%20(1).jpg)
Možno si ani neuvedomíme, že narodením svätého Jána Krstiteľa začala cesta k nášmu vykúpeniu. Ján bol posledným starozákonným a prvým novozákonným prorokom. A čo je ešte nezvyčajnejšie, Cirkev oslavuje nielen jeho mučenícku smrť, ale i narodenie. Aby tých zaujímavosti nebolo málo, treba spomenúť, že práve o šesť mesiacov neskôr budeme v decembri sláviť narodenie Pána Ježiša Krista.
"Všetko je v Božích rukách," zvykne sa hovoriť, no tu je táto vetička úplne namieste. Jánove narodenie je očividný Boží zásah, ktorým sa začali dejiny našej spásy.
Židovský kňaz Zachariáš a jeho manželka Alžbeta žili v Ain Karim, asi 7 kilometrov západne od Jeruzalemu. Veľmi dlho sa im nedarilo mať dieťa, ktoré bolo v Izraeli cenené ako Božie požehnanie a pretože obaja mali "svoje roky", už sa vzdali nádeje. Božie cesty sú však nevyspytateľné a tak sa Zachariášovi jedného dňa pri jeho službe v chráme zjavil anjel a povedal mu, aby sa nebál, lebo jeho modlitba je vyslyšaná a jeho manželka Alžbeta mu porodí syna, ktorému dá meno Ján (Lk 1,13-17). Anjel ho upozornil aj na to, že jeho syna už v matkinom lone naplní Duch Svätý a bude veľký pred Pánom.
S nadhľadom sa môže napísať, že mu teda načrtol úspešnú kariéru jeho syna, ktorá spočívala v tom, že má pripraviť pôdu pre Ježiša Krista, "aby sa mal od čoho odraziť, resp. na čo nadviazať." To je všetko, čo sa o jeho narodení dá v kocke zo Svätého písma vyčítať.
Anjel neklamal, škoda, že mu Zachariáš hneď neuveril. Ján skutočne dostal mimoriadne milosti už v matkinom lone, keď Alžbetu prišla navštíviť Panna Mária. O Jánovom detstve a mladosti sa potom v evanjeliu píše už len toto: "Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael" (Lk 1,80).
Trochu obšírnejšie spomína Jána Krstiteľa vo svojich videniach Katarína Emmerichová. Vravela, že divy okolo jeho narodenia boli známe a často bolo vidieť okolo chlapca svetlo. Herodes mu už vtedy strojil úklady a Alžbeta pred povraždením neviniatok utiekla so synčekom do tajného úkrytu na púšti, vzdialenom niekoľko kilometrov od Hebronu. Nebola to typická púšť plná piesku, ale skôr akási pustá krajina s roklinami, jaskyňami a krovinatými porastmi. Hoci mal Ján sotva rok a pol, vedel už dobre chodiť a oporou mu bola aj biela palička. Alžbeta ho zaviedla do jaskyne, kde neskôr žila po Ježišovej smrti Mária Magdaléna. Tu žili syn s matkou do doby, kým Ján nemal viac ako dva roky. Alžbeta vedela, že Herodes už na jej dieťa v takom veku nesiahne a vrátili sa do Jutty.
Besnenie však neprestalo a Alžbeta, varovaná anjelom, znovu utiekla so synom na púšť. Zostala tam s ním asi štyridsať dní a potom sa sama vrátila domov.
Dnes je to pre nás nemysliteľné, aby sa také malé dieťa ponechalo samo kdesi na opustenom mieste a bolo pritom také samostatné, akým bol Ján, i keď za ním raz v týždni, neskôr raz za štrnásť dní chodieval jeden esén, príbuzný Anny z chrámu a pomáhal mu. Ján bol však naozaj šikovný chlapec, na púšti sa rýchlo zorientoval. Boh ho určil k tomu, aby sa nestýkal s ľuďmi a ich hriechmi, a vyrastal tak v nevinnosti. Púšť nebola neplodná, vyrastali na nej mnohé plodiny a tak mal postarané aj o stravu a o jeho výučbu sa zasa postaral Duch Svätý. Priateľmi sa mu stali vtáčiky a zvieratá, s ktorými sa rozprával a ktoré ho chránili pred nebezpečenstvami.
Keď sa opäť po dlhšej dobe vrátil domov k rodičom, netrvalo dlho a Alžbeta znovu musela odprevadiť syna do púšte. Teraz zaviedla Jána do rokliny, tam ho požehnala, objala a so slzami sa s ním rozlúčila. Už z toho, že Ján zostal veselý na duchu badať, že bol skutočne omilostený Bohom, vedel, kvôli čomu prišiel na svet. Ján vo videniach rozprával Kataríne ako sa umŕtvoval, a ako čím jasnejšie a zreteľnejšie nielen videl, ale i neopísateľným spôsobom bol poúčaný o všetkom, čo sa okolo neho dialo.
Herodesovi však Ján stále „nedal spávať“. Niekoľkokrát prikázal, aby vypočuli Zachariáša, ale ešte nedovolil, aby mu bolo ublížené. Teraz však zrejme jeho pohár trpezlivosti pretiekol. Jeho vojaci prepadli Zachariáša, keď putoval so svojím stádom do chrámu. Bolo to na jednej ceste pred Jeruzalemom, na strane obrátenej k Betlehemu. Odviedli ho do žalára, ktoré sa nachádzalo na tej strane Sionu, kde neskôr učeníci vždy vystupovali hore do chrámu. So Zachariášom však nezaobchádzali v rukavičkách. Mučili ho a napokon prebodli, pretože nechcel prezradiť miesto, kde sa Ján zdržiava.
Keď sa Alžbeta dozvedela o zavraždení manžela, vrátila sa k synovi späť do pustatiny, kde po krátkej dobe zomrela. Ján odišiel po smrti matky ešte hlbšie do púšte a odvtedy tam žil celkom sám. Katarína ho často videla písať svojou palicou do piesku, ale tiež ho videla nepohnuto stáť, alebo kľačať a modliť sa s rozpaženými rukami. Jeho umŕtvovanie bolo čoraz prísnejšie, modlitba dlhšia a horlivejšia.
Potom Katarína videla Jána už ako silného, urasteného muža pri jednej vyschnutej priehlbine. Zdalo sa, že sa modlí a zostúpila naňho žiara ako svetlený oblak. Vyzeralo to, akoby vyšiel z nadpozemských vôd. Jána zalial jasný žiariaci prúd vody, on však vtedy už nestál na okraji priehlbiny, ale priamo v nej a bol zaliaty touto žiariacou vodou, pričom bola ožiarená celá priehlbina. K tomuto videniu Katarína dodáva: "To všetko bolo možno len videnie, ktoré mal Ján, že má začať krstiť, alebo akýsi duchovný krst, ktorý naňho zostúpil vo videní."
Masima - Verím a Dôverujem
