%20(1).jpg)
Medzinárodná púť Angela Roncalliho začala vo februári 1925 vymenovaním za apoštolského vizitátora v Bulharsku, kde pôsobil v rokoch 1925 až 1934. Všetko sa začalo 3. marca 1925, kedy pápež Pius XI. uviedol mladého Angela na vatikánsku diplomatickú kariéru ako nuncia. Vtedy mladý Angelo určite netušil, že sa raz stane pápežom a to nielen obyčajným. Možno sa mu ani nesnívalo, že ho svet raz bude oslavovať nielen ako svätého, ale aj ako ‚tureckého pápeža‘.
Meno Angelo znamená v taliančine Anjel. A o Angelovi Roncallimu sa dá pokojne povedať i napísať, že bol skutočným anjelom na tomto svete. Malý, bucľatý, so srdcom širokým ako celý svet. Takto ho vnímam ja. Jeho úsmev musel roztopiť vari každého. Vedel si ním, ale aj dobrosrdečnou povahou získať nielen priateľsky naklonených ľudí, no tiež nepriateľov. Nikdy sa neskamarátil s vlastným egom ‚ja‘, ale vždy mal na pamäti blaho ostatných. Možno niekedy pôsobil ťarbavo, ale vždy bol ‚poruke‘, napríklad aj ako vojenský kaplán v prvej svetovej vojne.
Keď mu pápež Pius IX. navrhol, aby odišiel do Bulharska, spočiatku sa tomu bránil. No veľmi rýchlo uňho zvíťazila poslušnosť a v krajine pri Čiernom mori napokon pôsobil až do roku 1934. Aby bolo všetko ako má byť, jeho nominácia za apoštolského vizitátora sa stala oficiálnou 19. marca. Bol vysvätený za biskupa Giovannim Taccim Porcellim v kostole San Carlo alla Corso v Ríme.
"Cirkev ma svätí za biskupa, lebo ma chce poslať do Bulharska, aby som tam plnil poslanie pokoja ako apoštolský delegát. Možno ma tam čaká veľa trápení. S Pánovou pomocou som však hotový na všetko. Nehľadám slávu tohto sveta, a ani po nej netúžim; očakávam väčšiu slávu na druhom svete."
Bulharsko si - možno napriek tomu, že to nepredpokladal - veľmi obľúbil. A dá sa povedať, že ešte aj dnes tam cítiť ‚jeho dych‘. Aspoň ja som ho tam vnímala, keď som sa skoro ráno pozerala na šantiace delfíny v mori, či sa prechádzala po starobylom meste Nesebar. Môj zvláštny patrón tam bol so mnou, o tom som presvedčená.
Jeho úloha v Bulharsku nebola ľahká a často mu boli hádzané polená pod nohy. Musel sa však s tým vysporiadať. Denne sa totiž stretával s rôznymi ťažkosťami, ktoré na neho doliehali. Ale vždy si spomenul na svoje biskupské heslo - Oboedientia et pax - Poslušnosť a pokoj. Paradoxne, problémy mu nerobili tamojší ľudia, ale celková administratíva. Usiloval sa posväcovať seba samého a jednoduchosťou, dobrotou i radosťou otváral prameň požehnania a milosti pre celé Bulharsko, ktorého obyvateľov si zamiloval.
Keď bol 30. novembra 1934 vymenovaný za nuncia Turecka a Grécka, na Božie narodenie, 25. decembra 1934 sa rozlúčil v kapucínskom kostole v Sofii s bulharskými katolíkmi nádhernými slovami, z ktorých vyberiem aspoň niektoré: "Čo sa týka môjho pobytu a môjho poslania medzi vami, požehnané dietky Božie, som rád, že som vás mohol poznať a že som mohol zasvätiť svoju dušu a svoje telo v prospech vašich duší. Odchádzam s tými najlepšími dojmami o vás a o vašej krajine. (...) Milovaní bratia, nikto z nás nevie, kam nás budúcnosť povedie. Kdekoľvek však na svete budem, ak niekto z Bulharska pôjde popri mojom dome, v noci, v ťažkej situácii, nájde v mojom okne zapálené svetlo. Nech len zaklope. Nebudem sa ťa pýtať, či si katolík, alebo nie: stačí, keď povieš, že si brat z Bulharska, a vstúp. Prijmem ťa s otvoreným bratským náručím a s horúcim, pohostinským a priateľským srdcom. Pretože takáto je láska nášho Pána, ktorej prejavy mi uľahčili život počas môjho desaťročného pobytu v Bulharsku."
