%20(1).jpg)
Cristina Montella - neskoršia sestra Rita Ducha Svätého, mala už v útlom veku mystické zjavenia, neskôr dostala stigmy a vo svojom tele prežívala umučenie Pána Ježiša. Nebola však na tieto bolesti sama, pridal sa k nej Páter Pio. Neskôr dostala milosť oslobodiť svojho otca z očistca. Videla svojho anjela strážneho, mala dar proroctva, vedela čítať v srdciach a tiež dar bilokácie, ale aj dar sprevádzať duše, v mene ktorých znášala bolesti očistca, do raja. Posledné roky svojho života sa živila už len Eucharistiou, ktorú často prijímala priamo z rany Ježišovho boku.
Mohlo by sa povedať, že všetko začal svätý Gerard Majella. Cristina sa narodila 3. apríla 1920 v Cercole pri Neapole a keď mala dva roky, videla v dome svojej tety ožiť obraz svätého redemptoristu Gerarda Majellu. Vyľakane utiekla z izby. Obraz ju však lákal a tak sa o niekoľko dní neskôr odvážila znovu prísť naňho pozrieť a vtedy k nej svätý Gerard natiahol ruky a povedal jej, že sa stane mníškou. Takto začal u malej Cristiny mystický život.
Cristina počas detstva naďalej zažívala mystické javy - často vídavala Dieťa Ježiša, Pannu Máriu a svojho anjela strážneho. Mala však prikázané o tom nerozprávať. Tieto mystické zjavenia mali veľký vplyv na jej kajúcnosť, dokonca si namiesto postele líhala na podlahu a namiesto vankúša spala na kameni. Keď bola žiačkou piatej triedy, otec ju vzal zo školy kvôli fašistickej vláde a ideológii, s ktorou jej otec nesúhlasil a Cristina tak zostala doma a vo svojej farnosti vyučovala dievčatá katechizmus.
V noci z 26. na 26. augusta 1934 sa 14-ročná Cristina prvý raz stretla s Pátrom Piom, ktorý sa jej zjavil počas modlitby. Nikdy predtým ho nevidela. "Cristina, som páter Pio," povedal a odvtedy ju volal "bambina" (malé dievčatko) nie však pre jej nízky vek, ale skôr pre jej nevinnosť.
Kňaz Franco D‘Anastacio, ktorý zasvätil 30 rokov zhromažďovaniu informácii o Cristine, neskoršej sestre Rite, napísal: "14. septembra 1935 sa 15-ročná okolo 02,00 ráno modlila, keď sa jej zrazu otvorila nebo. V popredí uvidela na kríži živého Pána Ježiša s vychádzajúcimi lúčmi z jeho rán. Blízko neho stála Panna Mária, svätý Jozef a páter Pio."
Keď na to v roku 1976 sestra Rita spomínala, vravela, že práve vtedy dostala stigmy. Pán Ježiš sa jej spýtal, či chce cítiť bolesť z jeho rán a Cristina súhlasila. Vtedy jej rukami, nohami a bokom prenikli lúče z Ježišových rán a začala krvácať. Na druhý deň sa išla poradiť do svätyne Madona dell‘Arco, kde našla novovysväteného kňaza Paola Guida, ktorému sa zdôverila. Kňaz ju poslal pomodliť sa pred sochu Panny Márie a prosiť o milosť, aby jej Pán Ježiš vzal stigmy. Na počudovanie Cristiny a kňaza Paola bola jej modlitba hneď vypočutá a stigmy zmizli, no bolesť a rana v boku jej zostali až do konca života. A Páter Pio jej pri jednom zjavení povedal: "Dievčatko, máš šťastie, že ich máš ukryté," pobozkal jej ruky a ona jeho.
Cristina od toho dňa zachovávala Svätú hodinu, ktorú nazývala "Svätou hodinou pre kňazov." Počas tejto doby každú noc prežívala vo svojom tele tri hodiny umučenie Pána, no netrpela sama, Páter Pio sa k nej každý večer mysticky pripojil.
