%20(1).jpg)
Srdce svätého Filipa Beniciusa horelo veľkou láskou k Spasiteľovi a jeho presvätej Matke Panne Márii. Boh túto jeho horúcu lásku odmenil milosťou poznania seba, určenia a povinnosti. Znamenie svätého kríža bolo preňho knihou, z ktorej sa naučil pravidlám zbožného života. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie a ona ho ochraňovala až do jeho posledného výdychu.
Zbožní, bohatí kupci z Florencie založili 15. augusta 1218 rád Servitov, alebo Sluhov Márie a usadili sa na vrchu Monte Senario neďaleko Florencie, kde sa rád pod vedením Bonfiliusa Monaldi zmáhal. O päť rokov neskôr sa 15. augusta 1233 narodil vo Florencii jeho budúci veľký podporovateľ, svätý Filip Benicius.
Vznešení šľachtickí manželia považovali narodenie Filipa za ovocie svojich skrúšených modlitieb a aj preto ho vychovávali v zbožnosti. Malý Filip sa pod ich vedením skôr podobal anjelovi než smrteľnému chlapčekovi. Bol ešte malý, keď do ich príbytku prišli dvaja Sluhovia Márie a prosili o almužnu. Filip vtedy zvolal s radosťou: "Sluhovia Matky Božej prosia o almužnu!" Zbožná matka im dala štedrú almužnu a odvtedy pozorovala, že jej synček prejavuje zvláštnu priazeň preblahoslavenej Panne Márii.
Filipovi sa vo Florencii dostalo vzdelanie a rodičia ho neskôr poslali na vysokú školu do Paríža. Ani tam nepoľavil v cnostiach a neschádzal z cesty pravdy. Všetok voľný čas, ktorý mu popri štúdiu zostával, obetoval láske k blížnym a úcte Panne Márie a zatúžil sa stať kňazom. Rodičia mu však radili, aby študoval medicínu, lebo práve ako lekár bude môcť pomáhať blížnym. Poslúchol ich a domov sa vrátil ako vyštudovaný lekár, ktorý si čoskoro vyslúžil vo Florencii obdiv.
Raz sa vybral do kláštorného chrámu Servitov, kde sa práve čítalo zo Svätého písma o apoštolovi Filipovi a eunuchovi etiópskej kráľovnej. Slová - Tu povedal Duch Filipovi: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu.“ - zbožného lekára veľmi dojali. Veril, že je povolaný vstúpiť do servitského rádu, ktorý prekvital pod zvláštnou starostlivosťou Panny Márie.
V noci mal potom zvláštny sen. Videl hroznú pustatinu s mnohými hlbokými priepasťami, bralami, bodľačím a jedovatými hadmi, no nevidel žiadnu cestičku, ktorou by sa odtiaľto dalo utekať. V strachu volal k nebu o pomoc a uvidel Pannu Máriu na voze, obklopenú nebeskými duchmi. Svätá Panna mu podávala rúcho servitského rádu so slovami: "Filip, zachráň sa z tejto strašnej púšte, choď do tohto rádu!"
Ráno premýšľal o tomto sne a rozhodol sa, že vstúpi k Sluhom Márie aj preto, lebo videl, ako jeho krajania, rozdelení na dva tábory Velfiovcov a Ghibelliniovcov proti sebe bojujú, navzájom sa vyvražďujú a žijú nemravným spôsobom. Chcel sa modliť za hynúcu vlasť a poblúdených krajanov a celkom sa obetovať Bohu. Keď mu rodičia dali k tomuto kroku požehnanie, zaklopal na bránu kláštora.
Predstavený rádu Bonfilius Monaldi ho s vľúdnosťou prijal a s otcovskou láskavosťou mu nielen podal rúcho, ale ho i pripravoval na zloženie slávnostného sľubu. Po ukončení noviciátu poslali Filipa ako jednoduchého brata na vrch Senaro, aby pracoval na tamojšom poli. Filip nikomu neprezradil, že je vzdelaný lekár, ani to, že pochádza zo vznešeného rodu, iba trpel, modlil sa a pracoval.
V tom čase - bol to rok 1244 - sa po celom Taliansku roztiahli dve kruté rany - nákazlivý mor a veľký hlad. Filip zbieral almužny spolu s otcom Bonajunktom Maneti, jedným zo siedmich zakladateľov rádu, ktorý si mladého brata veľmi obľúbil. Takto pomáhali hladným a chorým, až raz prišli prosiť o almužnu k bohatému šľachticovi, ktorý bol nielen skúpy, ale ani sa netajil svojou nenávisťou voči Servitom. Tento bezbožný šľachtic im poslal po slúžke nakazené víno a chlieb. Bonajunkt odlomil kúsok z chleba a podal ho slúžke, hneď ho chcela zjesť, no on zadržal: "Dcéra moja, nejedz ho, lebo chlieb je otrávený a zomrieš. Choď hneď k pánovi a nájdeš ho za trest mŕtveho od zlosti." Slúžka poslúchla, vošla do pánovej izby a skutočne ho našla bez života.
