%20(1).jpg)
Vincent Ferrerský sa pravdepodobne narodil v r. 1350 vo Valencii v Španielsku. V 17-tich rokoch tam vstúpil do dominikánskeho kláštora. Po štúdiách sa asi v roku 1374 stal kňazom. Nejakú dobu vyučoval filozofiu v Barcelone a v rokoch 1376 až 1378 sa venoval ďalšiemu štúdiu teológie v Toulouse, v južnom Francúzsku. Asi po siedmich rokoch sa stal učiteľom teológie vo Valencii a zároveň bol známym kazateľom.
To sa už v Cirkvi odohrali povážlivé udalosti, ktoré ju potom poškodzovali a veľmi zasiahli aj do života svätého Vincenta, ktorý s láskou k Ježišovi spájal aj lásku k Panne Márii. Nezabúdal ani na anjelov strážnych. Myšlienku na smrť odporúčal nielen iným, ale aj sám si ju veľmi často pripomínal. Aj preto zložil zvláštnu modlitbu za šťastnú hodinu smrti.
Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý nechceš smrť hriešnika, ale chceš, aby všetci ľudia boli spasení, ešte nikto, kto k tebe volal, nebol nevyslyšaný. Ty si povedal blažené sväté slová: "Čokoľvek budete prosiť môjho Otca v mojom mene, vám dá." Spoliehajúc sa tvoje slová, žiadam pre tvoje sväté Meno, aby si mi dal v mojej poslednej hodine úplné vedomie, reč, úprimnú ľútosť nad mojimi hriechmi, pevnú vieru v nádeji a dokonalú lásku, aby som s čistým a úprimným srdcom mohol povedať: "Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha, ktorý kraľuješ v nebi po všetky veky." Amen.
Túto modlitbu sa nemodlil iba on, ale odporúčal ju aj iným. Taký teda bol - prísny k sebe a láskavý k iným, zaujatý len Ježišovým krížom a jeho láskou.
V Pampelone raz sv. Vincent stretol smutný sprievod. Viedli na popravu muža, ktorého obvinili z vraždy. On však stále kričal, že je nevinný. Vincent, ktorý dokázal čítať v srdciach ľudí, hneď poznal, že ten muž má pravdu. Rozkázal preto, aby sa všetci zastavili a čakali. O chvíľu sa priblížil pohrebný sprievod. Vincent sa zastavil pri rakve a vyzval mŕtveho: "Ty si už teraz na pravde Božej. Povedz nám, či je tento človek skutočne vinný!"
Zosnulý sa zdvihol a zvolal: "Nie je!" Toto slovíčko stačilo, aby bol človek vedený na popravu okamžite prepustený.
Svätec sa potom vzkrieseného spýtal, či chce ostať živý alebo nie. Odpovedal: "Teraz, keď už mám istotu o svojej spáse, dávam prednosť smrti!" Sv. Vincent mu ešte dal požehnanie a on znovu zomrel.
Často došlo tiež k zázračnému nasýteniu početného sprievodu. Všetci sa totiž tak neumŕtvovali ako Vincent. Ľahko podliehali skleslosti pri cestovaní v horúčave a pri únave. A čo ešte potom, keď ich začal trápiť i hlad? Za takýchto okolností prišli raz k jednému hostincu. Svätec nariadil, aby sa tam zastavili a žiadal hostinského o jedlo pre celý zástup. Ten mu však ukázal iba to málo, čo mal v komore. Bolo to päť malých chlebov a trochu kyslého vína. Napriek tomu dal sv. Vincent pokyn, aby sa všetci posadili a sám im rozdával chlieb i víno. A najedli sa všetci dosýta.
Užasnutý hostinský prosil o požehnanie pre celý svoj dom. Vincent mu samozrejme vyhovel a hľa, chleba bola opäť plná skriňa a vínom mohli naplniť všetky nádoby.
Inokedy prišli zase na krásnu lúku. Niektorí začali vravieť: "Načo nám je taká krása, keď nemáme, čo jesť?" Vincent však ostal pokojný. A o chvíľu prítomní pocítili sýtosť, akoby sa práve dosýta najedli.
