%20(1).jpg)
Jacinta Marto /Hyacinta/ bola veľmi mladučká, vlastne ešte dieťa, keď opustila tento svet. Ale jej pohľad, ktorý na nás vrhá z fotografie, musí dostať každého. Hoci je vážna, je zároveň ako magnet, ktorý neviditeľnou silou priťahuje každého, kto na ňu pozrie. Malé šarmantné dievčatko, ktorému nedokáže nikto odolať.
Jacinta (Hyacinta) sa narodila 11. marca 1910 vo Fatime a žila v ňom bezstarostným detstvom až do 13. mája 1917, kedy sa jej život obrátil naruby. Vlastne to spôsobila presvätá Mária, keď sa zjavila Jacinte, jej bratovi Franciscovi (Františkovi) a sesternici Lucii.
A práve podľa slov Lucie, ktorá z nich dožila najdlhšie sa môžeme dozvedieť, že Jacinta bola až do onoho dňa ako každé iné dieťa - hravá, trochu necitlivá, chvíľami mrzutá a nerada prehrávala. Veľmi rada tancovala a zvuk píšťalky stačil na to, aby sa jej telíčko rozochvelo a točilo sa do tanca.
Po tom, čo Panna Mária "vtrhla do jej života", dievčatko sa radikálne mení. Dlho medituje o večnosti pekla a celkom vážne berie obete za obrátenie hriešnikov. Prostredníctvom prijatých milostí a pomoci Panny Márie zvrúcnela vo svojej láske k Bohu a túžbe po spáse duší. A vášnivo žije pre obrátenie obrátenie, vízia pekla na ňu veľmi zapôsobila a Jacinta robila zo všetkých síl všetko, aby tam hriešnikom zabránila ísť. Neraz zvolala: "Smútim za hriešnikmi! Keby som im mohla ukázať peklo!" Aj týmito vzdychmi ju pohltil neukojiteľný smäd zachrániť úbohé duše v nebezpečenstva pekla.
Božia sláva, spása duší, dôležitosť Svätého Otca a kňazov, nevyhnutnosť a láska k sviatostiam zaberali v jej živote prvé miesto, fatimské posolostvá prežívala pre spásu duší na celom svete a prejavila skutočne veľkého misionárskeho ducha.
Jej hlboká oddanosť, ktorá ju priviedla veľmi blízko k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ju vždy viedla cestou k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, denne chodila na svätú omšu s veľkou túžbou prijať Ježiša vo svätom prijímaní ako náhradu za úbohých hriešnikov. Nič nebolo pre ňu príťažlivejšie, ako byť v skutočnej prítomnosti eucharistického Ježiša a veľmi často hovorila: "Som tu veľmi rada, musím Ježišovi toľko povedať."
Veľmi horlivo sa oddelila od vecí sveta, aby svoju pozornosť zamerala na oveľa príťažlivejšie nebeské veci. Kedysi veselá tanečníčka teraz vyhľadávala ticho a samotu, aby mohla kontemplovať. "Tak veľmi milujem Pána," povedala Lucii, "niekedy mám pocit, akoby som mala v srdci oheň, ale nepáli ma."
Jacinta, Francisco a Lucia od prvého zjavenia hľadali spôsoby, ako znásobiť svoje umŕtvenie za obrátenie hriešnikov. Umŕtvovali svoju vôľu a charakter tým, že jedlo dali chudobným deťom, celý deň nepili vodu, čo bolo v horúčavách skutočne heroickým výkonom, zriekli sa najobľúbenejších hier a čas, ktorý by im venovali, strávili radšej v modlitbe.
Raz našla Jacinta (bolo to krátko po štvrtom zjavení) šnúru. Hneď ju napadlo, že si ju obviaže okolo pásu, dobre ju pritiahla a takto prežívala obeť. Deti, keď to videli, s jej nápadom súhlasili, šnúru prestrihli na tri motúzy a dali si ju okolo pása, až ju zarezali do kože. Lucia rozprávala, že to bola obeť, kvôli ktorej strašne trpeli, Jacinta dokonca nemohla zadržať slzy. "Keď sme sa jej to pokúsili vyhovoriť, hneď odpovedala, že by ju v žiadnom prípade nedala dole, pretože to bola obeť za obrátenie hriešnikov."
Spočiatku mávala Jacinta šnúru obviazanú počas dňa aj v noci, pokiaľ im Panna Mária pri jednom zjavení nepovedala: "Náš Pán je veľmi potešený vašimi obeťami, ale nechce, aby ste s ňou spali. Noste ju len cez deň." Deti poslúchli a s ešte väčšou horlivosťou zotrvali v tomto ťažkom pokání. Vediac, že sa to páči Pánu Bohu a Panne Márii, nosili Francisco a Jacinta šnúru až do svojej choroby, kedy sa už šnúra zdala byť zafarbená krvou.
