%20(1).jpg)
Život svätého Bruna sa formoval na rôznych miestach po celej Európe, no najviac je spojený s pohorím v juhovýchodnom Francúzsku, kde v roku 1084 založil prvý kartuziánsky kláštor Grande Chartreuse.
Svätý Bruno sa narodil okolo roku 1035 do šľachtickej rodiny v dnešnom Kolíne nad Rýnom. Už v detstve sa prejavoval skôr ako samotár, nevyhľadával spoločnosť ostatných rovesníkov. Jeho rodičom ležala na srdci budúcnosť syna, aj preto ho neskôr poslali do školy k svätému Kunibertovi v Kolíne, kde nadaný Bruno "vytŕčal" spomedzi ostatných spolužiakov Božou bázňou, láskavosťou a zbožnými mravmi.
Pretože bol skutočne nadaný, neskôr pokračoval v štúdiu v Remeši a Tours, ale i v Paríži, kde dosiahol titul doktora teológie a zvlášť bol známy ako znalec Svätého písma a svätých Otcov. Po štúdiách ho kolínsky arcibiskup Hano vysvätil za diakona a Bruno začal pôsobiť ako kanonik pri arcibiskupovom chráme.
Chýr o cnostiach mladého učenca prenikol aj do Remeša a tamojší arcibiskup ho v roku 1056 zavolal k sebe a poveril ho najvyšším predstaveným nad všetkými školami, okrem toho mu udelil post kanonika pri remešskom chráme a ustanovil ho aj za správcu arcibiskupského konzistória.
Ukázalo, že to bol dobrý krok - vedychtivá mládež sa hrnula zo všetkých strán do Remeša, aby absolvovali štúdium na slávnych školách pod vedením budúceho svätého Bruna a popritom sa cvičila aj v kresťanských dokonalostiach. Medzi týmito študentmi bol aj Odo, ktorý sa neskôr stal biskupom a kardinálom v Ostii a v roku 1088 sa posadil na stolicu svätého Petra v Ríme ako pápež Urban II.
V roku 1067 zasiahol Brunove srdce smútok - zomrel arcibiskup Gerváz. Šľachtic Manasses, nemravník s necirkevným srdcom podplatil kráľovských radcov a stal sa novým remešským biskupom. Spočiatku sa správal ako horlivý pastier svojho stáda, no to trvalo len dočasu. Jeho farizejstvo vyšlo najavo, keď sa vrátil k svojmu hriešnemu zmýšľaniu, až u ostatných zbožných kresťanova vyvolal údiv. Bol úplatkár - predával cirkevné hodnosti a úrady, bol zlodej - plienil chrámy a kláštory, bol lakomec - privlastňoval si dôchodky podriadených kňazov, zbavoval kňazov ich úradov a žil nemravne, čím vyvolával pohoršenie.
Nikto z kňazov sa ho však neopovážil napomenúť, až na svätého Bruna, ktoré srdce nepoznalo strach. Najprv to skúsil po dobrom, v tichosti napomenul Manassesa ohľadom jeho nemravného života, no keď videl, že jeho napomenutie išlo jedným uchom dnu, druhým von, pokarhal ho verejne. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez trestu - Manasses zbavil Bruno úradu a zhabal mu celý majetok. Čo by však bolo pre iného trestom, pre Bruna to bola výhra. Už dávno totiž túžil po samote, kde chcel slúžiť Bohu a v tichom úkryte aj dokonať svoj život. Teraz mal k tomu úmyslu otvorenú cestu.
Bruno nebol sám, kto v roku 1076 opustil Remeš, spoločnosť mu robili kňazi, ktorí sa rovnako nemohli pozerať na hriešny Manassesov život. Došli do Champagne, kde ich na svojom zámku Rouci prijal nábožný gróf Ebal, a hostil ich, až kým sa v roku 1077 nekonal cirkevný snem, na ktorom sa preberal Manassesove pohoršlivé konanie. Akurát práve on sa na snem nedostavil, aj preto ho bez jeho účasti zbavili úradu a na jeho miesto vymenovali zbožného Elinandusa, ktorý v krátko čase zaviedol v biskupstve poriadok a cirkevnú kázeň. Ale ani on nespravoval dlho arcibiskupstvo v Remeši, o dva roky neskôr sa utiahol do samoty, aby žil výhradne pre svoju spásu.