Je zaznamenaný aj ďalší neobvyklý zázrak. Istá žena sa sťažovala, že ju manžel bije a veľmi zle s ňou zaobchádza, pretože sa mu vraj nepáči, že nie je pekná. Sv. Vincent ju požehnal a žena akoby sa zmenila. Zrazu začala byť milá, príjemná, dokonca aj pekná. Pritom bol však Vincent viac ako ktokoľvek iný presvedčený, že bez Božej pomoci nezmôže nič.
K tomuto presvedčeniu sa snažil priviesť každého s kým prišiel do styku. Nemal rád, ak ho niekto chválil a lichotil mu. Často volal: "Ja nemôžem robiť zázraky! Zázraky robí Boh!"
Keď ho jeden slepec prosil o uzdravenie, poslal ho do miestnej katedrály, kde sa uctieval obraz Spasiteľa. Tam mal povedať: "Pane, Vincent ma k Tebe posiela, aby si ma uzdravil!" Urobil to a v tú chvíľu videl.
Rozpráva sa tiež, že keď už musel cestovať na somárikovi, dal si ho raz podkovať. Potom však nemal čím zaplatiť. Kováč začal kričať a nadávať. Tu na pokyn svojho pána somárik striasol všetky štyri podkovy a pokračoval v ceste bez nich.
Niekoľkokrát sv. Vincent znamením kríža zahnal búrku a dážď, inokedy zase dážď vyprosil v dobe sucha. Aj zvon, ktorý zvonil na zázraky - ako vtedy ľudia hovorili - má svoju históriu.
Sv. Vincent ho daroval kláštoru bratov a povedal im, že zazvoní sám od seba vždy pred smrťou niektorého z nich. Predpoveď sa plnila plných 130 rokov.
Raz sa stalo, že si jeden z bratov pri takomto zazvonení pomyslel: "Radšej na čas niekde odídem, aby som mal istotu, že sa ma to zvonenie netýka." Prišiel však len k bráne kláštora a klesol mŕtvy.
Ako relikvie sa uchovávali a zvláštnu moc mali aj predmety, ktoré sv. Vincent používal. Stalo sa, že ho jedna žena vo Valencii prosila o almužnu. "Nemám nič," odpovedal svätec. Potom sa však zamyslel a dal jej svoj klobúk. Bolo to asi to jediné, čoho sa mohol zrieknuť.
"Čo mám s ním robiť?" pýtala sa úbožiačka.
"Vezmite si ho, poslúži vám!" Ešte ten večer zašla žena do hostinca, aby si tam vyprosila trochu jedla. Dozvedela sa, že hostinského hrozne bolí hlava. Dostala zvláštnu myšlienku. Spomenula si na klobúk, podala bo hostinskému, aby si ho dal na hlavu. Stalo sa a bolesti hneď prestali. Ženu štedro obdaroval a tá potom používala klobúk ako liek.
Dozvedeli sa o tom aj dominikáni v Salamance a prosili ženu, aby im klobúk dala, že ju budú za to do smrti živiť. Tak sa klobúk ocitol v kláštore, kde ho dodnes uchovávajú spolu s palicou a nožom sv. Vincenta.
Svätý Vincent dokázal čítať v ľudských srdciach a Boh mu dal často poznať budúcnosť. Jeden z Vincentových spoločníkov predal všetok svoj majetok. Utŕžil za to štyristo zlatých. Sv. Vincent mu povedal, aby všetko rozdal chudobným. Ten človek však začal váhať. Nakoniec to dopadlo tak, že polovicu rozdal, druhú si však nechal, schoval a chcel to zatajiť. Vincentovi však povedal, že rozdal všetko. Vtedy mu sv. Vincent povedal: "Ty ma už nebudeš môcť sprevádzať, pretože nemáš slobodnú myseľ. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí majú vieru a cnosti, nie zlato!" Onen človek uznal svoju vinu,
oľutoval ju, vyznal svoj hriech pred všetkými a rozdal potom všetko do posledného haliera.
