%20(1).jpg)
Passitea Crogi pochádza zo Sieny, kde sa narodila 13. septembra 1564 ako dcéra maliara Petra Crogi. Matka k nej veľmi nepriľnula, využívala ju viac-menej na ťažké domáce práce, ktorými ju hojne zahŕňala. Našťastie, Passitea sa na matku nepodala, jej srdce bolo naklonené láskou k chudobným. Passteina láska k blížnym siahala až tak ďaleko, že ju Pán odmenil viacerými zázrakmi.
Passitea sa v jeden večer pripravovala na návštevu istého chudobného, chcela mu priniesť chlieb a niekoľko vajíčok. Uložila si potraviny do zástery, keď ju otec pri tom prichytil a pýtal sa, čo v nej nesie. Passitea zaklamala a povedala, že kvety. Keď jej otec nakázal, aby zásteru rozostrela, mala v nej, napriek tuhej zime, skutočne kvety. Tento príbeh je viac-menej podobný príbehu svätej slúžky Zity.
Rodičia si želali, aby sa Passitea vydala, ona však celou odporovala, dokonca si ostrihala vlasy, čím ešte viac popudila matkin hnev. Matka nebola veľmi naklonená jej zbožnosti, použila všetky páky, aby jej zbožnosť brzdila a kládla rôzne prekážky, aby jej zabránila chodiť na sväté omše. K tomuto zlému zaobchádzaniu matky sa navyše pridali aj útoky zlého ducha.
Passitea dospievala, jej duchovným vodcom sa stal páter Venturi, od ktorého poznáme udalosť, ktorá sa v roku 1588, keď Passitea mala 24 rokov.
Blížila sa Veľká noc. Passitea na Kvetnú nedeľu veľmi trpela. Na Zelený štvrtok nebol doma nikto okrem jej dvoch sestier - 20-ročnej Márii Františky a 15-ročnej Tilárie. Passitea mala vo svojej izbičke pod schodmi malý oltárik, pri ktorom sa modlievala. Sestrám sa však na správaní Passtei čosi nepozdávalo a tak ju celú noc sledovali cez úzku škáru dverí. Videli, že Passitea zopla ruky a modlila sa, kým neupadla do vytrženia. Vyzeralo to, akoby zomrela.
V roku 1588 bol Veľký piatok 31. marca. Sestry v ten deň ráno spozorovali, že sa Passitea zdvihla a kľakla si a slamenú rohožku, ktorá jej slúžila ako posteľ. Obrátila sa k svojmu oltáriku a vtedy sa pred ňou zjavil Spasiteľ, pokrytý ranami, zakrvavený a s tŕňovou korunou na hlave a povedal jej: "Dcéra moja, pozri sa!" Po týchto slovách vyšli z Ježišových rán lúče a Passitea cítila, že ju prebodli na pravej ruke, potom na ľavej, na oboch nohách a na ľavom boku. Zároveň pocítila ranu na hlave, ktorá jej spôsobovala nesmiernu bolesť. Takto dostala Passitea Pánove rany a iba z poslušnosti vyrozprávala celý priebeh svojmu spovedníkovi.
V čase, keď dostala Passitea stigmy, sestry videli v izbe iba jasné svetlo a tiež, že z jej tela steká krv. Mária Františka ju počula stonať, zrejme od veľkých bolestí. Vidiac ju v takom žalostnom stave, ľútostivo vošla do Passiteinej izby a pýtala sa, čo sa jej stalo. Ale Passitea mlčala a na ďalšie otázky, ba ani na krik neodpovedala. Mária Františka dostala strach, aby sa jej neprihodilo ešte čosi horšie, vybehla na poschodie, kde našla Tiláriu, ktorá bola s bratom Tuliom, kňazom a prosila ich, aby sa ponáhľali, lebo Passitea zomiera.
Dojatý Tulio hneď zapálil sviečku a utekal so sestrou k Passitei. Ležala ako mŕtva, celá pokrytá krvavými ranami. Bola ešte v extáze a tak ju mohli pozorovať zblízka. Videli, že jej stále tečie krv z rúk, nôh, tela i z hlavy. Tulio horúčkovito premýšľal, odkiaľ sa berie krv. Až potom mu došlo, že je Passitea stigmatizovaná.