Filip občas potreboval čas sám pre seba. Vhodný priestor na modlitbu a rozjímanie našiel v blízkej jaskyni, ktorá sa dnes volá La Grotta di San Filippo Benizi. A hoci všemožne skrýval svoje vzdelanie, lebo si podľa Pána Ježiša zvolil chudobu, predsa vyšlo najavo. Stalo sa tak, keď sa v Siene založil kláštor a predstavený tam poslal Filipa, aby poslušnosťou, pokorou a zbožnosťou bol príkladom pre sienských bratov. Spoločnosť na ceste mu robil brat Viktor.
Počas cesty sa stretli s dvoma dominikánmi, ktorí išli do Ríma. Nepoznali taliančinu a servitom sa prihovárali latinsky. Filip sa vtedy svojimi obratnými a múdrymi odpoveďami prezradil, aj preto ich prosil, aby nevyzradili, že je vzdelaný. Márne! Len čo prišli do Sieny, dominikáni hneď zahorúca povedali predstavenému kláštora, aký je Filip vzdelaný a radili mu, aby ho dal vysvätiť za kňaza. Filip potom z poslušnosti priznal predstavenému, že má ukončenú vysokú školu a napriek svojej vôli bol vysvätený za kňaza a hneď aj zvolený za pomocníka predstaveného.
V roku 1267 bol pokorný Filip zvolený za hlavného predstaveného - generála rádu. Filip riadil kláštory viac príkladom než slovami, použil viac lásky ako prísnosti. K sebe bol tvrdý, k spolubratom a hriešnikom štedrý a láskavý. Umŕtvoval sa a stále o sebe hovoril, že je neužitočný sluha. V kláštoroch udržiaval poriadok a zostavil pravidlá rádu, ktoré potom potvrdil aj pápež.
Pokora a túžba po samote ho priviedli do Viterba pred pápeža, ktorého prosil o odňatie úradu. Pápež mu nevyhovel, ale stalo sa čosi viac. Keď zomrel pápež Klement IV., konalo sa vo Viterbe zhromaždenie kardinálov, aby zahájili voľbu nového pápeža. Uzniesli sa, že za novú hlavu Cirkvi zvolia generála Servitov - Filipa. Keď sa to dopočul, ušiel aj s jedným bratom do vyššie zmienenej jaskyne, kde zostal až do roku 1271, keď sa dozvedel, že bol za pápeža zvolený Gregor X. Počas tohto pobytu v jaskyni mu bolo zjavené, že má ohlasovať slávu Božieho mena a úctu k Panne Márii a tak opustil jaskyňu a vydal sa ohlasovať pokánie a pritom aj obrátil mnohých poblúdencov. Okrem Talianska pôsobil aj v regiónoch terajšieho Francúzska a takmer po celom Nemecku. Späť do kláštora sa vrátil o dva roky.
V roku 1274 ho k sebe zavolal pápež Gregor X., ktorý sa vtedy zdržiaval v Lyone. Filip počas cesty do Francúzska kázal a získal si vďačnosť všetkých, ktorí s ním prišli do kontaktu. Smutný bol pohľad na znivočenú zem krutými bojmi medzi Velfiovcami a Ghibeliniovcami a márna bola námaha pokojamilovných obyvateľov, biskupov i pápeža. Filip tam vtedy vystúpil a kázal o pohoršení a neprávostiach, ktoré medzi sebou viedli rozhádaní kresťania. Stal sa však zázrak! Po kázni sa zaprisahaní nepriatelia zmierili a stali sa priateľmi. Podobné výsledky dosahoval Filip aj v iných mestách, až na mesto Forli.
Tam sa stretol s veľkým odporom, posmievaním, prenasledovaním a bitkou. Filip však všetky tieto protivenstvá znášal ticho a trpezlivo, až docielil, že všetci útočníci s plačom prosili o odpustenie a zmenili svoj spôsob života. Vo Forli sa však stalo ešte aj čosi iné. V roku 1280 ho pohanil aj Peregrín Laziosi, ktorého Filip priviedol na správnu cestu a dnes ho poznáme ako svätého. Pôsobenie Filipa prinášalo sladké ovocie, no roky plynuli...
