%20(1).jpg)
Cristina Montella - neskoršia sestra Rita Ducha Svätého, mala už v útlom veku mystické zjavenia, neskôr dostala stigmy a vo svojom tele prežívala umučenie Pána Ježiša. Nebola však na tieto bolesti sama, pridal sa k nej Páter Pio. Neskôr dostala milosť oslobodiť svojho otca z očistca. Videla svojho anjela strážneho, mala dar proroctva, vedela čítať v srdciach a tiež dar bilokácie, ale aj dar sprevádzať duše, v mene ktorých znášala bolesti očistca, do raja. Posledné roky svojho života sa živila už len Eucharistiou, ktorú často prijímala priamo z rany Ježišovho boku.
Už bolo spomenuté, že sestra Rita mala dar proroctva a vedela predvídať niektoré budúce udalosti. Predpovedala tak zemetrasenie, ku ktorému došlo 13. júna 1972 v Ancone. Sestra Paola Caciari z Inštitútu dcér Nepoškvrneného počatia mala v Ancone sestru Giovannu. Tej sestra Rita predpovedala, aby sa presťahovala do Bologne, pričom zdôraznila, že by mala byť aj so svojou rodinou preč z Ancony najneskôr 13. júna pred večerom. V tú noc došlo k veľkému zemetraseniu, ktoré poškodilo aj Giovannin dom.
Sestra Rita tiež vedela, že jej duchovný otec Teofilo mal spadnúť do 12 metrov hlbokej jamy ako satanova pomsta za nové povolania, ktoré otec Teofilo a sestra Rita získali pre kláštor. Kňaz išiel ulicou po návšteve kláštora. Sestra Rita sa v bilokácii objavila vo chvíli, keď spadol do jamy a zranil si hlavu aj chrbát. Rita ho zachránila a tak nezomrel, dokonca sa nerozbili ani jeho okuliare, ani vajcia, ktoré si niesol. Neviditeľná Rita ho sprevádzala domov. Cítil, že ktosi ho drží a tiež mystickú vôňu, ktorú vyžarovala. Neskôr sa abatiša pýtala sestry Rity, či mu skutočne pomohla. "Môj habit je celkom zablatený, posúďte sama." Rita tiež prosila Boha, aby jej dovolil vziať na seba časť kňazovho utrpenia po páde. Bolo jej vyhovené a trpela do chvíle, kým jeho utrpenie celkom nezmizlo.
Rovnako ako u Pátra Pia, aj u Rity bola zistená jej prítomnosť podľa vône fialiek. Niekedy ju otec Teofilo požiadal, aby roztvorila dlane pred návštevníkmi, aby vôňa fialiek bola intenzívnejšia a zahanbená Rita poslúchla.
Kňaz D‘Anastacio vo svojej knihe spomína bilokáciu sestry Rity do Ríma 13. mája 1981, aby pomohla pápežovi Jánovi Pavlovi II., keď ho postrelili. Sestra Rita zjavila otcovi D‘Anastaciovi, že tam bola spolu s Pannou Máriou. Podľa správy Ali Agca vyhlásil, že v okamihu výstrelu nejaká mníška odvrátila smer strely. Talianske noviny Il Corriere della Sera 8. mája 1991 uverejnili článok, v ktorom uviedli, že dráha strely bola odklonená; inak mal byť výstrel smrteľný. Sestra Rita prezradila pátrovi D’Anastasiovi, že tam bola spolu s Pannou Máriou.
23. septembra 1968 pomáhala Pátrovi Piovi v bilokácii pri jeho poslednej agónii. Povedala, že v momente jeho odchodu tam boli aj Panna Mária, svätý František a svätá Klára. Trpela pohľadom na lekárov, ktorí sa Pátra Pia pokúšali resuscitovať, ako sama povedala: "Mali ho nechať v pokoji zomrieť."
Bolo známe, že Páter Pio navštevoval sestru Ritu naďalej aj po svojej smrti. Počas 70-tich rokov sa kňaz D‘Anastacio stretol s otcom Pancraziom Poli, bývalým provinciálom kapucínov z Toskánska. Chcel, aby sa sestra Rita spýtala Pátra Pia, ako sa stalo, že keď zomrel, stigmy mu zmizli. Sestra Rita napísala 9. októbra 1976 túto písomnú odpoveď: "Drahý otec Pancrazio, spýtala som sa otca Pia, prečo nemal stigmy keď zomrel. Odpovedal: ‚Kto to chce vedieť?‘ Povedala som: ‚Frater Pancrazio.‘ Usmial sa a dodal: ‚Povedz mu, že som sám prosil Ježiša o tú milosť.‘"
21. júla 1992 17-ročný Ritin synovec Massimiliano Aurino jazdil na mopede, prešiel na červenú a narazil do auta. A hoci bol moped celkom zničený, Massimiliano skončil len s miernym opuchom na tvári. Sestra Rita mu totiž v bilokácii pomohla. Videl, ako ho vzala do náručia a jemne položila na zem.
