%20(1).jpg)
Neďaleko mesta Liège v Belgicku sa nachádza dedinka Retines, kde sa v roku 1193 narodila svätá Juliána, ktorú poznáme pod menom Juliana z Liège, či Juliana z Lutychu, alebo Juliana z Cornillon, ktorú si Boh vyvolil za prostrednicu, aby k zvelebeniu Najsvätejšej oltárnej sviatosti bola v Katolíckej cirkvi zavedená slávnosť Božieho Tela.
Počiatky sviatku súvisia so žiadosťou samotného Pána Ježiša, ale aj so slávnym eucharistickým zázrakom v Lanciane a Bolsene.
Diecéza Liège bola v tej dobe skutočným "eucharistickým večeradlom". Ešte pred Julianou tu vynikajúci teológovia opísali nesmiernu hodnotu sviatosti Eucharistie a v samotnom Liége existovalo viacero skupín žien, ktoré boli mimoriadne oddané eucharistickej úcte a horlivému prijímaniu Oltárnej sviatosti. Tieto ženy žili spoločne a pod vedením kňazov sa venovali modlitbe a skutkom dobročinnej lásky.
Julianu, ktorá ako 5-ročná stratila oboch rodičov, spolu so sestrou Agnesou zverili do starostlivosti sestier svätého Augustína v konvente Mont-Cornillon. Vychovávala ju sestra Sapienza, ktorá dohliadala na jej duchovné dozrievanie. Juliana veľmi rýchlo priľnula k tichému, rozjímavému životu, cvičila sa v ručných prácach, modlila sa a rada čítala nielen Sväté písmo, ale aj spisy svätých Otcov, až sa napokon rozhodla prijať rehoľné rúcho a stala sa augustiniánkou.
Po zložení rehoľných sľubov dosiahla vysoký stupeň kresťanskej dokonalosti, preto si ostatné rehoľníčky veľmi vážili a obdivovali ju. Juliana bola pre nich vzorom poslušnosti, nábožnosti, pokory a kajúcnosti. Kedykoľvek počula o dajakej neprávosti, ktorou ľudia urážali Boha, horko to oplakávala, akoby sa prehrešenia sama dopustila a prosila o odpustenie.
Čítanie Písma a spisov v nej roznietilo oheň svätej lásky k Ježišovi Kristovi a zvlášť veľkú úctu prechovávala k tajomstvu Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Pri rozjímaní o Pánovi Ježišovi prítomnom v tejto sviatosti bola naplnená nevýslovnou útechou a duchovnou sladkosťou. Juliana bola za túto nežnú lásku a úctu k tajomstvu Najsvätejšej sviatosti odmenená zvláštnym spôsobom.
Juliana mala ako šestnásťročná prvé zjavenie, ktoré sa následne viackrát opakovalo počas eucharistických adorácií, ale ktorému nerozumela. Vo videní mala pred očami nádherný mesiac v splne, avšak v strede predelený čiernym pásom. Modlila sa a prosila Boha, aby jej bolo oznámené, čo toto videnie znamená, no vysvetlenie sa jej dlho nedostávalo.
Osmelila sa požiadať o výklad aj niekoľko spovedníkov, ale žiadny kňaz jej nedokázal odpovedať. Až po dlhých a vytrvalých modlitbách jej Pán Ježiš dal pochopiť zmysel toho, čo uvidela. Mesiac predstavoval život Cirkvi na zemi, tmavá línia zasa chýbajúci liturgický sviatok, za ktorého ustanovenie sa Juliana mala naplno zasadiť: mal to byť sviatok, v ktorom by veriaci uctievaním Eucharistie mohli zintenzívniť svoju vieru, pokročiť v praktizovaní čností a odčiniť urážky voči Najsvätejšej Sviatosti.
Zároveň jej bolo vnuknuté, aby naliehala na cirkevných predstavených, aby zaviedli zvláštnu slávnosť na počesť Najsvätejšej sviatosti, aby tak bolo dané Pánovi Ježišovi Kristovi slávne zadosťučinenie za mnohé zneuctenia, ktoré sa mu dostáva od ľudí v tejto sviatosti.
Pokorná Juliana, ktorá sa medzitým stala priorkou v konvente, nasledujúcich dvadsať rokov uchovávala toto videnie v tajnosti. Potom sa s ním zverila dvom ženám, ktoré mali tiež mali mimoriadnu úctu k Eucharistii: blahoslavenej Eve, ktorá viedla pustovnícky spôsob života a Izabele, jednej z rehoľníc kláštora Mont-Cornillon. Tieto tri ženy vytvorili akúsi "duchovnú jednotu" s cieľom zvelebovať Najsvätejšiu sviatosť.