Filip pred svojou smrťou zhromaždil svojich rehoľníkov do Florencie, kde ich napomínal, aby svedomito zachovávali predpisy rádu a zostali vernými služobníkmi Panny Márie a často sa modlili ‚Pod tvoju ochranu sa utiekame‘. A i keď už bol zoslabnutý, predsa sa vybral do Ríma za pápežom, aby vyprosil rádu sľúbené výhody a apoštolské požehnanie. Cestou späť navštevoval svoje kláštory, kde ho v každom meste vítali slávnostne. Jeho kroky sa približovali aj k mestu Todi.
Mešťania sa dozvedeli, že k nim prichádza Filip a vyšli mu naproti. Filip sa však dopočul, že ho chcú slávnostne privítať a tak sa vybral druhou cestou, kde sa stretol s dvomi neviestkami, ktoré sa mu vysmievali, z úst im vychádzali nadávky. Filip im láskavými slovami vyčítal nehanebnosť a keď od prekvapenia onemeli, dal im peniaze, aby sa aspoň tri dni nedopúšťali hrozného hriechu. Hriešnice vstúpili do seba, zriekli sa hanebného života a vstúpili do kláštora ku Kajúcim sestrám. Filip si na margo toho zaumienil založiť aj ženský rád Servitov a za predstavenú určil svätú Julianu z Florencie.
V Todi potom vošiel do kláštorného kostola, padol pred oltárom na kolená a dlho sa modlil. Potom, keď vstal povedal: "Ďakujem ti, ó Pane, toto bude môj príbytok na veky, lebo som si ho vyvolil," čím vlastne oznámil, že práve tu zomrie. Jeho kázeň odznela naposledy na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Bol veľmi oslabený a ťažko ochorel, no všetky bolesti trpel v tichosti. Počas celej svojej 7-dňovej choroby neodložil kajúce rúcho. Veľmi nábožne a radostne prijal sviatosti zomierajúcich a pri svätom prijímaní povedal: "V teba som veril, Pane, teba som ohlasoval, teba vyhľadával, teba miloval." Potom prosil bratov, aby sa pri ňom modlili kajúce žalmy.
Po krátkom spánku sa prebudil: "Ach, bratia, aký hrozný je posledný boj! V duchu som stál pred Kristovým súdom. Stretol som diabla, nepriateľa ľudského pokolenia a on mi vyhadzoval na oči všetky moje hriechy a ešte ich zveličoval, počínal si úskočne a chytro, aby mi škodil a aby ma priviedol k zúfalstvu cez nedôveru k Božiemu milosrdenstvu. Pravda je, že by som podľahol, keby nebolo najmilosrdnejšieho Ježiša a milostivej Matky Márie, ktoré prekazili jeho nástrahy. Ukázali mi korunu, ktorá je pre mňa, nehodného sluhu, pripravená vo večnosti, no tamtí sa zdali byť ešte nespokojní s týmto prepodivným skutkom nekonečného milosrdenstva, ale Pán i Svätá Panna ma utešovali. Buďte preto bedliví, bratia moji, naberte odvahu a bráňte sa proti úkladom tohto úlisného nepriateľa. On veľmi dobre vie, že je bez zásluh, chudobný na dary a poklady, preto zo závisti ustavične zúri a chce nás stiahnuť do tej istej biedy a žiadny prostriedok na toto nie je preňho zlý a námaha priveľká. Ale netraste sa, lebo my máme dostatočné zbrane proti tomuto nepriateľovi, ktorý nikdy nedá pokoj a tie zbrane sú: zapieranie sa, pokora, trpezlivosť a najvzácnejšia zbraň svätá láska, ktorá ho najviac prevláda a nivočí." Potom opäť na chvíľu zaspal.
Keď sa potom prebudil, obrátil zrak k nebu, očami potom chodil po izbe a hovoril: "Moju knihu... dajte mi moju knihu. Kto mi ju vzal? Hneď mi ju dajte. Och, kniha, ktorá v sebe obsahuješ všetky moje bohatstvá. Bratia, hľadajte ju, lebo bez nej nemôžem dlhšie žiť!" Zbadali, že Filip má upretý zrak na kríž visiaci na stene a podali mu ho. Svätec si ho pritisol na hruď a k ústam a vravel: "Toto je moja kniha. Toto je kniha, v ktorej čítam nespočetné dobrodenia svojho Spasiteľa, ktorý za mňa vycedil všetku krv!" Potom prosil bratov, aby mu prečítali o utrpení Pána a slávnostne prespevoval: "Pochválený buď Pán Boh Izraela! V teba, ó Pane, som dúfal, do tvojich rúk, ó Pane, porúčam svojho ducha!" A takto zomrel 23. augusta 1285. Na jeho hrobe sa udiali mnohé zázraky, aj preto ho pápež Klement X. vyhlásil v roku 1671 za svätého.
Masima - Verím a Dôverujem
