%20(1).jpg)
Svätý Jozef Kupertínsky pochádzal z chudobnej rodiny. Detstvo mu poznačila choroba a napriek tomu, že nemal dostatočné vzdelanie, Božou milosťou bol privedený k rehoľnému a kňazskému životu.
Svätec to už od narodenia nemal ustlané na ružiach. Jeho otec Felice Desa bol vážený človek s veľkým srdcom, šikovný kolár a zhotoviteľ povozov, ktorý mal ešte vedľajšiu prácu ako správca hradu. Na svoju dobrotu však doplatil, keď s naivnou dôverčivosťou podpísal zmenky priateľom, v núdzi, ktorí sa ukázali ako nedôveryhodní a Felice sa ocitol v dlhoch. Bol naňho vydaný zatykač a aby sa vyhol väzeniu, utiekol z domova a ukrýval sa. Úradníci k nim chodili rekvírovať ako na páse. Raz sa pri takejto ich návšteve Franceschina Panaca, ktorá bola vo vysokom štádiu tehotenstva, schovala do neďalekej stajne, kde 17. júna 1603 porodila synčeka Jozefa. Takto sa stal podobný Dieťaťu Ježišovi, narodeným v krajnej biede a núdzi v stajni.
Hoci v tej dobe si nemohol každý dovoliť vzdelanie, Jozefovi rodičia predsa len chceli, aby ich syn chodil do školy. Už tam sa prejavila jeho povaha, keď roztržito a ako v sne písal na tabuľu písmenká, no keď jedného dňa začul hrať vo vedľajšej miestnosti organ, upadol do tranzu. Bola to jeho prvá extáza.
Jozef počas školskej dochádzky ochorel a zhubný nádor kĺbu a následne hroziaca gangréna ho pripútali na šesť rokov k posteli. Po zázračnom vyliečení na príhovor Božej Matky sa potom Jozef snažil vyučiť nejakému remeslu, do školy sa už nemohol vrátiť. Skúšal robiť predavača, neskôr obuvníka, ale zovšadiaľ ho kvôli jeho roztržitosti posielali preč.
Jeho mama mu počas choroby často čítala životopis svätého Františka z Assisi, ktorý Jozefa nadchol a v 16-tich rokoch sa rozhodol vstúpiť ku kapucínom, kde dostal meno brat Štefan. Lenže ani tu ho roztržitosť neopustila. V refektári zamieňal biely chlieb za čierny, neraz kvôli svojej nemotornosti rozbil poháre a taniere, keď obsluhoval spolubratov. Zato v duchovnom živote si počínal oveľa šikovnejšie. Len čo začul nejaký úryvok zo Svätého písma, zarazil a užasnuto zostal stáť. Po ôsmich mesiacoch noviciátu padlo rozhodnutie predstaveného: "Absolútne nevhodný pre rád. Pochabý, zanedbaný, nevzdelaný." Niekoho by to odradilo, Jozef sa však nevzdal.
Mal dvoch strýkov u františkánov konventuálov, ktorých ľudia kvôli čiernym habitom volali "čierni františkáni". Obrátil sa na jedného z nich. Najskôr sa stal bratom terciárom a musel ako sluha ošetrovať v kláštornej stajni Grottella mulice svojho strýka. Tento čas však využil veľmi prospešne - veľa hodín strávil v modlitbe a študovaním, takže dohnal zameškané školské roky. Aj preto vďaka jeho úsiliu a zbožnosti ho nadriadení prijali ako klerika do rádu, hoci mu chýbalo vzdelanie. Jozef mohol byť po troch rokoch vysvätený za kňaza.
Stalo sa tak 18. marca 1628. Jedného dňa už ako kňaz čítal komentár k Božiemu slovu, keď zrazu vykríkol a upadol do extázy. Hoci už bol kňazom, považoval sa za najmenšieho z najmenších a aby bol z neho nejaký osoh, venoval sa bežným prácam - zametal schody a chodby, pracoval na záhrade, staral sa o dobytok, pomáhal v kuchyni a obsluhoval chorých. Často ho bolo tiež vidieť pri pomocných prácach na stavbe rozostavaného kláštora.