Veľkodušná Jacinta cítila potrebu prinášať obety aj za Svätého Otca. Dostala milosť videnia, zobrazujúceho utrpenie Svätého Otca. "Videla som ho vo veľmi veľkom dome, ako kľačí s tvárou v dlaniach a plače. Vonku bolo veľa ľudí, niektorí hádzali kamene, iní hovorili rúhavé a zlé slová."
Inokedy, keď sa v horskej jaskyni modlila modlitbu Anjela, rýchlo vstala a vravela bratovi: "Pozri, nevidíš veľa ciest a polí plných ľudí, plačúcich od hladu, lebo nemajú čo jesť? ... A Svätého Otca v kostole, modliaceho sa vedľa Srdca Panny Márie?" Deti po týchto udalostiach stále nosili vo svojich srdciach Svätého Otca a neustále sa za neho modlili. Zvyčajne to boli po modlitbe ruženca ešte tri Zdravasy za Svätého Otca.
Panna Mária vypočula túto vrúcnu prosbu detí a často im odpovedala viditeľným spôsobom. Jacinta bola tiež svedkom mimoriadnych udalostí. Jednej rodine zmizol syn bez stopy, jeho matka poprosila Jacintu, aby sa za neho modlila k Panne Márii. Syn sa o niekoľko dní vrátil domov, poprosil rodičov o odpustenie a rozpovedal im, akú tragédiu zažil. Keď minul všetko, čo ukradol, zatkli ho a uväznili. Utiekol do lesa, no zistil, že sa stratil. Nevedel, čo má robiť, kľakol si a modlil sa. Vtedy videl, ako ho Jacinta berie za ruku a vedie na cestu, na ktorej mu naznačila, aby išiel. Takto sa potom vrátil domov. Keď bola Jacinta vypočúvaná, pýtali sa jej, či skutočne išla hľadať toho mladíka. Povedala: "Nie, ale veľmi som sa za neho modlila k Panne Márii."
Zázraky a udalosti, ktorých deti boli účastné, nútili všetkých, aby k nim prichádzali s prosbou o pomoc. A deti si jednako zachovali jednoduchosť a pokoru. Ba, čím viac ich ľudia hľadali, tým viac sa pokorovali.
23. decembra 1918, 14 mesiacov po poslednom zjavení, ju a Francisca zasiahla „španielska chrípka“, no zatiaľ čo Francisco v priebehu niekoľkých mesiacov zomiera, pre Jacintu je toto utrpenie ešte bolestnejšie, pretože sa u nej objavuje hnisavý zápal pohrudnice. Jedného dňa povedala Lucii: "Panna prišla za mnou a spýtala sa ma, či ešte chcem zachraňovať hriešnikov. Odpovedala som „áno“ a ona mi potom povedala, že čoskoro pôjdem do nemocnice a budem veľa trpieť. ... Povedala, že ma bude sprevádzať mama, ale neskôr budem sama." A presne toto sa stalo. Jacinta vytrvá a obetuje sa za obrátenie hriešnikov a na nápravu urážok, ktoré sa páchajú na nepoškvrnenom Máriinom srdci a Ježišovom Srdci.
Jacinta bola na príkaz lekára prevezená do nemocnice Vila Nova, kde sa liečila dva mesiace. Domov sa vrátila rovnakou cestou, ako odišla, ale s veľkou ranou v hrudníku, kvôli ktorým denne potrebovala lieky. Kvôli nedostatku hygieny sa však rana postupne viac infikovala a vyvinula sa v skutočné muky pre Jacintu. Bolo to nepretržité mučeníctvo, ale vždy trpela bez akýchkoľvek sťažností. Všetky tieto utrpenia sa snažila skrývať v prítomnosti svojej matky, aby jej nespôsobila ďalšie utrpenie. Matku dokonca utešovala tým, že jej povedala, že jej je lepšie. Počas choroby sa zverila svojej sesternici: "Veľa trpím, ale obetujem všetko za obrátenie hriešnikov a na nápravu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie."
V januári 1920 lekár špecialista trval na tom, aby ju matka Jacinty odviezla do nemocnice v Lisabone kvôli lepšej starostlivosti. Tento odchod bol pre Jacintu bolestivý, najmä preto, že bola oddelená od Lucii. Prv, než Jacinta nastúpila do nemocnice, niekoľko dní pobývala v Estrele, kde sa vedľa záhrady a oproti bazilike nachádza Kláštor Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý vlastnia klarisky. Je to bývalý sirotinec pre deti, spravovaný matkou Godinho, kde Jacinta Marto strávila 12 dní.