Vtedy u nej prepukla túžba vstúpiť do kláštora, ale jej otec Luigi Montella s tým nesúhlasil. 10. januára 1940 však dostal mŕtvicu a vzývajúc Panny Márie Karmelskej zomrel. Cristina neskôr povedala, že Pán povolal jej otca k sebe, lebo bol proti jej povolaniu vstúpiť do kláštora. "Dni po jeho smrti som sa veľmi modlila za jeho dušu. Pán Ježiš mi na siedmy deň udelil milosť vyslobodiť ho z očistca. Objal ma, pobozkal a potom odišiel s Pánom do neba."
10. augusta 1940 vstúpila do augustiniánskeho kláštora Santa Croce sull‘Arno v Pise, kde zostala až do svojej smrti 26. novembra 1992. Robila tam rôzne práce - bola kuchárkou, ošetrovateľkou, sakristiánkou, krajčírkou aj účtovníčkou. Spočiatku sa modlila "Svätú hodinu" každý večer okolo 23,00 v kaplnke za sakristiou, aby bola blízko Najsvätejšej sviatosti. Aj tu sa s ňou Páter Pio modlil so štyrmi anjelmi, ktorá držali ruky hore. Ale aby to bolo viac súkromné, rozhodla sa po niekoľkých mesiacov modliť sa Svätú hodinu vo svojej izbe.
Ale v kláštore nešlo všetko hladko. Rita mala od začiatku noviciátu problémy. Okrem dobre vykonávaných prác bola Rita veľmi inteligentná a abatiša ju chcela urobiť zborovou mníškou - tá má vyššiu hodnosť než laická sestra. No niektoré mníšky žiarlili a boli proti tomu, tak sa ju abatiša rozhodla preložiť do kláštora v Siene, ale po krátkom pobyte sa vrátila späť, pretože cítila, že Pán Ježiš ju chce mať v kláštore Santa Croce a tak tu začala svoj druhý noviciát. Keď dovŕšila 21 rokov, ochorela na tuberkulózu kostí. V októbri 1941 prišiel do kláštora kňaz Giuntini a Rite povedal, že ak si chce obliecť habit, bude musieť požiadať Pána Ježiša, aby ju uzdravil. Rita to poslušne vykonala a bola uzdravená. 27. apríla 1942 tak mohla o 9,00 zložiť dočasné sľuby a prijala rehoľné meno "Rita". Ešte v ten istý deň zažila o čosi neskôr mystické zasnúbenie.
O tejto udalosti sa s ňou rozprával kňaz Franco D‘Anastacio:
"Kedy došlo k mystickému zasnúbeniu s Ježišom?"
"Začalo to 27. apríla o druhej hodine v deň mojej obliečky."
"Konali ste predtým Svätú hodinu s Pátrom Piom?"
"Áno, dokonca v tú noc prišiel."
"Kto bol pritom prítomný z neba?"
"Tí istí, ako som vám už vravela"
"Boli to Panna Mária, svätý Jozef, Páter Pio, a títo svätí: Augustín, Kristína, Klára, Katarína Sienská, Gabriel od Sedembolestnej Matky Gemma Galganiová?"
"Áno, áno."
"Dostali ste snubný prsteň?"
"Áno, Ježiš mi ho navliekol a ja jemu."
"Gratulovali vám svätci?"
"Objali ma a pridali prianie, aby som žila sväto."
"Ide o to, byť "ukrižovanými" manželmi?"
"Samozrejme, áno. Inak by to nemalo zmysel."
Vtedy, počas zasnúbenia, ukázal Pán Ježiš Rite jej budúceho duchovného vodcu, kapucínskeho otca Teofila del Pozzo. O päť rokov neskôr sa ním skutočne stal a Rita zložila 23. mája 1946 svoje posledné sľuby.