Vincenta napriek všetkým zázrakom sa niektorí ľudia odvažovali ohovárať a medzi nich často patrili jeho spolubratia i rehoľníci iných reholí. Najmä jeden prior z rehole sv. Augustína mu závidel jeho úspechy a hovoril proti nemu. Neskôr mal však príležitosť lepšie ho poznať. Videl jeho pokoru, tichosť, vytrvalosť, láskavosť a ostatné jeho čnosti. Prišiel preto za ním a prosil ho pokorne o odpustenie. Priznal sa mu aj k tomu, že klamal.
Svätý Vincent mu okamžite odpustil, dal mu znamenie pokoja, povedal mu však priamo, aby sa čo najskôr vyspovedal, pretože onedlho zomrie. Prior poslúchol a ihneď tak urobil. Nedošiel už potom ani do svojho kláštora. Cestou padol mŕtvy na zem.
Mních Gilbert dostal od svojich predstavených povolenie sprevádzať určitý čas sv. Vincenta. Ten ho mal rád, pretože bol horlivý a nábožný a pritom stále veľmi radostný. Už po niekoľkých dňoch mu však povedal: "Vyspovedaj sa a vráť sa do svojho kláštora. Vzbuď si ľútosť a neprestávaj ani chvíľu chváliť Boha!"
Gilbert poslúchol, hneď sa vrátil, cestou do kláštora však zomrel. Nedivme sa teda, že za sv. Vincentom diabli kričali ústami posadnutých: "Ty si Vincent. Ty si zvíťazil!" V čom spočívalo Vincentovo víťazstvo?
V jeho pokore. V nej bola jeho veľkosť. Pribúdalo mu slávy a tým aj námahy a únavy. Na celej ceste, kadiaľ mal ísť, čakali na neho ľudia, aby mohli k nemu prehovoriť aspoň slovíčko alebo ho aspoň vidieť. Boli to najmä ľudia chudobní, ktorí mali strach, že ich k nemu v meste nepustia, muži, ženy i deti. Niekto sa ho pýtal na radu, niekto ho prosil o almužnu alebo žiadal inú pomoc, niekto aspoň požehnanie. Aj keď sa musel niekedy ponáhľať - lebo vedel, že v meste už naňho čakajú - nebol nikdy netrpezlivý a nikdy nedal najavo, že ho to zdržuje či obťažuje. Pre každého mal porozumenie, ku každému sa obracal so slovami útechy. Iným tiež často odporúčal srdečnosť, prívetivosť a trpezlivosť, sám ich mal v plnej miere a skutočne sa tak správal ku každému - so skromnou úctivosťou.
S pokorou spájal poslušnosť, o ktorej vyhlásil, že je kráľovskou cestou. Išiel po nej verne. O jeho poslušnosti sa rozpráva zvláštna príhoda.
Keď bol v rodnej Valencii, chodilo za ním toľko ľudí, že v celom kláštore nebolo tichého miesta. Prior mu nakoniec povedal, že nesmie už robiť zázraky. Zvláštny rozkaz, ale Vincent nenamietal. Nevravel: "Vy nechcete ani chvíľu znášať, čo ja znášam stále!" Spozoroval však, že jeden murár krátko nato padol z vysokého lešenia v kaplnke, ktorú práve reštaurovali. Chcel mu okamžite pomôcť, ale spomenul si na zákaz. Zvolal preto: "Synu, počkaj chvíľu!" A murár ostal visieť vo vzduchu!
Sv. Vincent bežal za priorom a až keď dostal jeho dovolenie, vyprosil, aby murár dopadol na dlažbu tak pomaly, že sa mu nič nestalo. Pritom si sv. Vincent ani neuvedomil, že vo svojej poslušnosti robí namiesto jedného zázraku hneď dva.
Jeho zmýšľanie o poslušnosti najlepšie dokazujú jeho slová: "Kristov bojovník sa dá na cestu poslušnosti a tú cestu nech nasleduje vo všetkom, vždy a za každých okolností, bez výnimky. Poslušnosť pravidiel, konštitúcii, rubrík a ostatných kníh, na všetkých miestach, v každom čase, v kláštore i mimo neho, v jedálni či v cele, na chóre, pri liturgii, vždy a za každých okolností. Všetky nariadenia predstavených nech zachováva presne, ako je schopný, vždy akoby počul slovo Kristovo: ‚Kto vás počúva, mňa počúva.‘"
Masima - Verím a Dôverujem