V roku 1230 povedala o tomto tajomstve kanonikovi pri chráme sv. Martina v Liège Giovannimu di Lossanovi a tiež Giacommovi Troysse a provinciálovi dominikánov Hugovi, ktorí to oznámili biskupovi Liège Robertovi di Thourotte. Ten vyšetril Julianine zjavenia a po dlhom zvažovaní vydal v roku 1264 pastiersky list, ktorým nariadil, aby sa budúci rok v celej jeho diecéze slávil sviatok Božieho Tela. Biskup však zanedlho zomrel a na jeho príkaz sa zabudlo.
Dominikán Hugo zo Saint-Cher, narodený v Liege, sa stal pápežským legátom pre Holandsko a v roku 1251 zaviedol sviatok Božieho Tela na všetkých územiach, ktoré mu podliehali. Jacques Pantaleon zohral ešte dôležitejšiu úlohu: potom, čo sa stal Verdunským biskupom a patriarchom Jeruzalema, bol v roku 1261 zvolený na Svätopeterskom stolec ako pápež Urban IV.
Od svätých Pán často vyžaduje, aby prekonali skúšky, lebo ich viera sa tak posilní. To sa stalo aj Juliane. Musela čeliť tvrdej opozícii niektorých členov kléru, ba dokonca aj nedôvere predstaveného, pod ktorého autoritu spadal jej kláštor. Z jeho vôle Juliana s niekoľkými spolusestrami opustila konvent v Mont-Cornillone a desať rokov – od roku 1248 do roku 1258 – bývala v niekoľkých cisterciátskych kláštoroch. Všetkých povzbudzovala s veľkou pokorou, nikdy nekritizovala, ani nič nevyčítala tým, čo s ňou nesúhlasili, ale so zápalom pokračovala v šírení úcty k Eucharistii.
Zomrela v roku 1258 vo Fosses-La-Ville v Belgicku. V kláštornej cele, kde ležala, bola stále vystavená sviatosť Oltárna a podľa slov jej životopisca, Juliana zomrela s posledným výdychom plným lásky k eucharistickému Ježišovi, ktorého vždy tak milovala, adorovala a uctievala.
Eucharistické zázraky v Bolsene a Lanciano. Pápežovi Urbanovi sa už dostalo milosti podieľať sa na zavádzaní sviatku Božieho Tela v Liège a veľmi dobre poznal posolstvo, odovzdané Juliane. Ale najsilnejším znamením nebies, že by mal ustanoviť tento sviatok v celej Cirkvi, sa stal eucharistický zázrak v Bolsene v roku 1263. Pápež Urban vtedy prebýval v Orivieto, meste severne od Ríma, kde v tom čase žil tiež svätý Tomáš Akvinský. Keď kňaz z neďalekého mestečka Bolsena slúžil omšu, všimol si, že z premenenej hostie steká krv na korporál, pričom všetkým bolo zrejmé, že sú svedkami nového eucharistického zázraku, do istej miery podobnému tomu, ktorý sa už odohral v severotalianskom Lanciane pred piatimi stovkami rokov.
V Lanciano pri omši nabrali zázračne premenené spôsobmi chleba a vína viditeľné podoby a vlastností tela a krvi. Hostia pripomínala tenký prierez srdcovým svalom a krv sa zrazila do piatich hrudiek. V priebehu storočí zostali nezmenené, bez toho aby došlo k ich rozkladu. Krvné bielkoviny sa vyskytujú v rovnakom pomere ako v normálnej, čerstvej krvi. Krvná skupina je AB, čo zodpovedá krvnej skupine na Turínskom plátne. Súčasní kardiochirurgovia tvrdia, že tenký rez srdcového svalu by nemohol byť vykonaný ani za použitia najmodernejších postupov, čiže je vedecky nevysvetliteľný. Váha krvných hrudiek na vedeckých váhach ukazuje, že jedna hrudka váži presne toľko čo dve alebo päť hrudiek, čo zázračne poukazuje na skutočnosť, že Pán Ježiš je prítomný úplne a nerozdielne v najsvätejších spôsoboch bez ohľadu na ich počet.
V súvislosti s novým zázrakom v Bolseno sa iste zrodila dávna spomienka na onen ohromujúci eucharistický zázrak. O celej udalosti bol ihneď informovaný pápež Urban v priľahlom Orviete, ktorý mohol osobne preskúmať krvou postriekaný korporál. Ten bol nesený v procesii ulicami Orvieta za sprievodu celého pápežského dvora a pri účasti tisícov veriacich. Pápež Urban ho potom uložil v orvietskej katedrále do smaltovaného relikviára a neskôr bola pre takú významnú relikviu vybudovaná nová, nádhernejšia katedrála. Korporál je dodnes vystavený, pričom škvrny krvi pri bližšom pohľade pripomínajú profil Najsvätejšej tváre Pána Ježiša.