Luisa Falchi poslala Rite list, aby ho odovzdala Pánovi Ježišovi, pretože bola presvedčená o svätosti tejto mníšky. V liste sa Pána Ježiša pýtala, či sa Santa Croce raz stane duchovným centrom ako Assisi či San Giovanni Rotondo. 8. júla 1974 dostala odpoveď: "List bol Ježišovi prečítaný, potešil sa a usmial sa. Potvrdil, že Santa Croce sa stane druhým Assisi a druhým San Giovanni Rotondo."
Renata Adorni má krásne svedectvo o tom, ako ju Páter Pio zoznámil so sestrou Ritou. Renata, duchovná dcéra a blízka priateľka Pátra Pia, brávala k nemu na návštevu mnohých pútnikov a finančne pomáhala pri výstavbe nemocnice Pátra Pia "Casa sollievo della sofferenza". Renata rozpráva nasledujúci príbeh:
"Bolo to v roku 1954, keď som musela ísť do Bologne za Dr. Malfattim, aby som si liečila myalgiu tváre. Liečenie trvalo niekoľko mesiacov. Vedúci lekár Giovanni Malfatti bol ctiteľom Pátra Pia a pri spoločnom rozhovore sme zistili, že obaja sme duchovné deti Pátra Pia. Zdôverila som sa mu, že som často chodila za Pátrom Piom, aby som sa ho pýtala na rady ohľadne zdravie pacientov v nemocnici v Parme. Lekár mi v tejto súvislosti navrhol skratku, ako kontaktovať pátra Pia. Aby si splnil svoje pracovné povinnosti a vyhol sa zbytočným cestám do San Giovanni Rotondo, často chodieval do Pisy, kde navštevoval augustiniánsku mníšku, ktorá bola v kontakte s Pátrom Piom. Táto mníška sa volala Rita Montella a podľa neho ju Páter Pio v bilokácii navštevoval každú noc. Rozprávali sa, modlili sa ruženec. Preto ma doktor povzbudil, aby som tejto mníške predložila všetky žiadosti, ktoré mám od pacientov, aby som mohla dostať odpoveď od Pátra Pia už na druhý deň. Dokonca sa ponúkol, že za mníškou zavezie svojím autom.
Pretože som bola veľmi pripútaná k Pátrovi Piovi, nechcela som ísť za touto mníškou, ale po dvoch mesiacoch neustáleho naliehania doktora Malfattiho som mala prekvapivý zážitok. Raz v noci som v polospánku počula klopanie na dvere. Myslela som, že ide o člena rodiny a tak som povedala, aby vstúpil. Potom som videla, že dvere sú otvorené a v nich stál kapucínsky mních, ktorého som poznala ako Pátra Pia s nejakou mníškou. Podišli k mojej posteli, Páter sa na mňa usmial, a mníška ma pohladila po tvári.
"Renata, prišiel som ťa osobne zoznámiť so sestrou Ritou," povedal Páter Pio. Poďakovala som a potom mi sestra Rita povedala: "Chceš sa modliť ruženec s naším "starkým" (Pátrom Piom)?" Vtedy som si všimla, že drží v rukách krásny biely ruženec. Povedala som, že som priveľmi ospalá na to, aby som sa modlila. Mníška sa pozrela na Pátra Pia: "Otče, Renata sa nechce modliť ruženec."
Páter jej to veľmi vysvetlil: "Sestra Rita, dobro nerobíte len tým, že zostanete dlho na kolenách. Mali by ste vedieť, že Renata založila peknú modlitebnú skupinu a s jej členkami a ďalšími zbožnými ženami chodí každý deň do nemocnice v Parme, kde pomáhajú sestrám nakŕmiť pacientov, ktorí sa vrátili z ruského frontu, sú invalidní, či majú omrzliny a nemôžu sami jesť. Verím, že aj toto dielo je platnou modlitbou. Takže by sme asi mali odísť, rozlúčme sa s Renatou."