21. januára 1920 tento sirotinec dostáva svoje najslávnejšie dieťa. Jacinta Marto prichádza na žiadosť svojich rodičov a lekára do Lisabonu, aby bola prijatá do nemocnice D. Estefânia, aby sa pokúsila vyliečiť bronchopneumóniu, ktorá ju postihla, ale nebola okamžite prijatá do nemocnice. Hoci nemala miesto v nemocnici, bolo potrebné nájsť dom, v ktorom by sa mohla ubytovať v Lisabone, aby bol transport do nemocnice potom rýchlejší.
Cieľom kanonika Formigãa, kňaza, ktorý Jacintu sprevádzal, bolo privítať ju v priateľskej rodine v Lisabone, aby mala lepší sprievod, ale to nebolo možné. Zrejme to bolo preto, že jej choroba bola nákazlivá, ale aj preto, že skutočnosť zjavení boli stále otáznikom. Nebolo ľahké prijať vizionárku, ktorú Cirkev zatiaľ neprijala.
Podľa Jacinty, ktorá tu strávila 12 dní, to bolo "12 dní, počas ktorých trpela najviac nielen fyzickou formou bolesti, ale utrpením, spôsobeným osamelosťou, bola preč z Fatimy, od rodiny". Ale uprostred týchto utrpení mala predsa len útechu v prítomnosti Matky, ktorá dodržala svoj záväzok - sprevádzať malých pastierov.
Matka Godinho, mníška, ktorá spravovala sirotinec s viacerými sestrami františkánskeho tretieho rádu, nikdy nepochybovala, že je Jacinta vizionárka. Presvedčiť sa o tom mohla počas rozhovorov s deväťročným dievčatkom, ktoré jej dalo niekoľko dobrých rád. Napríklad: "Buď priateľkou ticha, svätej chudoby."
- Jacintina izba v Estrele -
Matku zaujala múdrosť malého dievčatka a opýtala sa jej, odkiaľ vie toľko vecí. Jacinta jednoducho odpovedala: "To mi zjavila Panna Mária," a to zvýšilo istotu, pretože Jacinta sa dotkla neba a večnosti a to viedlo k premene jej života. "Keby ľudia vedeli, čo je večnosť, zmenili by svoje života," povedala matke Godinho.
Raz, keď ju prišla navštíviť matka a chystala sa sadnúť si na stoličku, Jacinta ju zastavila: "Neseď tam, lebo tam sedela Panna Mária." Na základe týchto slov si matka Gondiho uvedomila, že Panna Mária je stále s Jacintou.
Jacinta strávila v Estrele niekoľko dní. Nebolo ich veľa, ale boli plodné. Takto na ňu spomínajú: "Bolo to dieťa, ktoré málo hovorilo, ale mala veľmi blízky vzťah s matkou Gondiho."
Keď odchádzala, s Luciou sa lúčila týmito slovami: "Čoskoro pôjdem do Neba. Zostaň tu, aby si ľuďom povedala, že Boh chce vo svete zaviesť úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Keď to budeš hovoriť, neskrývaj sa. Povedz všetkým ľuďom, že Boh udeľuje všetky milosti skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Požiadaj o to, pretože Ježišovo Srdce si želá, aby bolo popri Jeho Srdci uctievané Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. ... Proste Nepoškvrnené Srdce o pokoj, lebo Boh jej to zveril. ... Keby som len mohla vložiť do sŕdc ľudí svetlo, ktoré mám vo svojom srdci; toto svetlo ma objíma a umožňuje mi ochutnať toľko zo Sŕdc Ježiša a Márie."
Všetko sa stalo tak, ako jej Panna Mária povedala - do nemocnice ju sprevádzala matka, no po niekoľkých dňoch sa musela vrátiť domov a Jacinta zostala v nemocnici sama. 10. februára jej boli odstránené dve rebrá na ľavej strane, pričom rana zostala široká ako ruka. Bo la to strašná bolesť, najmä v čase ošetrovania a obväzovania rany. Ale Jacintina trpezlivosť bola ako trpezlivosť mučenice. Myslela iba na jedno - zavolať Pannu Máriu a ponúknuť jej utrpenie za obrátenie hriešnikov.
Tri dni pred smrťou povedala ošetrovateľke: "Preblahoslavená Panna Mária sa zjavila a uistila ma, že čoskoro po mňa príde. Odvtedy ma nič nebolí."
20. februára asi o šiestej hodine podvečer sa Jacinta cítila zle a požiadala o posledné sviatosti. V ten večer mala svoju poslednú spoveď a žiadala, aby jej bolo čo najskôr udelené viatikum, pretože vedela, že jej smrť je blízko. Kňaz nevidel naliehavosť a sľúbil, že príde na druhý deň. Ale krátko nato zomrela. Sama, vo veku takmer 11 rokov.
Jacinta a jej brat Francisco boli blahorečení 13. mája 2000 Jánom Pavlom II. a za svätých ich vyhlásil 13. mája 2017 pápež František, pri príležitosti stého výročia prvého zjavenia Panny Márie Fatimskej.
