo šírenia nákazy a po štyroch rokoch ju musel zatvoriť. Nestrácal však dôveru a s humorom povedal: "Aby hlávky kapusty rástli, musia sa presadiť."
Už o sedem mesiacov neskôr, v roku 1832 otvoril na predmestí Valdoco Malý dom Božej prozreteľnosti s dvomi izbami, stajňou a prístreškom. Nad bránu zavesil tabuľu so svojím heslom: "Ženie nás Kristova láska". prijímal potrebných bez toho, aby sa staral o nedostatok nutných prostriedkov, ale zato plne dôveroval Božej prozreteľnosti.
Malý dom Božej prozreteľnosti bol už za štyri týždne tesný. Ale rýchlo sa mu podarilo získať v susedstve starú továreň a okolité domy. Vtedy svojim pomocníkom prorokoval: "To je len malý začiatok. Malý dom sa stane veľkým. Teraz sa podobá horčičnému zrnku, ktoré má rásť a stať sa veľkým stromom. Príde čas, kedy v týchto miestnostiach budú tisíce jesť chlieb Boží prozreteľnosti."
Skutočne sa tak stalo a to aj napriek nepríjemnostiam, výsmechu a ohováraniam. "Som pomocníkom Prozreteľnosti a som o nej presvedčený viac než o existencii mesta Turín," hovoril skromne o sebe. Horlivosť ho inšpirovala k zakladaniu stále nových "rodín", ako nazýval tieto domy pre "milované deti" - chorých bez prostriedkov, starých ľudí, siroty, slepých, hluchonemých, epileptikov, telesne postihnutých a psychicky chorých. Takto vzniklo 15 "zbožných rodín".
Aby sa o týchto núdznych mal kto starať aj po duchovnej stránke, povzbudil k charite rôzne kontemplatívne spoločenstvá a jednu kňazskú organizáciu. Na začiatku mu pri tom pomáhalo niekoľko dobrovoľníkov, medzi ktorých patril aj svätý Ján Bosco, ktorý prišiel do Turína ako mladý kňaz a neskôr založil vo Valdocce kongregáciu saleziánov, a ktorý na Cottolengove pozvanie slúžil pri chorých ako spovedník a staral sa o invalidné deti.
Svätý zakladateľ svojim duchovným deťom neúnavne opakoval: "Čo dostaneme ako dar pre chudobných, to sa im musí okamžite vydať. Keby sme si niečo ponechali, Prozreteľnosť by nám už nič neposlala, pretože vie, že ešte niečo z toho máme." Raz, keď došli všetky prostriedky, prehľadal celý dom a keď našiel neobsadenú posteľ, museli jeho pomocníci hneď vyhľadať chorého. Až keď bol na lôžku nejaký núdzny, alebo keď sami darovali zvyšky liekov a potravín, prišla potrebná almužna.
Cottolengo sa riadil zásadou - rozdávame len to, čo nám dnes Prozreteľnosť pošle, a nemyslíme na zajtrajší deň. Skôr než sa uložil na spánok, rozdal všetky zostávajúce peniaze. Mal vo zvyku hovoriť: "Buďte si istí, že sa Božia prozreteľnosť nikdy nemýli. Ona ešte neskrachovala. Nie je pre ňu ťažké nakŕmiť namiesto 500 hneď 5.000 ľudí. Ak niečo chýba, je to len pre nedostatok dôvery." Preto nestrácal nikdy dobrú náladu, aj keď ho trápili starosti. Potom sa často celé noci modlil s presvedčením, že "modlitba je prvá a najdôležitejšia úloha Malého domu. Je to takzvaný kľúč k Božej prozreteľnosti."
Tak sa stávalo, že práve v najťažších a navonok beznádejných situáciách dôveroval ešte silnejšia a práve vtedy prijímal mnoho chudobných prosebníkov, uzatváral zmluvy a raz dokonca začal so stavbou nemocnice pre ženy, hoci nemal práve žiadnu nádej na finančnú podporu.
"V Malom dome ideme dopredu, dokiaľ nič nemáme. Po mojej smrti bude bez dlhov," takto sám predpovedal o jeho rozvoji. A keď tento svätý zakladateľ vo veku 56 rokov zomrel, všetci veritelia sa vzdali svojich pohľadávok. Dnes o jeho veľkom diele svedčí takmer 100 pobočiek jeho domov po celom svete.
Masima - Verím a Dôverujem
