%20(1).jpg)
Udalosti zo života svätej Brigity poznáme dobre, pretože jej duchovní vodcovia ich zapísali v životopise, aby podporili kanonizačný proces veľmi skoro po jej smrti, ktorá nastala v roku 1373. Brigita sa narodila do kráľovského rodu a mala nadprirodzené videnia. Keď dovŕšila 14 rokov vstúpila do manželského stavu a priviedla na svet osem detí.
Brigita sa narodila v roku 1303 vo Finste v Švédsku. Otec, guvernér Birger Persson a matka Ingeborg učili Brigitu a jej súrodencov láske k Bohu. Brigita už ako 7-ročná začala mať videnia. Pri prvom videní uvidela Pannu Máriu, v ďalšom ukrižovaného Pána Ježiša Krista a mystická skúsenosť u nej pokračovala. Keď mala asi 11 rokov, spýtala sa pri jednom videní Pána Ježiša na kríži: "Ach, môj milý, kto ťa takto doráňal?" a odpoveď, ktorú začula, hlboko zasiahla jej srdce: "Všetci tí, ktorí na mňa zabúdajú a pohŕdajú mojou láskou!" Čoskoro po tomto mystickom zážitku zomrela Brigitina mama a otec ju zveril do výchovy tete Kataríne, ktorá bola aj jej kmotrou a využila možnosť vedenia biskupom Brynjolfom zo Skary.
14-ročná Brigita sa podriadila otcovmu rozhodnutiu a hoci túžila po zasvätenom živote rehoľníčky, vydala sa guvernéra Ulfa, s ktorým žila v svornosti a manželskej láske. Bola voči nemu veľmi láskavá a doviedla ho k tomu, že sa zriekol hráčstva aj zbytočného prepychu a častejšie prijímal sväté sviatosti. Manželia sa navzájom povzbudzovali k dobrým skutkom a služobníctvu dávali príklad dokonalého kresťanského života nielen slovami, ale i skutkami. Manželstvo bolo požehnané štyrmi synmi a štyrmi dcérami, z ktorých dcéra Katarína vdova, žila so svojou matkou až do jej smrti.
Kresťanskú výchovu, ktorú si Brigita priniesla z domu, odovzdávala ďalej svojim deťom a tie sa rodičom odplácali kresťanskou mravnosťou. Hoci pre Brigitu znamenala rodina všetko a svoje šťastie nachádzala v tichu svojej domácnosti, predsa nedokázala uniknúť svetským hodnostiam a poctám, keď bola v neskoršom veku zavolaná do Štokholmu, kde ju vymenovali za dvornú majsterku mladej kráľovnej. Nebolo to však dobré riešenie, Brigita nábožná horlivosť nenachádzala na kráľovskom dvore porozumenie, ale skôr posmech. Jej videnia považovali za preludy a tak nečudo, že sa po niekoľkých rokoch vrátila do svojho domu.
Po narodení ôsmeho dieťaťa sa s manželom dohodli, že budú žiť v zdržanlivosti a ešte horlivejšie slúžiť Bohu konaním skutkov, ktorými by sa mu zapáčili. Vstúpili do tretieho rádu svätého Františka a založili dom kresťanskej lásky, v ktorom živili chorých a chudobných, pričom samotná Brigita im prinášala jedlo a lieky a slúžila im. Manžela zasa pohla k tomu, že sa naučil latinsky, aby sa mohol modliť cirkevné hodinky. Neskôr sa Ulfovi pod manželkiným vedením tak znechutila svetská sláva, že zložil všetky hodnosti a úrady a zaumienil si slúžiť výhradne Bohu.
