%20(1).jpg)
Boli to dvaja hrdinskí mučeníci, ktorých sťali v Miláne za vlády cisára Nera. Stalo sa to rok po mučeníckej smrti svätého Petra a Pavla. Telá svätého Nazaria a svätého Celsusa objavil v Miláne biskup tohto mesta svätý Ambróz v roku 395, dva roky pred svojou smrťou.
V 1. stor. po Kristovi, v dobe, kedy svätý Peter riadil Cirkev, žil na cisárskom dvore v Ríme vznešený vojenský dôstojník, ktorý mal síce za manželku zbožnú kresťanku Perpetuu (nemýľme si ju so svätou Perpetuou), no napriek zostal pohanom. Boh doprial manželom syna, ktorému dali meno Nazarius. Ale vtedy nastali u manželov roztržky, pre ktoré Nazarius veľmi trpel. Každý chcel vychovávať dieťa v duchu svojho náboženstva - otec, zarytý pohan chcel mať zo syna pohana a matka Perpetua, ktorú pokrstil svätý apoštol Peter, chcela mať zasa zo syna horlivého kresťana.
Napokon Božia milosť zvíťazila a deväťročný Nazarius prijal kresťanskú vieru. Otec bol kvôli tomu nahnevaný, ale natešená matka vzala svojho syna k svätému Linusovi, budúcemu druhému pápežovi, ktorým sa stal po smrti svätého Petra a dala ho pokrstiť. Nazarius do seba hlboko vsal učenie Ježiša Krista a Božia milosť a láska mu rozhoreli srdce plamenným ohňom, takže nevynechal ani jedno zhromaždenie kresťanov v Ríme a smelo začal ohlasovať evanjelium aj medzi pohanskými rovesníkmi.
Táto jeho odvaha robili vrásky na čele jeho rodičom. Obávali sa, že Nazarius si pre svoje horlivé účinkovanie narobí kopu nepriateľov a stratia milosť v cisárových očiach. Prosili svojho dorastajúceho syna, aby odišiel z Ríma. Dali mu dostatok peňazí aj jedla a Nazarius sa začal túlať po Taliansku. Všade, kam prišiel, ohlasoval Božie slovo a mnohých pohanov obrátil na kresťanskú vieru.
Takto došiel aj do Milána, kde takisto verejne ohlasoval evanjelium. Pobúrení pohania ho zajali a predviedli pred miestodržiteľa, ktorý da Nazariusa uväzniť. Tam spoznal ďalších svätých mučeníkov Gerváza a Protáza. Nazarius ani v žalári neprestal horlivo povzbudzovať kresťanov k vytrvalosti a stálosti vo svätej viere. Keď sa to miestodržiteľ dopočul, dal ho zbičovať a potom ho vyhnali z mesta.
Kroky mládenca Nazariusa viedli do Francúzska, kde obrátil mnoho pohanov a v Trieri tiež pokrstil jedného mladého muža, Celsusa, ktorého jeho matka ponúkla Nazariusovi za spoločníka. Ale ani tu nenašiel v miestodržiteľových očiach pochopenie pre svoje hlásanie a skončil vo väzení. Našťastie, miestodržiteľovej manželke bolo krásneho a zbožného mládenca ľúto a tak prosila manžela, aby ho prepustil zo žalára.
Celsus obdivoval svojho učiteľa a verne s ním kráčal všade, kam išiel a takto sa spoločne vrátili do Ríma. Počas svojej cesty všade hlásali Božie slovo a pokrstili veľa pohanov. Pohanským kňazom sa to nepáčilo a tak hneď utekali za cisárom Nerom, aby mu povedali, že Nazarius sa verejne rúha, nedávno ukrižovaného Ježiša Krista vyhlasuje za Boha a mnohých tak zvádza. Cisár poslal dôstojníka Denta spolu so sto vojakmi, aby vyhľadali Nazariusa a hodili ho do žalára.