Keď Passitea precitla, zistila, že brat a sestra videli jej stigmy. Bola smutná, zároveň aj zahanbená. Aby sa to nedozvedeli ešte ďalší, začala krv utierať a zmývať z lôžka aj z podlahy. Tulio s Máriou Františkou jej pomáhali. Lenže Tilária medzitým utekala do kláštora, kde jednej rehoľnej sestre povedala, že Passitea zomiera. Utekala aj za spovedníkom, ktorý vzal so sebou aj pátra Reia zo Sieny. Keď prišli k Passitei, obaja ešte videli rany na rukách a na nohách i to, že z nich ešte po troche vyteká krv a na hlave má modriny, sfarbené krvou.
Odvtedy sa u Passitei každý rok počas veľkého týždňa obnovovali stigmy a niekedy sa tak stalo aj počas iných veľkých sviatkov. Pri každej obnove sa jej bledé alebo modré jazvy sfarbili do krvava.
Na Veľký piatok v roku 1593 došlo u Passitei aj k mystickému zjednoteniu. Táto udalosť nie je v dejinách stigiem ojedinelá, no v jej prípade sa o tom zachovali aj jedinečné anatomické dôkazy.
Keď bola Passitea vo vytržení, Pán jej zázračným spôsobom vzal srdce ako anatomický orgán a od toho okamihu si uvedomovala, že nemá srdce, ale na jeho mieste je sám Ježiš, ktorý riadi a vykonáva funkciu tohto orgánu. Keď Passitea zomrela, biskup zo Sieny, veľmi prísny kritik, chcel mať o tejto záležitosti jasné dôkazy a preto poveril lekárov, aby sa pitvou presvedčili o skutočnom stave. Pri pitve našli naozaj len stenu s kúskom svaloviny, zoschnutej vo vnútri. A medzi lekármi a pozorovateľmi vznikol spor, či ten kúsok mäsa bol niekedy srdcom alebo nie. Prevládal názor, že od veľkej lásky k Bohu jej srdce vyschlo a celkom sa scvrklo. Tvrdenie svätej Passitei, že od onej vízie, v ktorej žila ešte 23 rokov v presvedčení, že nemá srdce, sa tak potvrdilo, ako anatomicky dokázaná skutočnosť. A túto jej mienku zdieľalo aj jej okolie.
Passitea mala také časté extázy, že žila viac v nebi ako na zemi. Jej životopisec vypočítal, že z päťdesiatich rokov života strávila viac ako polovicu v extázach. Po každom svätom prijímaní zostával päť aj šesť hodín vo vytržení, niekedy aj celý deň. Neraz stačilo pred ňou vysloviť slovo religióznej povahy ako napríklad Ježiš, nebo, svätý František a už sa ocitla v extáze. Stávalo sa tak niekedy aj keď posluhovala pri obede - náhle upadla do vytrženia tak, že v jednej ruke držala misu a v druhej lyžicu.
Jej brat Tulio dosvedčil, že Passitea raz počas rozhovoru s kňažnou Sforza upadla do extázy a vzniesla sa do výšky asi jedného metra nad zemou. Protokoly o týchto javoch sú súčasťou beatifikačného procesu.
Počas jej života sa okrem iných, udiala aj táto pozoruhodná skutočnosť. Páter Venturi tvrdil, že keď bola Passitea vo Francúzsku u veľkokňažnej z rodu Medici, súčasne ju videli aj v talianskej Siene, kde vybavovala dôležité záležitosti kláštora. Celý život svätej Passitei bol bohatý na dary milosti a mystických udalostí.
Passitea po smrti svojich rodičov založila kapucínsky kláštor, do ktorého zároveň vstúpila so svojimi sestrami a niekoľkými známymi. V ňom zomrela 12. mája 1615 vo veku 50 rokov. Deň svojej smrti predpovedala už dávno predtým, než sa tak stalo. Zázraky, ktoré sa udiali počas jej života, pokračovali aj po jej smrti. Jej svätosť potvrdil Pán aj iným spôsobom - keď v roku 1657 otvorili jej hrob, jej telo bolo neporušené.
Masima - Verím a Dôverujem