Veriaci i kňazi rázne žiadať, aby sa ich arcipastierom stal Bruno, ale nepochodili. Boží sluha sa zriekol svojho úradu a v roku 1081 sa s niekoľkými priateľmi sa utiahol na púšť v biskupstve Langrese, kde kajúco žil vo svätom rozjímaní. Svätý Róbert z Melasma mu radil aby sa obrátil na biskupa v Grenoble Huga, a určite mu nájde vo svojom biskupstve príhodnejšie miesto, kde bude dostatočne vzdialený od sveta a pohodlnejšie bude môcť slúžiť Bohu. Bola to dobrá rada, biskup svätý Hugo im dal do užívania samotu v neprístupných skalnatých vrchoch Carthusy aj s okolitým krajom. Tu si potom Boží sluhovia postavili kaplnku a podľa spôsobu pustovníkov vo Svätej zemi aj v Egypte malé chyžky. Schádzali sa na modlitbe, ale inak prežíval každý jeden svoj deň osamote. Spoločne jedávali iba v nedeľu. Pracovali na poli, či prepisovali knihy. Nerozprávali sa medzi sebou, vládla tu dokonalá tichosť, možno aj preto ich biskup Hugo často navštevoval, aby sa zotavil na duši. Také sú začiatky kartuziánskeho rádu, ktorý od roku 1084 povzbudzoval svojím spôsobom života ostatných ľudí k pokániu.
V dobe, kedy sa Bruno oddával na samote prísnemu životu, zomrel v Paríži chýrny doktor teológie Rajmund Diokres. Všetkými bol považovaný za zbožného a spravodlivého kresťana. Jeho telo bolo vystavené v chráme Panny Márie a kňazi, medzi nimi aj Bruno i priatelia sa modlili pri tele hodinky za zomrelých. Zrazu, keď došli k slovám - Odpovedaj mi, mŕtvy vstal a dutým hlasom, plným hrôzy povedal: "Som obžalovaný pred spravodlivým Božím súdom!" Len čo to dopovedal, hlava mu opäť klesla do truhly.
Prestrašení priatelia odložili jeho pohreb na druhý deň. Ale rovnaká situácia sa zopakovala aj na druhý deň. Opäť začuli pri modlitbe hodiniek tie isté slová: "Som obžalovaný pred spravodlivým Božím súdom!" Teraz ich však pochopili tak, že majú zdvojnásobiť modlitby a znovu odložili pohreb na ďalší deň.
Na tretí deň sa modlili zasa hodinky a pri rovnakej invokácii, ako v predošlé dni, mŕtvy zvolal mocným hlasom: "Daromná je vaša modlitba, som zatratený!" A keď jeho hlava klesla späť do truhly, prítomní s hrôzou volali: "Zatratený je ten, ktorý pre svoj život bol ľuďmi považovaný za svätého. Keď sa s ním takto konalo, čo môžeme očakávať my, biedni?"
Aj na Bruna to mocne zapôsobilo. Po pohrebe sa zaviazal žiť ešte kajúcnejšie a svojim spolubratom povedal: "Máme len jeden prostriedok na záchranu a tým je pokánie, lebo Pán povedal: ‚Keď nebudete činiť skutočné pokánie, zomriete vo svojich hriechoch a zahyniete!‘" Bruno bol šesť rokov predstaveným svojho prísneho rádu, do ktorého vstupovali mnohí aj vznešení ľudia a divokú samotu premieňali pracovitými rukami aj zbožným životom na pozemský raj.
Učeník Odo sa medzitým stal pápežom s menom Urban II., a v roku 1089 zavolal k sebe do Ríma svojho bývalého učiteľa Bruna, aby mu bol poradcom pri spravovaní Cirkvi. Brunovi sa ťažko odchádzalo z púšte, ale z poslušnosti odovzdal spravovanie Carthuzy milovanému bratovi, učeníkovi Languinovi a v marci sa vydal na cestu do Ríma. Tam ho ubytovali v paláci a mužom, ktorí ho sprevádzali, dali tiež vhodný príbytok, kde mohli žiť svoj prísny život a takto slúžiť Bohu. Lenže to nebolo ono, hlučné miesto ich často mýlilo v tichej pobožnosti a zatúžili sa vrátiť. Bruno sa s nimi s ťažkým srdcom lúčil, lebo aj jemu samotnému ticho chýbalo.
