%20(1).jpg)
Spoluzakladateľ cisteriánskeho rádu, v ktorom sú pravidlom pokora, rovnosť a chudoba, pochádzal zo vznešenej rodiny. Svätý Bernard sa narodil v roku 1091 na zámku Fontaines pri Dijone. Jeho otcom bol rytier Tecelin a matkou zbožná žena Aletha.
Boží sluha cítil už od začiatku roku 1152, že mu rapídne ubúdajú sily, hoci pravdou je, že odkedy si prvý raz obliekol rehoľné rúcho, nebol vlastne nikdy úplne zdravý. Už v noviciáte ho postihla silná žalúdočná choroba, ktorej sa nezbavil do konca života. Kvôli tejto chorobe málo jedol, čím u ostatných vyvolával úžas, že pri takej striedmej strave je stále pri živote. Po rokoch mal však žalúdok taký oslabený, že často už neprijímal žiadny pokrm. Niekoľkokrát bol už v takom vážnom stave, že očakávali jeho smrť.
Bernard však ani napriek týmto ťažkostiam nezmenil svoj prísny život, sám bol najväčším nepriateľom svojho tela. Konal pôsty, bičoval sa, noci trávil bdením, v kláštore sa nevyhýbal žiadnej práci. Týmito a inými namáhavými cestami, ktoré konal pre Božiu slávu tak zoslabol, že vyzeral skôr ako mŕtvola než živá bytosť. A od začiatku roku 1152 mu pribúdalo stále viac bolestí, skrze ktoré Boží sluha predvídal, že sú to príznaky blížiacej sa smrti.
Šesť týždňov pred svojou smrťou dostal Bernard správu, že zomrel pápež Eugen, jeho milovaný žiak. Táto správa ho doslova ovalila, svätec sa cítil, akoby mu bola vzatá posledná útecha a zo dňa na deň sa stával ľahostajnejší k všetkému, čo sa okolo neho dialo. Mysľou bol ponorený jedine k Bohu. A práve v tomto neradostnom, apatickom období ho navštívil langreský biskup, chcel sa s ním poradiť o jednej dôležitej záležitosti. Bol však veľmi prekvapený, keď zistil, že Boží sluha ho počúva len na pol ucha. Bernard spozoroval biskupovo prekvapenie a povedal mu: "Nič už odo mňa nežiadajte, lebo už nepatrím svetu."
Ale jeho život ustavičnej práce a veľkých zázrakov mal byť korunovaný ešte jedným zázrakom. Kronikár vtedajšej doby zapísal: "Boží sluha ležal na smrteľnej posteli, aby zmužilo dokonal beh života..." Vtedy za ním prišiel do Clairvaux metzký biskup, vrhol sa pred Bernardom na kolená a vrúcne ho prosil, aby prispel k pomoci Metzu, v ktorom sa mešťania navzájom vyvražďovali.
Biskup sa snažil rozhádané strany zmieriť, ale márne. Keďže vyčerpal všetky prostriedky, v úzkosti sa ponáhľal do Clairvaux, aby medzi rozvadených obyvateľov priviedol toho, ktorý svojím slovom dokázal rozsúdiť veľa sporov a zmieriť veľa nepriateľov.
Svätec si s bolesťou, ale i hlboko dojatý, vypočul biskupa a hoci zomieral, láska k blížnemu mu dodala novú silu, ako sa píše v kronike - "lebo Boh mal túto dušu vo svojej ruke a konal s ňou všetko, čo chcel." Bernard vstal z postele a ponáhľal sa s biskupom do mesta Metz.
Znepriatelené vojska táborili na brehoch rieky Mosela. Na jednej strane stáli nenávisťou horiaci mešťania, na druhej strane páni a ich žoldnieri, opojení posledným víťazstvom. Obe strany sa chystali k novému útoku, keď sa zrazu objavil muž pokoja, podporovaný niekoľkými mníchmi. Zoslabnutý muž ledva stál na nohách a hovorí tak potichu, že ho ledva počuť. Navštívil obidva tábory, aby upokojil vášne a povzbudil ľudí k mieru, ale zdalo sa, že nadarmo. Docieli akurát to, že obidve strany sa rozhodli odložiť zamýšľaný útok.
Bernardovi sprievodcovia mali z tejto situácie slzy v očiach, on si však nezúfal, utešoval ich, aby sa nebáli, lebo všetko skončí dobre. Mal pravdu, po polnoci za ním neočakávane prišli vodcovia pánov a žiadali ho, aby rozsúdil ich spor s mešťanmi. Svätec na druhý deň vypočul sťažnosti vodcov oboch strán. A potom ich upokojil a zmieril. Jeho slovo zvíťazilo a nepriatelia zložili zbrane.
Bernard sa chystal na odchod, keď za ním riadením Božej prozreteľnosti prišla chudobná žena. Osem rokov ju skľučovala hrozná choroba a prosila ho, aby ju požehnal. Žena mávala také silné záchvaty, že ktokoľvek sa na ňu pozrel, bol zhrozený a zároveň ju veľmi ľutoval. Bernard sa začal modliť a žena počas modlitby prestala sebou trhať a všetci okolostojaci videli, že je náhle uzdravená.
Bol to okamih, ktorý uviedol všetkých do úžasu, aj tí najzatvrdnutejší sa začali biť do hrude so slzami radosti a velebiac všemohúceho Boha. Ľudia začali pred svätým opátom kľakať, tlačili sa k nemu, aby mu pobozkali ruku, alebo sa aspoň dotkli jeho šiat. Nával bol taký veľký, že ho rehoľníci museli vyložiť na svoje ramená a rýchlo ho uložiť do loďky a odísť s ním, inak by ho ľudia samou láskou, vďakou a obdivom pripravili o život.
Niektorí páni a mešťania sa ponáhľali za rehoľníkmi a povedali: "Teraz môžeme ochotne počúvať toho, ktorého počúva Boh, budeme zachovávať jeho rady, pretože Boh na jeho príhovor učinil pred nami také veľké veci."
Skromný a pokorný Bernard im však odvetil: "Nie pre mňa, ale pre vás vykonal Boh tieto veci." Potom sa vrátil do Metz, kde bola v biskupskom paláci dokončená zmluva podpisom vodcom oboch strán a svätec mohol povedal: "I toto dielo bolo dokonané. Je to posledné dielo, ktoré som na tomto svete vykonal. Teraz môžem zvolať - Prepusť, ó Bože, svojho služobníka v pokoji!"
Masima - Verím a Dôverujem
