Domček Panny Márie v Efeze, v ktorom strávila posledné roky svojho života

Podľa rozprávania Kataríny Emmerichovej sa dozvedáme, že Panna Mária žila po Nanebovstúpení Ježiša Krista tri roky na Sione, tri roky v Betánii a deväť rokov v Efeze, kam ju priviedol svätý apoštol Ján. Tieto slová potvrdzuje aj Mária od Ježiša z Agredy v štvrtom diele Mystické Mesto Božie: "Na štvrtý deň, čo bolo piateho januára roku štyridsať, svätý Ján povedal Márii, že nadišiel čas odchodu. (...) Po niekoľkých dňoch loď pristála v Efeze." 

Efez patril v tej dobe k piatim najväčším a najvýznamnejším mestám Rímskej ríše a zároveň bol hlavným mestom Malej Ázie, kvitnúcou metropolou západného pobrežia dnešného Turecka.

Ako Mária od Ježiša z Agredy ďalej rozpráva, v Efeze žilo niekoľko kresťanov, ktorí tam prišli z Jeruzalema, ktorí Panne Márii hneď ponúkli svoje obydlia aj majetok. Svätá Panna, ktorá nikdy nevyhľadávala časné statky ani honosnosť, si vybrala dom, v ktorom bývalo niekoľko starých a chudobných žien. Tieto ženy, bývajúce bez mužov, vybrali pre Božiu Matku v dome odľahlú izbičku a inú izbu pre svätého Jána. V spisoch Kataríny Emmerichovej sa píše: "Pokiaľ žila Panna Mária, videla som, ako bol Ján pri nej a nikdy ju neopustil."

Nemecká mystička videla Máriin dom a jeho polohu a dokázala ho aj dosť podrobne opísať: "Máriin domček bol kamenný, štvorhranný a vzadu guľatý alebo niekoľkoboký, okná boli vysoko, hore prerazené a strecha bola plochá." Katarínine spisy, ktoré boli preložené do francúzštiny, veľkou mierou prispeli k znovuobjaveniu dávno zabudnutého domčeka v Efeze. 

Záujem vzbudili aj v parížskom kňazovi, otcovi Julienovi Gouyetovi, ktorý sa tiež zaoberal archeológiou. V roku 1881 vycestoval do Turecka a začal pátrať po domčeku, v ktorom Panna Mária strávila posledné roky svojho života. Netrvalo dlho a do Paríža i Ríma odoslal svojim predstaveným list so slovami: "Našiel som ten dom! Existuje!" Jeho objav ale nevyvolal extra záujem. Jeho správa upadla do zabudnutia.

Prešlo desať rokov. Francúzske rehoľné sestry vincentky, ktoré spravovali v mesta Smyrna (dnešný Izmir) nemocnicu, natrafili pri náhodnom spoločnom čítaní na rovnaký opis domu Panny Márie od nemeckej mystičky Emmerichovej. Nielen sestry, ale tiež pátra Eugena Poulina a pátra Henryho Junga nadchla myšlienka vydať sa po stopách zabudnutého domčeka. Páter Jung sa napokon spoločne s jedným spolubratom a dvoma laikmi vydali koncom júla 1891 na cestu. 

Hoci sa riadili kompasom a opismi Anny Emmerichovej, dva dni márne prehľadávali hornatý kraj južne od Efezu. Opierali sa o Katarínine slová, ktoré zapísal Clemens Brentano: "Máriin dom stál asi tri a pol hodiny chôdze od Efezu na kopci, naľavo od mesta. Tento kopec sa príkro zvažuje smerom k Efezu. (...) Pod vrcholom hory bola pahorkovitá planina, široká asi na pol hodiny chôdze. (...) Hneď za domom bol chodník, ktorý viedol na skalnatý vrchol hory, odkiaľ bol dobrý výhľad na Efez a na more s množstvom malých ostrovčekov. More bolo odtiaľ bližšie než Efez, ten bol vzdialený od mora niekoľko hodín." 

O niekoľko dní, 29. júla sa unavení muži ocitli na tabakovom poli Slávičích hôr, kde pracovalo niekoľko žien. Poprosili ich o trochu vody a ženy im poradili, aby išli do neďalekého kláštora, tam nájdu vodu. Pritom ukázali na starý schátraný dom na vŕšku, kde muži skutočne našli prameň. Občerstvili sa a vydali sa preskúmať ruiny takzvaného kláštora, ktorý sa až priveľmi zhodoval s opisom Anny Kataríny Emmerichovej - dom bol z kameňa, mal štvorcový pôdorys a zadnú časť zaoblenú, okná boli vysoké a strecha plochá. Mystičkiným opisom zodpovedalo aj vnútorné členenie domu.

Dva dni potom skúmali ruiny a ich okolie, až nadobudli pevnú istotu - našli dom, v ktorom deväť rokov žila Panna Mária prv, než ako takmer šesťdesiatštyriročná zosnula v roku 48 po Kristovi. Bádatelia stretli aj tamojších grécko-ortodoxných kresťanov, ktorí podľa starodávnej, ústne odovzdávanej tradície označovali toto miesto turecko-gréckym názvom Panaghia Kapali, čo znamená Ukrytá Najsvätejšia, kam každý rok putovali 15. augusta na sviatok Usnutia Panny Márie. 

Mária de Mandat-Grancey, predstavená vincentiek, bola veľkou ctiteľkou Panny Márie. V roku 1892 sa jej podarilo získať pozemok Ukrytej Najsvätejšej. Zrejme to bolo Božie riadenie, lebo vlastníci pozemku ho ponúkli na predaj práve vtedy, keď ho sestra Mária mohla kúpiť a zaplatiť zo svojho osobného majetku. Pretože na čele ďalšej bádateľskej skupiny stál samotný arcibiskup Smyrny, riadnym dekrétom potvrdil pravosť zrúcaniny niekdajšieho domčeku Svätej Panny a ďalšie nálezy v nasledujúcich rokoch to ešte jasnejšie potvrdili - archeológovia zistili, že múry domčeku pochádzajú z obdobia Byzancie zo 6. či 7. stor., ale samotné základy pochádzajú z 1. stor. po Kristovi a majú známky židovského staviteľstva. Keď sa odkryla podlaha v hlavnej miestnosti, našli zuhoľnaté kamene a to presne na tom mieste, kde sa mal nachádzať kozub a ohnisko, ako ho opísala Anna Emmerichová.

sestra Adele Louise Marie de Mandat-Grancey (1837–1915) s neznámou tureckou ženou v záhrade svätyne Domu Matky Márie /zdroj: wikipedia/

Dom Matky Márie, po turecky Meryemana Evi, bol pod vedením sestry Márie de Mandat-Grancey zreštaurovaný, schátrané časti nanovo postavené a do malej apsidy hlavnej miestnosti sa umiestnil oltár s bronzovou sochou Panny Márie. Sestry zachytili aj neďaleký vodný prameň a upravili aj okolie domu na záhradku. Predstavená sestra Mária sa až do svojej smrti, 31. mája 1915, venovala pútnikom, ktorí sem začali prichádzať od roku 1896 a s láskou sa starala o Meryamana.

Masima - Verím a Dôverujem