30. novembra 1934 bol Angelo Roncalli vymenovaný za apoštolského delegáta (nuncia) v Turecku a Grécku (1934-1944). Svojej funkcie sa ujal v roku 1935 vstupom do Ankary a svoj úrad využíval na pomoc židovskému podzemiu pri záchrane tisícov utečencov.
Najprv však trošku histórie: Anatólia bola vždy akousi druhou Svätou zemou, siahajúcou od Noemovej hory Ararat na východe až po pobrežia s teplou vodou Stredozemného a Egejského mora. Je to krajina vzácnych spomienok: Pavol vyrastal v Tarze; Panna Mária, ako nám hovorí tradícia, prežívala posledné roky svojho života v tichých kopcoch Efezu.
Práve z Anatólie, kde sa po stáročia stretávali a miešali Východ a Západ, prešlo najstaršie kresťanstvo, jeho semitská povaha ovplyvnená helenizmom Východu, do ešte pohanskej Európy. Oveľa neskôr, keď starý Rím čoraz viac upadal do temnoty barbarskej noci, kresťanský plameň bol znovu zapálený a spálený v Konštantínovom meste, Konštantínopole, ktoré sa nazývalo Druhý Rím.
Pápežské návštevy na východe neboli žiadnou novinkou našej vlastnej generácie, pretože kým kresťanskí cisári sedeli na byzantskom tróne, prichádzal sprievod pápežov z Ríma do Konštantínopolu, pamätajúc si ešte skoršiu tradíciu prvého pápeža Petra, ktorý sa zdržiaval v ázijskej Antiochii v Sýrii na rieke Orontes, kde sa nasledovníci Ježiša prvýkrát nazývali „kresťania“. Kostol postavený v jaskyni v útesoch nad mestom sa dodnes nazýva jaskynný kostol svätého Petra. Po ňom putovali do Konštantínopolu dvaja pápeži, ktorí sa neskôr stali svätými: Ján I. v roku 525 a Agapet I. o desať rokov neskôr.
Jedným z najdlhších pobytov pápeža v Konštantínopole bol pobyt pápeža Vigiliusa. Náboženské a politické spory ho držali v meste od roku 546 do roku 555 pod niekedy nahnevaným pohľadom cisára Justiniána. Keď raz Justinián nariadil pápežovo zatknutie zatknutie, Vigilus utiekol a hľadal útočisko v kostole. Cisárski vojaci, ktorí ho prišli zatknúť, ho našli pevne sa držať stĺpov oltára. Po ňom nasledovali ďalšie a ďalšie návštevy pápežov, z najnovších azda spomeniem svätého Pavla VI., Svätého Jána Pavla II. či Benedikta XVI.
Vrátim sa však k Angelovi. Za 500 rokov, ktoré uplynuli po páde Konštantínopolu, sa muži rôznych vierovyznaní pozerali jeden na druhého so strachom alebo nenávisťou. Východ neustále vyčítal Západu excesy zo štvrtej križiackej výpravy, Európa ignorovala strasti Východu a moslimovia sa na všetkých kresťanov pozerali s podozrievavosťou, bol už potrebný uzdravujúci dotyk Božieho muža. A ním bol práve monsignor Angelo Roncalli, ktorý okamžite začal prejavovať zmierlivého ducha, ktorý podnietil neskoršie snahy o nápravu stáročného rozkolu medzi Východom a Západom.
Starší istanbulskí kňazi, ktorí ho prežili, spomínajú často na šťastného a zhovorčivého talianskeho kňaza, ktorého všetci veľmi ešte aj dnes milujú. Monsignor Roncalli žil takmer desať rokov v rovnakých jednoduchých priestoroch, chodil z kostola do kostola a keď chodil medzi kresťanmi v Istanbule, rozprával sa po francúzsky s talianskym prízvukom.