V tom čase bolo najslávnejším pútnickým miestom Santiago de Compostela v Španielsku. Púť na toto miesto si vykonali v rokoch 1338 - 1340 aj Ulf s Brigitou a navštívili aj slávne hroby svätých a svätíc v Nemecku, Francúzsku a severnom Taliansku. Cestou domov však Ulf vo francúzskom Arrase ochorel a dal sa tamojším biskupom zaopatriť svätými sviatosťami. Verná Brigita sa oňho starala, modlila sa za neho a vo videní bola od svätého Dionýza poučená, že Boh mu navráti zdravie, čo sa aj naplnilo a šťastne sa mohli vrátiť domov, kde sa rozhodli, že sa po vzájomnej dohode rozídu a vstúpia do kláštora. Usporiadali aj svoje svetské statky, domáce záležitosti a zaopatrili všetky deti. Potom sa Ulf rozlúčil s manželkou a v cisterciánskom kláštore Alvastre prijal rehoľné rúcho svätého Bernarda.
Brigita sa po manželovej smrti v roku 1344 oddala s veľkou horlivosťou kajúcemu životu. Zriekla sa kniežacieho stavu, odela sa do hrubého terciárskeho rúcha, prísne sa postila a konala milosrdné skutky, väčšiu časť noci trávila kľačiac v modlitbe pred obrazom Ukrižovaného či pred Najsvätejšou sviatosťou. Na pamiatku umučenia Pána si každý piatok dávala niekoľko kvapiek horúceho vosku na telo, každý deň sa spovedala aj z tých najmenších pokleskov a nevynechávala ani sväté omše. Denne sa starala o dvanásť chudobných, ktorým posluhovala a v nemocnici ošetrovala rany chorým a kŕmila ich.
Čím bola staršia, tým mala častejšie videnia a zjavenia, ktoré ju poúčali o vtedajšom stave Cirkvi a bola osvecovaná nadprirodzeným svetlom, z ktorých zvlášť jasne poznávala tajomstvo vtelenia Božieho Syna a jeho vykupiteľské dielo. Tieto videnia si zaznamenávala a dávala ich cisterciánskemu mníchovi Mathiasovi prekladať do latinčiny, aby takto šírila česť a slávu Božiu a prispievala k spáse ľudí.
Boží Syn prehovoril k svojej neveste a povedal: „Ja som Stvoriteľ neba i zeme a je to moje skutočné telo, ktoré je konsekrované na oltári. Miluj ma celým svojím srdcom, pretože som ťa miloval a vydal sa z vlastnej vôle nepriateľom, keď moji priatelia a Matka boli zanechaní v bolestnom žiaľu a smútku. Aj keď som videl kopije, klince, biče a iné nástroje trýzne, rád som prijal muky. Keď bola moja hlava zo všetkých strán trhaná tŕňovou korunou a krv mi tiekla zo všetkých strán, vtedy, aj keby moji nepriatelia získali moje srdce, nechal by som ich, aby ho radšej trápili a trhali, než aby som ťa stratil. Si teda veľmi nevďačná, ak ma pre tak veľkú lásku nemiluješ.
Ak bola pre teba moja hlava prebodaná a na kríži sklonená, tvoja hlava by mala byť sklonená k pokore. Keďže boli moje oči krvavé a plné sĺz, aj tvoje oči by sa mali zdržovať rozkošných pohľadov. Keďže boli moje uši naplnené krvou a počuli voči mne slová posmechu, aj tvoje uši by sa mali odvrátiť od planej a nevhodnej reči. Ak sa mojim ústam dostalo nápoja horkosti a bola im odopretá sladkosť, chráň svoje ústa pred zlým a otváraj ho pre dobré. Ak boli moje ruky klincami rozpažené, nech sú aj tvoje ruky, totiž skutky, otvorené pre chudobných a pre moje prikázania. Nech sú tvoje nohy, teda zaľúbenia, s ktorými by si ku mne mala kráčať, ukrižované pre vášne, aby, rovnako ako som ja trpel vo všetkých svojich údoch, boli všetky tvoje údy pripravené mi slúžiť. Žiadam od teba väčšiu službu ako od iných, pretože som ťa zahrnul väčšiu milosťou.“ /Proroctvo a zjavenie svätej Brigity Švédskej, kapitola 1/
V jednom videní bola napomenutá, aby založila nový rád. Vo Vadstene vybudovala mužský a ženský kláštor, pričom oba sa riadili rehoľnými pravidlami svätého Augustína. Hlavnou náplňou rehoľníkov bolo uctievanie horkého utrpenia Božského Spasiteľa, ku ktorému mala Brigita už od detstva veľmi nežnú úctu. Brigita dávala sestrám dojmený príklad kajúcnosti a lásky k trpiacemu Vykupiteľovi.