Večery trávil čítaním a modlitbou a takto sa vzdelával. Okrem toho sa často postil a umŕtvoval. Čo ho však trápilo, boli časté pokušenia proti sľubu chudoby. Netreba sa čudovať, pochádzal z chudobných pomerov a telesne sa tak cítil pripútaný k veciam, ktoré mu predtým chýbali - kvalitné oblečenie, obrazy na stenách, ba aj hodinky. Toto všetko si zaobstaral z vreckového, ktoré v ráde dostával, alebo mu to darovali príbuzní či dobrodinci. Dokonca sa stávalo, že ho prepadol "ošiaľ" a všetko porozdával, no sotva mu tieto veci začali chýbať, hneď si ich zasa kupoval. Toto trvalo dva roky a stal sa nielen cieľom vtipov spolubratov, ale i výčitiek predstaveného. Napokon pozbieral odvahu a všetko rozdal, zostalo mu len úbohé oblečenie, v ktorom sa hanbil ukázať pred spolubratmi, čím upadol do smútku a keď plakal na slamníku, prišla ho utešiť neznáma osoba a darovala mu nové kňazské šaty. Jozef odvtedy plný dôvery v najvyššieho a dobrého Pána prijal chudobu za vlastnú.
Už bolo spomenuté, že dlhý čas trávil v modlitbe, ale tiež aj rozjímaním a vtedy z neho občas vyšiel nečakane výkrik, ako by ho ktosi zasiahol dýkou. Dlhé hodiny trávil osamote, alebo vo svojej cele a bol taký odňatý, že nevnímal plynúci čas. Spolubratom začalo svitať a rozochvene ho pozorovali. Prvý raz ho našli v extáze v kaplnke, potom zasa počas jednej slávnosti v Kupertine v extáze za oltárom. Precitol až na slovo predstaveného "poslušnosť". Jozefov život sa odvtedy menil, extázy pribúdali, stačil len malý podnet - nejaká duchovná myšlienka či vyslovenie mien Pána Ježiša a Panny Márie a hneď ustrnul alebo padol na zem ako mŕtvy.
Takmer denne tiež levitoval a pútnický kostol Panny Márie Grottellskej sa stal cieľom mnohých pútnikov. Kňaz Jozef pri každej extáze a levitácii uvádzal ľudí do úžasu. Kričali, plakali, vzývali Boha a prosili o milosrdenstvo, alebo obklopili oltár, dotýkali sa svätca, pozorovali ho a pohybovali jeho rukami, či zapálenými sviečkami alebo špendlíkom skúšali jeho necitlivosť, až pokým nepribehol predstavený a nespravil poriadok. Keď Jozef precitol, vydal zo seba dlhý vzdych a pokračoval v slávení svätej omše. Ale od hanby by sa najradšej prepadol.
Davy ľudí priťahovali nielen extázy a levitácie, ale aj zázraky, ktoré sa stali na jeho príhovor. Raz sa oblasťou prehnalo silné krupobitie, ktoré zabilo stádo oviec. Pastieri nariekali pred Jozefom nad stratou zárobku a tiež dôvery svojich pánov. Išiel teda s nimi na miesto "činu", vzal jednu ovcu po druhej do svojho náručia a prikázal: "V mene Boha vstaň." Takto oživil celé stádo.
Inokedy zasa išiel do San Pietra in Lama zbierať almužnu. Rodina Politová ho prijala s veľkou štedrosťou a láskou. Keď sa lúčil, pani domu ho poprosila, aby sa dotkol jej dcéry, ktorá bola takmer chromá kvôli osýpkam s veľmi ťažkým priebehom. Svätý jej povedal: "Poď sem, maličká, pobozkať tohto Ježiša Krista." Prítomní neveriacky pozerali, ako dievčatko vstalo a samo prišlo pobozkať kríž.
Svätec mal okrem toho od Boha dar vidieť do duše, dar proroctva a tiež videl do budúcnosti. Ale pretože každý, kto chce ísť za Pánom Ježišom, musí niesť svoj kríž, nebol od toho ušetrený ani Jozef. Chýr o extázach, levitáciách a zázrakoch sa bleskovo šíril a rozruch okolo jeho osoby bol Jozefovi nepríjemný. Prosil predstavených, aby mu nedovolili vychádzať z kláštora. Lenže oni ho vysielali von, takže sa veľakrát vrátil do kláštora s natrhnutým habitom, pretože ľudia s ktorými sa stretával, chceli získať nejakú relikviu.