Páter Pio ma niekoľkokrát potľapkal po tvári a trikrát ma požehnal, na čo som mu pobozkala ruku. Sestra Rita ma pohladila po tvári, ako to urobila, keď prišli. Obaja mi zaželali dobrú noc a odišli. Po ich odchode som mala víziu veľkej budovy, akú som ešte nevidela. Bolo 4,00hod.
Musím dodať, že čo sa týka mníšky, mala som dojem, že to bola svätá Rita z Cascie, aby som sa v tom utvrdila, skoro ráno som zašla do niekoľkých kostolov v meste, aby som si pozrela obrazy tejto svätice, ale žiadne jej obrazy som v parmských kostoloch nevidela.
O niekoľko dní neskôr som počas vyšetrenia povedala doktorovi Malfattimu o svojej skúsenosti so svätou Ritou a on mi povedal, že to nebola svätá Rita z Cascie. "Tá, ktorú k vám Páter Pio priviedol, bola augustiniánska mníška zo Sante Croce, s ktorou ste sa nechceli stretnúť." Teraz si spomínam, že som sa s ňou nechcela stretnúť z úcty k môjmu drahému Pátrovi Piovi. Potom mi lekár dal list pre abatišu, keby som sa ju niekedy rozhodla navštíviť.
O niekoľko mesiacov neskôr som vlakom cestovala navštíviť mníšku v Santa Croce. Najskôr ma pri vstupe do kláštora prekvapilo, že tvar budovy bol rovnaký, ako som videla vo svojej vízii. Odovzdala som list abatiši, ktorá ma srdečne privítala a potom som sa súkromne stretla so sestrou Ritou.
Ešte prv, než sme sa začali rozprávať cez mriežku, oslovila ma: "Renata, poznám ťa! Pamätám si tú noc, keď som prišla s Pátrom Piom. Pozdravte ho, keď pôjdete do San Giovanni Rotondo." To bo pre mňa potvrdením.
Asi o tri týždne som išla za Pátrom Piom do San Giovanni Rotondo kvôli istej naliehavej veci. Vtedy som sa ho spýtala na sen, počas ktorého som si myslela, že je s ním svätá Rita. Milo sa mi prihovoril: "Nevrav stále, že si ma videla v sne. Nie som kúzelník, ani veštec či iné podobné. Mala by si vedieť, že keď idem do bilokácie, Pán mi povoľuje vziať so sebou ďalšiu osobu, ktorá môže byť potrebná aj na modlitbu. To je dôvod, prečo som prišiel s ňou. Len vďaka dobrote Večného Otca idem so sestrou Ritou k tým, ktorí potrebujú milosrdenstvo a pomoc."
Keď som potom neskôr videla otca Pia, chcela som pozdraviť sestru Ritu, no pre amnéziu, ktorú som predtým nikdy nemala, som si nevedela spomenúť na jednoduché meno "Rita". Páter Pio si všimol moje rozpaky a povedal: "Sestra Rita Montella, Santa Croce sull‘Arno v provincii Pisa."
Posledné roky sestry Rity a jej smrť
V roku 1980 jej diagnostikovali nezhubný nádor na mozgu. O dva roky neskôr spadla zo schodov a zlomila si ľavú ruku. Odvtedy sa jej zdravotný stav začal zhoršovať. Mala problémy so srdcom, veľmi slabé nohy a rôzne iné bolesti. Väčšinu 80-tych rokov prežila vo fyzickom utrpení. Svojmu synovcovi Arcangelovi Aurinovi povedala, že sa nedožije 50. jubilea svojej profesie (28. 4. 1993)
V septembri 1992 sa jej zdravotný stav ešte zhoršil a trvalo to až do dňa jej smrti, 26. novembra. Abatiša ju o 13,00 našla vyčerpanú a trpiacu, dala jej teda vypiť kávu, no Rita po nej začala tak prudko zvracať, až spadla na zem. Keď sa abatiša vrátila, našla sestru Ritu kľačať pri posteli, ktorej sa držala a uprene sa pozerala na obraz svätého Michala. Zomrela 26. novembra 1992 o 13,30.
Sestru Ritu pochovali na cintoríne vo Florencii, ale na 10. výročie jej smrti preniesli jej telesné pozostatky do kláštora a uložili za oltár kostola. Rita sa celý život riadila mottom - Všetko, čo robím pre Ježiša, je veľmi málo.
Masima - Verím a Dôverujem
