Zázrak milosti

Nič sa nestáva náhodne. Všetko má svoj zmysel, hoci sa to môže ukázať až o desiatky rokov neskôr, ako o tom rozpráva nasledujúci príbeh.   

 

Mladá matka išla so svojím dieťaťom na prechádzku okolo jazera. Dieťa však pri hre nedávalo pozor a spadlo do vody. Matka bola zúfalá. Plávať nevedela a musela sa bezmocne pozerať, ako sa dieťa topí. Náhodný okoloidúci pohotovo skočil do vody a dieťa zachránil. Vďačná matka ho pozvala do ich domu, aby sa ohrial. 

Keď neskôr odchádzal, povedala mu: "Je mi ľúto, že nemám nič cenné, čo by som vám darovala. Ale na znak mojej vďačnosti si vezmite túto sošku Panny Márie."

Záchranca však odpovedal: "Nie som nábožensky založený, neverím v Boha. Ale vezmem si od vás tú sošku na pamiatku."

Prešli desaťročia, keď sa v jednej švajčiarskej nemocnici stal nasledujúci príbeh. Sestry v nemocnici oslovili jedného kňaza: "Máme tu jedného pacienta, ktorému sa nevodí dobre a zrejme mu zostáva už len niekoľko dní života. Nechce o Bohu a náboženstve nič počuť a kňaza odmieta. Vy však pochádzate  rovnakého kraja ako on, možno ho poteší, keď sa s ním porozprávate."

 

Kňaz neodmietol a zašiel za pacientom do jeho nemocničnej izby. A zrejme to dobre padlo aj chorému, jeho nálada sa zlepšila a stal sa v reči otvorenejší. Pohľad kňaza padol počas rozhovoru na mariánsku sošku, ktorá stála na nočnom stolíku pri posteli.

"Čudujem sa jednej veci," povedal kňaz, "sestry mi povedali, že ste neveriaci, ale tu vidím sošku Matky Božej."

"Áno, dostal som ju už pred mnohými rokmi od jednej matky," odvetil chorý muž.

"Viem," prikývol kňaz, "bolo to vtedy a vtedy, tam a tam..."

Pacient zostal ako obarený. S údivom sa opýtal: "Odkiaľ to viete?"

Kňaz sa naňho zapozeral a povedal: "Dieťa, ktoré ste vtedy zachránil, som ja. Moja matka mi všetko rozprávala." A v tej chvíli sa zázrak milosti.

Pacient sa rozplakal. Po chvíli bol ochotný sa vyspovedať. Napokon prijal sviatosti a neskôr zomrel zmierený s Bohom.

Masima - Verím a Dôverujem