Tiež prosil, aby mu predstavený zakázal levitácie a extázy, lebo veril, že proti poslušnosti, ktorú veľmi uctieval, by ich nemal, ale nepochodil. Niektorí ľudia dokonca uvažovali, či nie je posadnutý zlým duchom, opak bol pravdou, zlý duch ho napádal nečakanými pokušeniami aj fyzickými útokmi, bratia ho často nachádzali zbitého mimo jeho cely. Medzi tými, ktorí pochybovali o jeho svätosti a nadprirodzené dary pričítali zlému duchu, bol aj apoštolský vikár Giuseppe Palamonte, ktorý naňho podal žalobu na inkvizičnom súde.
Výsluchy dopadli v Jozefov prospech a jeho "kauza" bola poslaná do Ríma na posúdenie. Jozef bol zatiaľ poslaný do kláštora v Assisi, čím sa naplnil jeho detský sen. Prežíval tu však roky duchovnej neútechy, vnútornej suchoty. Pán mu však neprestal dávať dary, aby mohol pomáhať blížnym, no sám nič nezakúšal. A navyše ho začal prenasledovať aj jeho predstavený, takže musel zasiahnuť generálny predstavený a Jozefa dal pod svoju priamu poslušnosť.
Ostatných spolubratov si tiež znepriatelil, mstili sa mu a správali sa k nemu škaredo, lebo ich upozornil na ich hriechy. Cnelo sa mu po kláštore v Kupetine, ale pretože inkvizičný proces nebol ukončený, nemohol sa vrátiť. Toto utrpenie zmenil Pán Boh až po niekoľkých rokoch, keď si v Assi už zvykol a pre spolubratov, obyvateľov a pútnikov bol posilou a povzbudením. Pretože sa však jeho sväté omše začali stávať takmer púťovou atrakciou, predstavený rozhodol, že Jozef zostane v ústraní. Spočiatku sa zaradoval, no časom sa začali o ňom šíriť klebety, čo ho trápilo a tiež to, že nemohol ľudí spovedať a slúžiť chorým.
Ďalším krížom bolo rozhodnutie pápeža, aby kvôli inkvizičnému súdu bol odlúčený od bratov a žil osamelo v nejakej zabudnutej kapucínskej pustovni. Odobral sa teda do pustovne svätého Lorenza na hore Carpengy. Pod trestom exkomunikácie nemohol odtiaľ okrem slúženia svätej omše odísť, prijímať návštevy ani korešpondenciu. Po istom čase ho previezli do iného, ešte zabudnutejšieho kláštora. Až o štyri roky inkvizičný tribunál rozhodol, že sa Jozef môže vrátiť späť k svojim bratom, nie však do Assisi, ale do kláštora v Osmimi, kde strávil posledných šesť rokov svojho života.
Tu, po krátkej horúčke, 15. augusta 1663 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie len veľmi ťažko odslúžil svätú omšu, ktorá bola jeho poslednou. V prvých dňoch septembra sa jeho zdravie trochu zlepšilo, no 5. septembra sa choroba vrátila a 8. septembra si vyžiadal sviatosť zomierajúcich, všetkých prosil o odpustenie a večer zasa poprosil o posledné pomazanie. Ošetrujúci lekár mu radil, aby si vyprosil zázračné uzdravenie, no Jozef odvetil, že mu veľmi radí, lebo treba konať Božiu vôľu.
Sily mu ubúdali, opakoval krátke modlitby a 17. septembra už len veľmi ťažko mohol zhltnúť Eucharistický chlieb. Toto sväté prijímanie obetoval za Cirkev a Svätého Otca. Na druhý deň mal už taký napuchnutý jazyk, že nemohol prijímať, no snažil sa odpovedať na litánie k Panne Márii a modliť sa modlitby za umierajúcich. Napokon sa 23,45 jeho tvár rozžiarila a mohol sa stretnúť tvárou v tvár so svojím Pánom.
Zázraky a milosti nechýbali ani po jeho smrti. Jeden muž, dlhé roky trpiaci nádorom v kolene nepozorovane vkĺzol do Jozefovej prázdnej cely a keď si kľakol na kľačadlo, kde sa svätec často modlil, bol uzdravený.
Svätého Jozefa pochovali ráno 20. septembra pod kaplnkou Nepoškvrnenej Panny Márie a jeho hrob sa vzápätí stal pútnickým miestom. V roku 1753 ho pápež Benedikt XIV. blahorečil a v roku 1767 bol vyhlásený za svätého.
Masima - Verím a Dôverujem