Jeho záujem o ľudstvo ďaleko presahoval hranice jeho vlastného katolíckeho stáda. Keď nacisti obsadili veľkú časť Európy a obrátili svoju zúrivosť na najzraniteľnejšie zo svojich obetí, láskavý Roncalli bez fanfár a akéhokoľvek verejného upozornenia zabezpečil bezpečný prechod do moslimského Turecka pre vydesených Židov, ktorí si potom našli cestu na Západ.
Jeho skromný a otcovský prístup k ľudskosti neskôr umožnili plné diplomatické vzťahy medzi moslimským Tureckom a Vatikánom. Otec Giacomo Carotenuto, taliansky kňaz žijúci v Istanbule, si spomína, že apoštolský delegát pre seba nehľadal žiadne výhody: "Prišiel chudobný a chudobný odišiel," a hrdo ukazuje šiltovku a rukavice monsignora Roncalliho, ktoré používal pri svojom pobyte v Istanbule, a ktoré sú teraz chované nielen ako relikvie veľkého pápeža, ale aj ako spomienky na dobrého a jemného kňaza.
Istanbul je známy svojou majestátnou architektúrou, ktorá siaha od založenia mesta v roku 700 pred Kristom až po súčasnosť. Mešity, synagógy a kostoly sú posiate panorámou Istanbulu pri západe slnka. Katolicizmus udržuje pri živote jeden z najvýznamnejších kostolov východného Stredomoria, kostol svätého Antona Paduánskeho, ktorý sa nachádza v štvrti Beyoğlu na európskej strane mesta. Angelo Roncalli práve v tomto tureckom kostole ukrýval židovských utečencov.
Angelo Roncalli počas svojho pôsobenia v Turecku slúžil existujúcej európskej katolíckej komunite, ako aj rastúcej tureckej katolíckej komunite – bol prvým, kto zaviedol omšu v turečtine. Rozvinul tiež silné väzby s osmanskou a pravoslávnou komunitou. Keď vypukla druhá svetová vojna, usiloval sa pomôcť židovským ľuďom utekajúcim z východnej Európy na Blízky východ.
Turecko bolo nezúčastneným štátom a Roncalli pochopil, že má príležitosť pomôcť zachrániť ľudí, ktorým hrozila deportácia. Chaim Barlas, šéf Židovskej agentúry, požiadal Roncalliho, aby pomohol Židom prichádzajúcim do Turecka. Vďaka dobrému vzťahu s tureckými úradmi koordinoval úsilie s miestnymi zainteresovanými stranami a Červeným krížom poskytnúť útočisko a núdzovú pomoc tisícom Židov. Dnes je ulica v Istanbule, ktorá hostí vatikánske veľvyslanectvo, pomenovaná po „tureckom pápežovi“.
Prečo je svätý Ján XXIII tak milovaný tureckým ľudom? Turkov určite očarila jeho jednoduchosť a vrúcnosť a evidentná láska k nim. Podľa dominikánskeho otca Giuseppe Gandolfa sa Roncalliho dôrazná poznámka „Milujem Turkov“, vryla do historickej pamäte tureckého ľudu. Určite nepreženiem, keď napíšem, že jeho pôsobenie v Turecku pomohlo v neskorších rokoch prehĺbiť a rozšíriť chápanie ekumenizmu a medzináboženského dialógu. Monsignor Roncalli sa neskôr naučil tureckú reč, ktorou potom hovoril plynulo a keď bo po smrti Pia XII., vymenovaný na jeho miesto, bol v Turecku vždy hrdo označovaný ako ‚turecký pápež‘. A toto a nielen toto pomenovanie si plne zaslúži, lebo spraviť dojem na krajinu s etnicky zmiešaným obyvateľstvom, si vyžadovalo múdrosť, trpezlivosť, predvídavosť a dobročinnosť.
Svätý Ján XXIII. nezabúdaj na nás!
