%20(1).jpg)
Vôbec nebudem preháňať, ak napíšem, že prípad Terézie Neumannovej nielen prudko rozvíril duchovnú hladinu Nemecka, ale aj celej Európy. Stigmatizácia sedliackeho dievčaťa z Konnersreuthu vyvolala živú diskusiu, svedčí o tom napríklad to, že Dr. Fröhlich mal v rokoch 1946 – 1949 vyše 40 prednášok o Konnersreuthe.
Terézia sa narodila na Veľký piatok 8. apríla 1898 v obci Konnersreuthe. Vyrástla na mocnú sedliacku dievčinu, bola zvyknutá na ťažkú prácu, ktorej bolo toľko, že na nejaké rojčenie jej nezostal čas. 10. marca 1918 utrpela pri požiari úraz, potom ďalší, až v zime 1918 dokonca oslepla. Ako každý, aj ona sa chcela uzdraviť a pokračovať v práci na poli, Boh však mal s ňou iné plány.
Hoci sa jej bolesti stupňovali, predsa pocítila v deň vyhlásenia Terézie z Lisieux za blahoslavenú, 29. apríla 1923 radosť – opäť videla! A o dva roky neskôr, pri kanonizácii Terézie za svätú, 17. mája 1925 zmizlo aj jej ochrnutie. Vtedy ešte netušila, že Pán má pre ňu pripravené ďalšie, oveľa ťažšie utrpenie.
V pôstnom období roku 1926 ju choroba opäť pripútala na lôžko. 4. marca videla v extáze Spasiteľa na Olivovej hore. Keď precitla, cítila, že jej z boku tečie krv. Bola to prvá stigma. V noci na Zelený štvrtok sa na jej rukách a nohách objavili jazvy a okrem toho aj ronila krvavé slzy. Prvý raz prežívala Spasiteľovo utrpenie na Golgote.
Správa o jej stigmách sa rýchlo rozšírila, do Konnersreuthu sa hrnuli zástupy, niekedy ich bolo až 5.000. Nikto s takým návalom nerátal, najmenej však Terezin otec. Nemeckom i zahraničím sa začali šíriť správy v novinách, tlačili sa brožúry, publikácie a knihy.
Terézia mala okrem stigiem aj vízie a extázy, vedela čítať v srdciach ľudí, rozoznávala posvätené osoby i veci, zrazu dokázala rozprávať v siedmich jazykoch a okrem toho, že celé týždne neprijímala pokrmy ani nápoje, trpela chronickou nespavosťou.
Udalosti v Konnersreuthe sa čoskoro stali senzáciou, preto v roku 1927 začalo prvé vyšetrovanie. Teréziu celých pätnásť dní pod vedením profesora Ewalda z Erlangenu a Dr. Seidla z Waldhausenu pozorovali, obsluhovali, ale aj strážili a pomáhali vyšetrovať štyri rehoľné sestry. Obaja lekári napísali správu o svojom pozorovaní a zhodli sa so správou, ktorú vypracoval Dr. Hynek, ktorý často vyšetroval aj jej stigmy. Ako vojenský lekár mal možnosť vidieť veľké množstvo rôznych zranení, ale nikdy nevidel rany podobné ranám Terézie Neumannovej.
"Jej jazvy sú jednoznačne nadprirodzeného pôvodu. Otázka neprijímania pokrmov a tekutín, je taktiež dokázaná s istotou. Terézia počas jedného dvojtýždňového "pôstu" stratila na váhe osem funtov, ktoré hneď po extáze pribrala späť. Presne 8 funtov. Vedecký prepočet ukazuje, že prirodzeným spôsobom by musela prijať najmenej dvadsať kilogramov jedla, aby získala späť svoju hmotnosť. Ešte dôležitejšie je, že neprijímala nijaké tekutiny. Človek bez vody vydrží maximálne osem dní."
Útoky na Konnersreuth postupne predsa len tíchli, no pre Teréziu nastal ďalší boj. Zúrila druhá svetová vojna a gestapo vykonalo v dome jej rodičov dôslednú prehliadku, pričom polícia dostala príkaz dom strážiť. Najväčšie nebezpečenstvo jej hrozilo v posledných dňoch vojny.
Večer 20. apríla, keď už Nemci odchádzali z Konnersreuthu, objavil sa v dome rotmajster SS. Energicky, až brutálne žiadal o vydanie Terézie. Hrozil jej pištoľou a trval na svojom príkaze. Nechýbalo veľa a bolo by došlo k streľbe. Iba energický zásah hlavného lekára štábu s vysokou vojenskou hodnosťou prinútil rotmajstra SS dom opustiť. Pred odchodom však pohrozil, že celý dom aj s obyvateľmi vyletí do vzduchu.
Počas nasledujúcich dní nemecká pancierová jednotka zapálila obec. Sedemnásť domov a dvadsaťosem stodôl zhorelo. Do domu, v ktorom bývala Terézia, hodili Nemci päť granátov. Spomínaný rotmajster SS fajčil pri studni a s úsmevom konštatoval: "Už je po nej, teraz to máte!"
Otec s Teréziou prežili skrytí v pivnici. Rodinu i celú obec zachránila malá Terezka Ježiškova. Zjavila sa jej 29. apríla 1945 a povedala: "Buďte pokojní a dôverujte. Diabolský plán nebeská moc prekazila. Mali ste možnosť vidieť v akom nebezpečenstve ste sa nachádzali. Pán však prijal tvoju obeť." Podľa toho sa zdá, že sa Terézia počas tohto nebezpečenstva ponúkla Pánovi za obec zvláštnu obeť.
Na Veľký piatok v roku 1951, presne štvrť storočia po prvej stigmatizácii, prestali jej jazvy krvácať, ale na sviatok Božského Srdca toho istého roku krvácali znova.
Terézia napriek svojmu utrpeniu pracovala na poli i v domácnosti. Starala sa o chorých a chudobných, prijímala návštevy, zdobila kostol a vybavovala stovky listov z celého sveta, v ktorých ju chorí prosili o pomoc, rady a modlitby.
Biskup diecézy, Rudolf Graber, jej napísal, že by mu urobilo veľkú radosť, keby stál v diecéze kláštor, kde by sa denne modlili na úmysel biskupa. To ju povzbudilo k aktivite. S miestnym farárom vycestovali k Bodamskému jazeru, kde navštívili istého veľkodušného dobrodinca. O niekoľko týždňov sa občania obce tešili z hotových základov. Rok po jej smrti bol kláštor posvätený.
Terézia ešte 13. septembra 1962 zdobila kostol. Na sviatok Pozdvihnutia kríža, 14. septembra, po trojhodinovom utrpení mala víziu o nájdení Kristovho kríža svätou Helenou. 15. septembra, na sviatok Sedembolestnej Panny Márie dostala infarkt, v dôsledku ktorého 18. septembra okolo 13,00 odovzdala svoju dušu Stvoriteľovi a 22. septembra ju mnohotisícový zástup odprevádzal na konnersreuthský cintorín.
Masima - Verím a Dôverujem