Do roka po onom zázračnom znamení vydal pápež Urban 11. augusta 1264 Bullu Transiturus de hoc mundo, ktorou ustanovil slávnosť Božieho Tela pre celú Cirkev. Urbanova bulla obsahuje krásne rozjímanie o veľkom dare Najsvätejšej Sviatosti a vysvetľuje niektoré dôvody pre zavedenie sviatku, z ktorých mnohé vychádza z Kristovho posolstva svätej Juliane. V súvislosti s tým, ako sa nám Pán Ježiš sám dáva v Najsvätejšej Sviatosti, pápež Urban napríklad píše, že "čím častejšie sa hľadí na niečí dar, tým viac sa uchováva myšlienka na neho".
Ako prvý dôvod k ustanoveniu sviatku sú uvedené urážky voči Pánu Ježišovi v Najsvätejšej Sviatosti "zradou a bláznovstvom bludárov". Pápež ďalej uvádza, že rovnako ako Cirkev vyčleňuje jeden slávnostný deň na uctenie všetkých svätých spoločne (Všetkých svätých), aby napravila nedostatok úcty kvôli ľudskej slabosti alebo zanedbaniu v priebehu roka, tak je ešte patričnejšie, aby, hoci sú Najsvätejšie Telo a Krv Ježiša Krista, slávou a korunou všetkých svätých, uctievané pri každej omši, bol vyčlenený osobitný sviatok, kedy veriaci môžu uctievať Telo Kristovo s výnimočnou horlivosťou a slávnostnosťou. Pápež Urban končí zmienkou o svätej Juliane: "Súdime, že tento sviatok, ktorý už bol na základe božského zjavenia istým katolíkom ustanovený nižším úradom, má byť oslavovaný v celej Cirkvi."
Pápež Urban zomrel len niekoľko mesiacov po vyhlásení sviatku a v jeho odkaze pokračovala rada nasledujúcich pápežov, ktorí vyzývali k zbožnému sláveniu Božieho Tela po celom svete. Klement VI. sa vo svojom liste zmieňuje o eucharistickom zázraku v Bolseno a Gregor XI. dokonca krátko popisuje jeho priebeh.
Pápež Urban spojil s Oficium a omšou tohto sviatku zvláštne odpustky a neskorší pápeži vydali odpustky aj v súvislosti s procesiou. Zbožné dodržiavanie slávnosti nadobudlo v neskorších rokoch takého významu, že kanonické právo zakazovalo biskupom vzďaľovať sa o Božom Tele od katedrálneho kostola. Tridentský koncil vyhlásil, že sa v Cirkvi po práve ujal zvyk, "že sa každoročne zvláštnym a slávnostným dňom uctieva a dôstojne oslavuje táto preslávna a velebná sviatosť a že sa v sprievodoch úctivo a s poctami nosia po uliciach a verejných miestach", a odsudzuje všetkých, ktorí by tvrdili opak.
Eucharistická procesia sa konala už od 10. storočia, ale s uzavretou alebo zahalenou Najsvätejšou hostiou. V druhej polovici 13. storočia boli zavedené monštrancie s krištáľovými schránkami. V Ríme prebiehala procesia Božieho Tela tradične za účasti pápeža medzi Lateránskou bazilikou a bazilikou Panny Márie Snežnej.
Pri dlhších eucharistických procesiách sa používa viacero oltárov, u ktorých sa procesia môže zastaviť, a u každého z nich zvyčajne býva udeľované požehnanie. Tieto oltáre a ulice, ktorými sa prechádza, sú starostlivo zdobené, napr. kvetinovými kobercami so zložitými vzormi, gobelíny, drapérie... V Poľsku si veriaci berú domov kvety z oltárov ako sväteniny. V niektorých krajinách sa konajú vonkajšie oslavy sviatku najbližšiu nasledujúcu nedeľu kvôli väčšej účasti veriacich, a procesia prebieha obvykle práve vtedy. Rímsky rituál z roku 1614, ktorý stanovuje pravidlá pre procesie, vyzdvihuje zbožnú účasť: "Posvätná verejná procesia a prosebné pobožnosti, ktoré sa konajú v katolíckej cirkvi, majú svoj pôvod vo veľmi starobylých ustanoveniach našich svätých predchodcov ... Lebo sú nositeľmi spanilých a božských tajomstiev a každému, kto sa ich zbožne zúčastňuje, sa od Boha dostáva účinných plodov kresťanskej zbožnosti."
Masima - Verím a Dôverujem