V bilokácii často navštevovala spolu s Pátrom Piom kardinála Mindszentyho, ktorý bol väznený v Budapešti, a tiež navštevovala ďalšie obete sovietskej vlády. Tieto návštevy potvrdila aj sestra Cherubina Fascia, duchovná dcéra Pátra Pia, oddaná priateľka sestry Rity: "Abatiša Matilda mi povedala, že raz za ňou prišla sestra Rita a povedala jej, že ju Páter Pio požiadal, aby ho sprevádzala na návšteve kardinála Mindszentyho vo väzení a vzala, čo potrebuje na slávenie svätej omše. Pýtala som sa, či možno potrebuje moje povolenie a tiež, kedy musí ísť. Odvetila, že zajtra večer. Tak som jej povedala, aby vzala všetko, čo potrebuje a priniesla to do mojej izby, až príde čas, aby odišla, príde si po nich. Rita spravila všetko, ako som prikázala. V zamknutej izbe som čakala pri modlitbe, srdce mi bilo ako splašené. Zrazu som začula klopanie a napriek tomu, že dvere boli zamknuté, Rita vošla, vzala všetko, čo potrebovala a chystala sa odísť. Vtedy som si všimla, že dvere izby sú už otvorené. Ponáhľala som sa do jej izby, aby som skontrolovala, či je tam jej telo a ona ležala v posteli. Keď som sa vrátila späť do svojej izby, zistila som, že dvere sú zamknuté. Aby som mohla vojsť dnu, musela som použiť kľúč a znovu som sa potom zamkla. Pokračovala som v modlitbe a čakala na Ritin návrat. Vrátila sa presne rovnakým spôsobom - zaklopala, vošla dnu, všetky veci vrátila na stôl a zaželala mi dobrú noc."
Kňaz Franco D‘Anastacio bol o tiež informovaný. V nepublikovanom rukopise je aj nasledujúci rozhovor so sestrou Ritou:
"Je pravda, že ste boli pri tom, keď odsúdili kardinála? Čo ste povedali?"
"Bola som tam a povedala som, že ak takto budú robiť, pôjdu do pekla. Jeden z nich mi povedal, že ho peklo nezaujíma."
"Bola ste oblečená ako mníška?"
"Nie, ako dáma z mesta."
"Chodil s vami Páter Pio na návštevu ku kardinálovi?"
"Áno, často."
"Odkiaľ ste mali posvätné nádoby na slávenie omše?"
"Zo sakristie môjho kláštora."
"Akou rečou sa hovorilo?"
"Rôznymi jazykmi, to nebol problém."
"Nosili ste kardinálovi aj iné veci?"
"Občas som mu dala kávu."
"Čo keby som osobne požiadal kardinála, aby potvrdil tieto prípady bilokácie?"
"Nepovedal by vám nič, lebo to musí držať v tajnosti."
Aby si jej duchovný vodca otec Teofilo overil, že Rita skutočne navštevuje kardinála Mindszentyho vo väzení, požiadal ju, aby si vypýtala od kardinála pohľadnicu alebo modlitebnú kartu, ktorú chce poslať pápežovi. Zakrátko mu Rita dala pohľadnicu s obrázkom Panny Márie a Ježiška s odkazom pre pápeža Pia XII. písaný v latinčine, s poďakovaním a prosbou o požehnanie a podpísanú kardinálom Mindszentym, datovanú 26. mája 1949.
Sestra Rita počas druhej svetovej vojny často navštevovala vojakov v nebezpečenstve spolu s Pátrom Piom. Ich návštevy bilokáciou. Jedným z tých, ktorým bola poskytnutá pomoc, bol Alfonso Montella, brat sestry Rity, ktorý bol väzňom v Grécku: "Alfonso bol zajatý Grékmi. Počas spojeneckého bombardovania, ktoré sa odohralo v marci 1943, ho zasiahli do hlavy. My (páter Pio a ona) sme videli kúsky jeho mozgu rozhádzané po celom tele."
Keď sa jej kňaz D‘Anastacio spýtal, či sprevádzala svojho brata do neba rovnako, ako svojho otca, odpovedala: "Áno, Pán ho prijal do raja v ten istý deň, keď zomrel." A dodala, že spolu s Pátrom Piom mnohokrát išla pomáhať vojakom v nebezpečenstve. "Išli sme do koncentračného tábora v Nemecku za slobodným a talianskym vojakom. Dozorcovia si mysleli, že sme špióni a strieľali na nás, ale tie výstrely s nami nič neurobili."
Masima - Verím a Dôverujem