V tom čase zomrel v kalábrijskom meste Reggio arcibiskup. Veriaci prosili pápeža, aby im poslal za arcipastiera Bruna. Ten to však odmietol so slovami, že nie je hodný takej vysokej dôstojnosti, lebo ani za svoju dušu nedokáže dostatočne zodpovedať Božej spravodlivosti, nie aby na svojich slabých ramenách niesol ťarchu zodpovednosti za tisícky duší a pokorne prosil pápeža, aby sa mohol vrátiť do svojej samoty. Pápež videl jeho úprimnosť a dovolil mu, aby si vyhľadal nejaké pusté miesto v Kalábrii a odtiaľ mu bol osožný. V roku 1090 teda Bruno založil na pustom mieste La Torre v Kalábrii novú osadu kartuziánov, odkiaľ písal listy do Carthuzy a v nich povzbudzoval svojich bratov k plneniu prísnych pravidiel života. Kartuziáni v La Torre mali tiež veľmi dobrý vplyv na tamojších obyvateľov.
Veľmož Rogger, ktorému patrila Kalábria, prišiel na La Torre na poľovačku. Stretol sa tam s Brunom a dal sa s ním do reči. Veľmožovi sa Boží sluha tak zapáčil, že mu daroval La Torre a pri mníšskych chyžkách dal postaviť chrám k úcte svätého Jána Krstiteľa, kde v roku 1099 Bruno krstil veľmožovho syna. V tom istom čase zajali Lombarďania v Kapue Richarda, príbuzného veľmoža Rogera. Ten hneď vyslal vojenského vodcu Sergia proti nepriateľom, no on sa neskôr dal podplatiť, aby zradil svojho pána a vydal im ho.
Bruno sa celú noc modlil vo svojej pustovni za víťazstvo svojho zbožného dobrodinca, kým veľmož po vydaní príkazov Sergiovi spal. V sne sa mu zjavil svätý Bruno v roztrhanom rúchu a horko plakal a hovoril: "Plačem pre život mnohých kresťanov a zvlášť pre tvoj. Vstaň, dobre sa ozbroj a Boh azda učiní, že si zachrániš život a tiež svojich bojovníkov." Roger poslúchol a zavolal k sebe jedného verného vodcu a povedal mu, aby sa presvedčil, či je všetko pripravené podľa jeho príkazov a či Sergius koná svoju povinnosť.
Ukázalo sa, že sen nebol mámením, ale skutočnosť. Keď Sergio zbadal, že jeho zrada vyšla navonok, utiekol aj s dvesto gréckymi bojovníkmi, no ďaleko neušli a boli potrestaní. Zranený Roger sa potom po boji uchýlil do Salerna, kde sa liečil. Tam ho navštívi Bruno. Veľmož mu ďakoval, že ho svojou modlitbou vyslobodil z nebezpečenstva a ako vďaku mu daroval ďalší majetok, vďaka ktorému vznikol v La Torre druhý kartuziánsky kláštor.
V roku 1099 prišiel navštíviť Bruna prior kartuziánov neďaleko Grenoble, aby sa s ním poradil o záležitostiach rádu. Bruno potom poslal bratom Francúzska dojímavý list, ktorým ich povzbudzoval, ale i napomínal, aby sa nočnou bdelosťou, pôstmi a modlitbami bránili proti nepriateľovi duševnej spásy.
O rok neskôr, v roku 1100 navštívil Boh Bruna ťažkou chorobou, skrze ktorú mal čoskoro dosiahnuť večnú korunu za svoje cnosti a bohumilé práce. Bruno všetky bolesti trpezlivo znášal a svojich učeníkov napomínal k svedomitému plneniu prísnych pravidiel rádu. Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodinka, zavolal k sebe všetkých rádových mníchov, v ich prítomnosti sa vyznal z hriechov z celého života, modlil sa a 6. októbra 1101 po vrúcnom odriekaní apoštolského vyznania odovzdal svoju dušu Pánovi.
Jeho telo pochovali na cintoríne pri kláštore La Torre, kde ho neporušené objavili v roku 1514. Pri jeho hrobe sa stali mnohé zázraky. Pápež Lev X. dovolil kartuziánom, aby sa modlili hodinky k úcte svätého Bruna a pápež Gregor XV. rozšíril jeho úctu po celej Svätej cirkvi.
Masima - Verím a Dôverujem