V roku 1346 dostala vo videní pokyn, aby putovala do Ríma. Vydala sa tam v sprievode svojich dvoch spovedníkov a niekoľkých služobníkov. Vo večnom meste navštívila pamätné miesta, posvätené hrobmi Petra a Pavla a iných mučeníkov, navštevovala pútnické domy a verejné nemocnice, kde preukazovala skutky kresťanskej lásky a dala postaviť ústav pre pútnikov a švédskych žiakov. Okrem Ríma potom navštívila aj iné talianske pútnické miesta. Po dvoch rokoch prišla za ňou dcéra Katarína, s ktorou spoločne navštevovali rímske svätyne. Katarína sa neskôr chcela vrátiť do vlasti k manželovi, ale matka ju veľmi prosila, aby svoju cestu odložila a keď neskôr dostala správu, že jej manžel zomrel, rozhodla sa navždy zostať pri svojej matke.
Brigita mala v Ríme veľmi časté zjavenia o smutnom stave vtedajšej kresťanskej spoločnosti a zrejme sa nehanbila karhať, čo u iných vzbudzovalo pohoršenie, bola potupovaná, ohovárané, vyhrážali sa jej, ale všetko znášala s pokojom. V roku 1370 dosiahla od pápeža Urbana V. cirkevné schválenie svojho kláštora rádu Spasiteľa sveta, ktorý založila vo Švédsku a keď sa pápež rozhodol opustiť Rím a usadiť sa v Avignone, Brigita, predvídajúc z tohto kroku veľkú pohromu pre Cirkev, pohrozila mu prorockými slovami, že keď odíde z Talianska, postihne ho smrť. Urban V. ju však nepočúvol, odišiel v roku 1370 z Ríma a ešte toho roku 19. decembra zomrel v Avignone.
Brigita sa v pokročilom veku vybrala do Jeruzalemu. Na loď nastúpila okrem iných spoločníkov s dcérou Katarínou a synmi Birgerom a Karlom, ten však v Neapole zomrel. Na jar 1373 sa vrátila do Talianska, navštívila pútnické miesta na Sicílii a po návrate do Ríma ochorela. Päť dní pre smrťou jej Boh zjavila hodinu, kedy zomrie a uistil ju, že vojde do večnej slávy. Brigita vykonala generálnu spoveď, prijala sväté sviatosti a rozlúčila s dcérou Katarínou aj synom Birgerom, pričom im kládla na srdce, aby zotrvali v dobrom. Potom sa nechala uložiť v rúchu na zem a keď kňaz odslúžil v jej izbe svätú omšu, s povzdychom - Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha - odišla 23. júla 1373 vo veku 71 rokov na večnosť.
Pochovali ju v chráme svätého Vavrinca pri kláštore klarisiek v Ríme a Boh oslávil Brigitu v deň jej pohrebu niekoľkými zázrakmi. Svätá Brigita zanechala zbierku modlitieb. Jeho Svätosť pápež Pius IX. tieto modlitby poznal, 31. mája 1862 schválil a ako zodpovedajúce pravde ich považoval za veľmi užitočné pre spásu duší. Jeho pápežské uznanie bolo potvrdené i samotným Bohom. Mnohým osobám, ktorú túto pobožnosť vykonali, sa ich prosby splnili. Okrem toho Boh ukázal aj viacerými nadprirodzenými znameniami, že táto pobožnosť, obsahujúca pätnásť modlitieb svätej Brigity, pochádza z neba.
Masima - Verím a Dôverujem
