%20(1).jpg)
Pohľad na svätého Petra a Pavla môže dodať dôveru každému z nás. Ani jeden z nich nebol bezchybný, zato obaja mali silu k životu a poslaniu.
Svätý Peter je najvýznamnejší Ježišov apoštol. Pôvodne sa volal Šimon, bol ženatý a žil ako rybár so svojou rodinou v Kafarnaume. V Ježišovi Kristovi videl Mesiáša a nasledoval ho. Slová, ktoré Pán Ježiš povedal Petrovi - Ty si skala na ktorej postavím svoju cirkev - spravili zo Šimona Petra, (pretože grécke slovo petra znamená skala) a neskôr i prvú hlavu Cirkvi.
Svätý Pavol je zasa považovaný za prvého veľkého misionára sveta. Pavol z Tarzu, hebrejsky Šavol, je jednou z najdôležitejších postáv Nového zákona. Pôvodne bol horlivým prenasledovateľom kresťanov, pokým na ceste do Damašku neprežil mystické stretnutie s Ježišom Kristom, po ktorom sa sám obrátil na kresťanskú vieru. Už nebol horlivý prenasledovateľ kresťanov, ale horlivý zvestovateľ kresťanstva a označuje sa ako "apoštol národov". Rovnako je medzi apoštolov počítaný, hoci medzi pôvodných dvanástich nepatril a nestretol sa osobne s Pánom Ježišom. Ale vďaka nemu sa kresťanstvo rozšírilo medzi pohanmi a stalo sa svetovým náboženstvom.
Obaja sa stali stĺpmi Cirkvi. Obaja boli apoštoli, i keď sa ním každý stal "inou cestou". Slovo apoštol znamená "poslaný" a u oboch to platí "do bodky" - hlásali evanjelium až k preliatiu krvi. Apoštolom je však tiež ten, kto sa neustále vracia k Ježišovi Kristovi, aby s ním na opustenom mieste, alebo v samote zdieľal radosť svojho povolania (a to môže byť pokojne aj vo väzení).
Aj my sme boli povolaní do Cirkvi celkom originálnym spôsobom - v krste. Pokiaľ je naša viera v apoštolskú cirkev (ako sa modlíme vo Vyznaní viery), potom aj my máme byť s Ježišom Kristom, niesť evanjelium vo vernom svedectve a celé svoje úsilie zameriavať len naňho.
Povedať Pánovi: "Milujem ťa!", môže byť vo chvíli prekvapenia pomerne ľahké, ale láska nie je len nadšenie a prvé vyznanie. Aby sa stala skutočne kvalitnou, a veľkou, rastie v skúškach. A tie dostali Peter aj Pavol vo vrchovatej miere. Koreň ich lásky však nebol len v nadšení a obdive, ale vo viere v skutočnosť, že Pán Ježiš, kvôli ktorému trpeli je Mesiáš, teda záchranca.
Ani nám naša láska nemusí vydržať v skúškach bez tejto viery a bez pochopenia, čo to vlastne znamená, že je Ježiš Kristus Mesiáš. Neboli by sme prví, ktorým v trápeniach "došiel dych" lásky a dôvery k Ježišovi Kristovi. Preto je potrebné prosiť o dar viery a lásky a vedieť, že vytrvalosť v týchto oboch cnostiach nie je len vec nášho rozhodnutia, ale tiež výsledkom dobre prijatého Božieho obdarovania.
Títo dvaja apoštoli sú spojení aj ďalšou zaujímavosťou: najmä tým, že obaja zomreli mučeníckou smrťou - svoj život položili ako svedectvo Ježišovi Kristovi.
O Petrovom pôsobení v Ríme existujú niektoré starokresťanské dokumenty, predovšetkým spisy jeho tretieho nástupcu Klementa I., ktoré svedčia o jeho dlhšom pôsobení a smrti v Ríme. Historici vidia nepriamy dôkaz jeho činnosti vo veľkom rozvoji rímskej cirkvi pred Pavlovým príchodom do Ríma. Peter bol podľa starého podania, počas prenasledovania kresťanov, ktoré začal cisár Nero po požiari v Ríme, ukrižovaný hlavou dole, pretože sa nepovažoval za hodného zomrieť ako jeho Majster a Pán.
Mnohé informácie o Petrovi dokresľujú a potvrdzujú aj vykopávky a nálezy v Ríme. Jeho najstaršie a vraj vierohodné vyobrazenie sa nachádza na freske v kostole Santo Doma dela, kde má hranatú tvár, svetlé vlasy a bradu.
Archeológovia objavili v roku 1939 pod podlahou baziliky svätého Petra jeho hrob. Nachádza sa v podzemí pod hlavným oltárom baziliky a že sú to skutočne Petrove kosti, dotvrdzujú ďalšie objavy z roku 1956. Antropologická analýza preukázala, že ide o kosti muža z 1. storočia, vo veku 60 – 70 rokov, ktoré sa našli zabalené v látke zo zlata a purpuru, vo výklenku obloženom mramorom a nápisom „Petrus eni“ – „Tu je Peter“.
Patológovia zložili celú kostru až na chodidlá. Túto chýbajúcu časť vyložili tak, že pri ukrižovaní hlavou dole bolo telo odrezané vojakom pri chodidlách a tak sňaté z kríža.
Peter bol pochovaný do hrobu na východnom úpätí vatikánskeho pahorku. Nad hrobom vznikol najprv malý murovaný pamätník, a neskôr na jeho mieste, po zrovnaní pahorku, postavil Konštantín Veľký po roku 320 mohutnú baziliku, ktorú v roku 326 posvätil Silvester I.
Svätý Pavol bol zasa v roku 67 sťatý mečom na južnom okraji Ríma pri Ostijskej ceste, na mieste zvanom ad Aquas Salvias. Neskôr bol na tomto mieste vybudovaný kostol s trapistickým kláštorom Tre Fontane. Podnetom k názvu sa stala legenda, týkajúca sa Pavlovej sťatej hlavy. Údajne tam, kam spadla a dvakrát poskočila, vytryskli tri pramene.
Nad hrobom pri Ostijskej ceste bola najprv len menšia bazilika, ktorú nechal postaviť Konštantín Veľký, veľkú svätyňu začal v týchto miestach budovať v roku 368 cisár Valentinián II. a dokončená bola okolo roku 390. V roku 1823 však bola bazilika poškodená požiarom a jej obnovenie sa ukončilo v roku 1854.
Svätý Peter a Pavol boli okrem toho spojení ďalším putom, ktorý vytvára apoštolský základ Cirkvi. Obaja boli povolaní priamo, osobne Ježišom Kristom. Obaja boli poslaní hlásať Kristovo evanjelium. Obaja sú spojení s Ježišom Kristom, ktorý vo vzkriesení presahuje pozemské pomery života, čím Cirkev, založená Pánom Ježišom na apoštoloch, dostáva sviatostnú podobu.
A navyše, apoštolstvo je aj kolegialita, teda vzájomné spojenie apoštolov a ich nástupcov (biskupov), ktoré sa nezakladá na ľudskom ustanovení, ale vychádza od samotného Ježiša Krista. Preto je Cirkev inštitúciou, ktorá je tvorená ľudskými putami so všetkými silnými aj slabými stránkami, ktorej poslednú garanciu dáva Ježiš Kristus.
