%20(1).jpg)
Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. A u Patrika to naozaj platilo. Keby sa nedostal do zajatia, možno by žil naďalej rovnako ako je ho rodičia, po svojom. Írsko však spravilo z Patrika otroka a on mu to oplatil tým, že krajinu pretvoril na kresťanskú zem.
Patrik sa narodil okolo roku 385 v rímskej provincii Británie v dedinke Bannavem Taberniae. Jeho otec Calpurnius bol diakon a matka bola údajne v príbuzenskom vzťahu so svätým Martinom, čo sa však na rodine nijako neodzrkadľovalo, žili si po svojom.
Keď mal Patrik 16 rokov, západné pobrežie Británie napadli írski útočníci a spolu s tisíckami iných úbožiakov ho odvliekli do otroctva. Tam si mládenec veľmi skoro spomenul na Boha a prežil skutočné obrátenie. Síce zakúsil hlad a bitky, ale zato spoznal Ježiša Krista a toto poznanie ho zocelilo do budúcnosti. Už to nebol bezstarostný mládenec, ale muž nezlomnej viery a pevných zásad, pripravený podstúpiť pre Ježiša čokoľvek.
Po šiestich rokoch otroctva sa mu podarilo utiecť. Mal to v pláne už dlhšie, až raz v sne započul pokyn: "Patrik, tvoja loď je pripravená." Okľukou sa dostal cez dnešné Francúzsko (Gáliu) domov, kde sa však dlho nezdržal. V ďalšom sne sa pred ním objavil írsky otrok Victorius a v rukách držal listiny. Jednu z nich, s nadpisom "Vox Hiberionacum" - "Hlas Írov" mu podal. "Hneď, ako som sa pozrel na ďalšie riadky, zdalo sa mi, že skutočne počujem ich hlasy, ktoré na mňa volali: ‚Mládenec, prosíme ťa, aby si prišiel a vrátil sa medzi nás.‘"
Patrikovi to bolo jasné - Boh ho volá späť do Írska, aby tam hlásal evanjelium. A hnaný láskou k Ježišovi odcestoval najprv do strednej Gálie, aby získal vzdelanie. To mu poskytol svätý German, ktorý ho potom neskôr aj vysvätil za kňaza. A keď v roku 432 zomrel biskup Palladius, pápež Celestín I. vysvätil Patrika na biskupa Írska.
Vypravil sa na Zelený ostrov. V tej chvíli nikto netušil, že začala záchranná akcia kresťanstva. V tej dobe v Írsku bujneli najrôznejšie formy pohanských kultov, za účasti keltských kňazov - druidov, ktorí sa len tak ľahko nevzdávali - usilovali o Patrikov život, a hoci zo všetkého vyviazol, neraz to bolo len o vlások. Kelťania boli bojovníci, dlhý čas z nich mali hrôzu aj Rimania, takže sa im Zelený ostrov nepodarilo dobyť, naopak, museli pred ich agresívnymi výpadmi chrániť brehy svojich provincií. Navyše bojovali medzi sebou aj znepriateľené klany, takže o pohode a bezpečnosti v tejto krajine sa mohlo iba snívať, no Patrik sa ani tak nezľakol.
V Armaghe vybudoval svoje sídlo a odtiaľ vyrážal na všetky svetové strany. Vďaka rokom stráveným v otroctve sa naučil jazyk, mentalitu a zvyky domorodcov. Pohanské zvyky nerušil, ale postupne zavádzal cirkevné slávnosti a zákony. Pri evanjelizácii využíval všetko stvorenstvo, napr. náuku o Najsvätejšej Trojici vysvetľoval pohanom pomocou trojlístka, preto sa stal ich národným symbolom. A hoci na kontinente vtedy dochádzalo v dôsledku nájazdov barbarov k totálnej deštrukcii a chaosu, v Írku to bolo naopak - krajina, do tej doby imúnna voči kresťanstvu, prijímala Krista ako celok, duchovne sa stabilizovala a hmotne rozkvitala. Patrik o tom vo svojom spise píše: "Stádo Kristových ovečiek v Írsku sa pod všelijakou opaterou utešene rozrastá a z kráľovských synov i dcér sa stávajú mnísi a nevesty Kristove." V rannom období Patrikovho pôsobenia prijalo krst 120.000 ľudí a po nich nasledovali húfy ďalších.
Z druidských kňazov sa stávali horliví Kristovi kňazi a pohanské kňažky si obliekali rehoľné habity. Obracali sa celé dediny, celé klany. Takže po 30. rokoch bolo Írsko kresťanskou krajinou! Presne za toľko rokov pretvoril Patrik počas svojej misijnej činnosti aj spolu s ďalšími, obávaný ostrov krutých pohanov na "Ostrov svätcov" a Írčania ho milovali, bol pre nich "milovaný Patrik", zasypávali ho darmi, ktoré s poukazovaním na nutnosť chudoby kvôli ľahšej cesty do neba, odmietal.
Aj Patrik si krajinu a obyvateľov zamiloval a podľa legendy sa prel s Bohom o udeľovanie milosti Írom, až nakoniec získal od Boha prísľub, že v súdny deň bude súdiť Írov práve on. Patrik bol okrem toho prvý kresťanský misionár v dejinách proti otroctvu a jeho zásluhou sa rozšírila prax ušnej spovede. A navyše, celá christianizácia prebehla bez jedinej kvapky krvi! Žiadna mučenícka smrť sa nekonala...
Výbuch kresťanstva, ktorý vďaka Patrikovi nastal, nasledoval ďalší to mníšstvo. Spočívalo v živote v odlúčení, na modlitbách a v pokání. Jednotlivci sa začali potom združovať do komunít, ktoré sa stali preslávenými centrami vzdelanosti vtedajšieho sveta. Prichádzali tam obrovské davy mužov z Európy i Blízkeho východu, a tiež učenci, privážajúci so sebou hromady veľmi vzácnych latinských a gréckych rukopisov, ktoré mnísi potom prepisovali a zachránili pred zničením. Učitelia odovzdávali svojim žiakom poznanie i lásku k Bohu. Všetko sa dialo pod bdelým dozorom svätého Patrika, ktorý bol nielen vitálny a odolný, ale aj schopný postiť sa 40 dní bez prerušenia.
Ježišu Kriste, buď so mnou, buď vo mne, za mnou i predo mnou. Buď v srdci toho, kto na mňa myslí. Buď v očiach toho, kto sa na mňa pozerá. Buď v ušiach toho, kto ma počúva. Buď v ústach toho, kto sa mi prihovára.
Posledné roky života prežil Patrik v tichu a odosobnení kláštora v Downe. Už sa len modlil, konal skutky pokánia a takto sa pripravoval na stretnutie s Bohom, ktorý ho vyslal do Írska. K stretnutiu došlo 17. marca 461.
Masima - Verím a Dôverujem
