%20(1).jpg)
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová sa narodila do veľkej a chudobnej rodiny. Už v ranom veku musela pracovať na farme. Veľmi však túžila byť rehoľníčkou a po niekoľkých odmietnutiach sa nakoniec stala augustiniánkou. Ako dieťa mala videnia, kde sa rozprávala s Ježišom. Jedno z jej videní priviedlo kňaza k objaveniu domu Panny Márie v Efeze, ktorý v tom čase ešte nebol objavený. Tento dom potom navštívilo niekoľko pápežov.
"Jej príklad otvoril srdcia chudobných aj bohatých, jednoduchých a kultivovaných ľudí, ktorých učila v láskyplnej oddanosti Ježišovi Kristovi," povedal pápež Ján Pavol II. 3. októbra 2004. Proces jej blahorečenia začal v roku 1892 biskup z Münsteru a jej vec oficiálne otvoril Vatikán 12. júna 1899. Proces hodnotenia jej duchovných spisov sa začal 22. apríla 1901, ale v roku 1928 Vatikán proces pozastavil, pretože vzniklo podozrenie, že Clemens Brentano vymyslel časť textov, ktoré sa objavili v knihách, ktoré napísal, a ktoré pripísal Kataríne Emmerichovej.
Katarína prežívala svätú omšu s najvyššou nábožnosťou. Keď kňaz začal modlitby, v duchu sa preniesla k Ježišovi na Olivovej hore a rozjímala. Potom prosila Boha za všetkých ľudí o milosť, aby zbožne prebývali na svätej omši, za kňazov, aby konali Najsvätejšiu obeť Bohu najmilším spôsobom, a aby Ježiš ráčil pozrieť na všetkých prítomných tak milostivo, ako na Petra.
Pri Glórii chválila Boha so všetkými Anjelmi a Svätými a so všetkými zbožnými ľuďmi na zemi, a ďakovala Spasiteľovi, že denne obnovuje svoju Obeť a prosila Boha, aby ráčil osvietiť všetkých ľudí a dušiam v očistci udelil útechu.
Pri Evanjeliu prosila Bohu o milosť, aby ona a všetci ľudia sa náležite riadili slovami Evanjelia.
Pri Ofertoriu obetovala s kňazom Bohu chlieb a víno, a prosila, aby tieto dary boli premenené v Kristovo Telo a Krv; tiež mala na pamäti, že už teraz čoskoro príde Spasiteľ.
Pri Sanctus úpenlivo prosila, aby s ňou všetko tvorstvo zanôtilo Božiu chválu.
Za Premieňania vysielala Spasiteľa k nebeskému Otcovi, obetovala Ho za celý svet, zvlášť za obrátenie hriešnikov, na útechu dušičiek v očistci, za tých, ktorí sú na smrteľnej posteli a za svoje sestry. Pri tomto si predstavovala, ako by sa na oltári a okolo neho tlačilo plno Anjelov, ktorí si ani netrúfli pozrieť na Spasiteľa, a uvažovala, ako sa môže smelo pozerať na oltár, že tam nemôže nepozerať.
Okolo Najsvätejšej sviatosti vídala veľkú žiaru, tiež vo svätej Hostii kríž hnedastej farby alebo inej farby než bielej. Keby bol býval biely ako Hostia, nebola by ho uvidela. Kríž sa jej nejavil väčší než Hostia, ale Hostia bývala niekedy väčšia než zvyčajne.
Od pozdvihovania Kalicha až k Agnus Dei prosila za duše v očistci, predstavovala nebeskému Otcovi Krista na kríži, a prosila, aby predsa Kristus ráčil vykonať, čo sama nemôže. Potom bola celkom mimo seba, čo sa jej stávalo tiež už pred premieňaním.
Pri prijímaní myslela na Ježišov pohreb a prosila, aby ráčil pochovať starého človeka a obliecť nám nového.
Ak počas svätej omše alebo inokedy počula spev či organ, myslievala si: "Ach, aké je to krásne, keď je všetko v takom súlade! Neživé veci sa v takom súlade milo zhodujú, prečo sa nezhodnú tiež ľudské srdcia? Aké by to bolo krásne!" A potom sa už neubránila plaču.
Na polnočnej svätej omši na Vianoce vídala nad kalichom najsvätejšie Jezuliatko. Pri tomto jej bolo čudné, že sa jej zdalo, ako by kňaz držal Dieťatko za nožičky a že cez to videla tiež kalich. Tiež inokedy vídavala Dieťatko vo svätej Hostii, ale malé.
Keď bola kostolníčkou, mala v chóre miesto, z ktorého nevidela na oltár; svoje vlastné miesto postúpila sestre, ktorá bola úzkostlivá, keď pri svätej omši nevidela na oltár. Keď raz stála pri povraze od zvonu, aby zazvonila pri Pozdvihovaní, uvidela hore v kalichu Ježiška. Ach, aký bol krásny! Domnievala sa, že je už v nebi, a chcela preskočiť mriežku, aby prišla k Dieťatku. Ale vtom sa spamätala: "Ale, Bože môj, čo to robím?" a síce nepreskočila, ale zabudla zazvoniť. To sa jej stávalo často a potom sa jej dostávalo výčitiek.
Klára Söntgenova podala toto svedectvo: "Keď Emmerichová prijala sväté prijímanie, zakaždým bola silnejšia a často mi vravievala, že Boh jej potom dáva omnoho viac sily. Veľmi rada prijímala vo štvrtok k úcte Najsvätejšej sviatosti. Ale pretože v kláštore býval z toho rozruch a trúsili sa reči, dostala od spovedníka povolenie, aby chodila na sväté prijímanie tajne. Chodila nepochybne na sväté prijímanie hneď po polnoci, niekedy okolo tretej alebo štvrtej hodiny ráno, pretože z prudkej túžby nemohla dlhšie čakať. Raz som sa jej opýtala, prečo si každý štvrtok oblieka lepší habit a odpovedala mi, že k úcte k Najsvätejšej sviatosti! Pred svätým prijímaním a po ňom sa málokedy modlila z knihy, ale vždy rozjímala."
Anna Katarína neskôr vyznala: "Veľmi často som videla z kríža na svätej Hostii splývať krv. A videla som krv pekne červenú. Vídala som vo svätej Hostii zjaviť sa Pána v podobe Dieťatka, žiariaceho do červena ako blesk. Pri svätom prijímaní vídavam Spasiteľa, prichádza ako Ženích blízučko ku mne, ale hneď ako prijmem velebnú Sviatosť zasa zmizne, a cítim jeho nevýslovne sladkú prítomnosť. Ak vojde do človeka, ktorý ho prijíma, vystupuje hore a napĺňa celučkú dušu, ako keď sa rozpustí cukor. Ale čím je prudšia túžba po Ňom, tým užšie sa spája s človekom."
Obrázok: Rodisko Anny Catherine Emmerich v Koesfeld-Flamschen
Masima - Verím a Dôverujem