Nazarius staval v tej dobe v Ebredome kaplnku spolu s Celsusom a niekoľkými pomocníkmi. Vojaci ich našli a na Neronov príkaz im nemilosrdne zviazali ruky. Keď sa to dialo, Nazarius povedal: "Neporiadny panovník má aj neporiadnych sluhov. Prečo ste neprišli a nepovedali ako sa sluší - Nero ťa volá? Bol by som sám prišiel." Lenže vojaci púšťali jeho slová jedným uchom dnu, druhým von a oboch mládencov vliekli s poviazanými rukami do Ríma. Unavený Celsus cestou plakal, no odmenou mu nebola úľava, ale surová bitka po tvári.
Cisár Nero ich najprv dal uväzniť a neskôr prikázal, aby oboch odviedli do chrámu, aby tam obetovali bohom. Nazarius sa vrúcne modlil k Bohu a všetky modly v chráme popadali a rozdrobili sa na drobné čiastočky. Prítomných pohanov sa zmocnila hrôza a mnohí z nich sa vtedy obrátili. Keď sa to Nero dopočul, vydal príkaz, aby zaviedli horlivých mládencov k moru, vyplavili sa s nimi na šíre more a utopili ich. Boh však svojich vyznávačov neopustil. Poslal im pomoc a obaja šťastne doplávali k brehu. Bol to zázrak, ktorý pohol námorníkov, aby uverili v pravého Boha a prosili Nazariusa, aby ich pokrstil. Mladí muži sa potom opäť vybrali ohlasovať evanjelium.
Vrátili sa do Milána, kde sa stretli s Gervázom a Protázom a všetci štyria začali spoločne ohlasovať Božie slovo. Vladár mesta Anolinus však dal Nazariusa zajať, potom ho dal zbičovať a napokon ho vyhnal z mesta. Celsus sa vtedy schoval v dome zbožnej kresťanky a tak zostal v Miláne.
Nazarius sa znovu vrátil do Ríma a čakalo ho radostné prekvapenie - jeho otec sa medzitým stal horlivým kresťanom. "Zjavil sa mi svätý Peter a napomínal ma, aby som nasledoval svoju zbožnú manželku Perpetuu a svojho horlivého syna," povedal otec, keď sa ho Nazarius pýtal, čo ho viedlo k obráteniu. Túto radosť opäť prekazili pohanskí kňazi. Keď videli ako Nazarius všade hlása evanjelium a mnohí pohania sa nechávajú pokrstiť, podnecovali ostatných k vzbure.
Nazarius teda vzal otca a odišli späť do Milána, no len čo sa Anolinus dopočul, že sa vrátil, a medzitým našli aj Celsusa, dal oboch uväzniť. Najprv to skúšal po dobrom. Vábil oboch mužov, aby zapreli svoju vieru a dostanú čo si len budú priať. Nepochodil a tak sa uchýlil k hrozbe najhorších múk a napokon i ukrutnej smrti. Zdalo sa, že im je všetko jedno, Nazarius aj Celsus verejne zvelebovali Boha. Rozzúrený pohan ich teda odsúdil na smrť.
Nazarius aj Celsus pokľakli v roku 68 pred klátom a ďakovali Bohu za veľkú milosť, že mohli obetovať svoj mladý život pre jeho meno. Potom ich sťali a ich duša odletela k Pánovi. Telá oboch svätých mučeníkov kúpil od kata jeden nábožný kresťan a pochoval ich vo svojej záhrade, a v tejto rodine sa mnohé roky uchovávala ich pamiatka, až pokým neupadla do zabudnutia.
Milánsky biskup, svätý Ambróz, mal v roku 395 zjavenie, v ktorom bolo označené miesto, kde sa nachádza hrob svätých mučeníkov. Hneď dal označenú záhradu prekopať a našli tam ostatky svätého Nazariusa a Celsusa, pričom svätý Nazarius mal v rukách malú fľaštičku, naplnenú jeho krvou, ktorá ešte aj po toľkých rokoch bola taká čerstvá, ak keby bola práve v tej chvíli vyliata.
Svätý Ambróz potom pochoval ostatky svätých mučeníkov v chráme, ktorý bol postavený k ich úcte, niečo z ostatkov daroval svätému Pavlínovi z Noly a svätému Gaudenciovi v Brescii. Na hroboch svätých mučeníkov sa stali mnohé zázraky.
Masima - Verím a Dôverujem
