%20(1).jpg)
Keď svätý František z Assisi slávil v roku 1223 v Grecciu vianočnú omšu pri živom betleheme a jasliach plných sena, pri ktorých stáli aj vôl aj s oslom, ukázal sa nový rozmer tajomstva Vianoc. A František ich nazval "sviatkom sviatkov", čím ich povýšil nad ostatné iné slávnosti a slávil ich s neopísateľnou oddanosťou.
So zvykom stavať na Vianoce jasličky je neodmysliteľne spojený svätý František z Assisi. Bol to práve on, kto bol v roku 1223 inšpirovaný, aby zvláštnym spôsobom oslávil Narodenie Pána. A František, obdarený milosťou, v lese pri mestečku Greccio v strednom Taliansku zohral presne to, čo popisuje svätý Lukáš vo svojom evanjeliu - narodenie Spasiteľa v jaskyni. Túto udalosť opisuje Františkov životopisec brat Tomáš z Celana.
Slávnosť jasličiek, ktorú František konal na Narodenie Pána
Jeho najvyšším úsilím, najvznešenejším prianím a hlavným životným pravidlom bolo vo všetkom a za všetkých okolností zachovávať sväté evanjelium. S veľkou bdelosťou a horlivosťou, s obrovskou túžbou svojho ducha a s ešte väčším zápalom svojho srdca sa snažil dokonale nasledovať učenie nášho Pána Ježiša Krista a chodiť v jeho stopách.
Stálym rozjímaním si pripomínal jeho slová a bystrými úvahami premýšľal jeho činy. Zvlášť pokora jeho Vtelenia a láska, ktorú preukázal vo svojom utrpení, zamestnávali Františkovho ducha, že len nerád myslel na čosi iné.
Preto musím spomenúť a úctivo opísať tú slávnosť, ktorú konal tri roky pred svojou slávnou smrťou pri dedinke Greccio v deň Narodenia nášho Pána Ježiša Krista. V tej krajine žil muž dobrej povesti a ešte lepšieho života, ktorý sa volal Ján. František ho mal zvlášť rád, pretože napriek znamenitej povesti a vážnosti, ktorú tam požíval, pohŕdal šľachtictvom tela a snažil sa dosiahnuť šľachtictvo duše. Toho si, ako častokrát robil, povolal svätec k sebe.
Bolo asi štrnásť dní pred Narodením Pána a povedal mu: Ak chceš, aby sme blížiacu sa slávnosť Vianoc slávili pri Greccia, poponáhľaj sa a starostlivo zaobstaraj, čo ti hovorím. Chcel by som totiž osláviť pamiatku toho Dieťaťa, ktoré sa narodilo v Betleheme a pokiaľ je to možné, chcel by som svojimi očami vidieť horkú núdzu, ktorú muselo znášať už ako dieťa, keď ležalo v jasliach, pri ktorých stál vôl a osol a ako ležalo na sene." Keď to dobrý a oddaný Ján počul, rýchlo pripravil na menovanom mieste všetko, ako mu to svätec nakázal.
Deň radosti sa blížil, nadišiel čas jasotu. Prišli bratia, muži i ženy z okolia, pripravili sviece a pochodne, aby osvietili onú noc, ktorá ožiarila jasnou hviezdou všetky dni a roky. Napokon prišiel svätec. Všetko našiel pripravené, videl to a radoval sa. Postavili jasle, priniesli seno a priviedli aj vola a oslíka. Bola uctená prostota, povýšená chudoba, zvelebená pokora a z Greccia sa stal malý Betlehem.
Noc je jasná ako deň a ľudia i zvieratá sa cítia blažene. Ľudia sa tu schádzajú a napĺňa ich z obnovenej tajomnej udalosti nová radosť. Les znie piesňami a od skál sa odráža jasot. Bratia spievajú, prinášajú tak Bohu patričnú chválu a celá noc jasá čistou radosťou. Boží sväte stojí pri jasličkách, vzlyká bolesťou a zároveň je preniknutý svätou zbožnosťou a podivuhodnou radosťou. Pri jasliach sa slávi slávna svätá omša a kňaz pocíti netušenú útechu.
Svätec si oblieka diakonské rúcho - bol totiž diakonom - a ľubozvučným hlasom spieva evanjelium. Jeho silný a zároveň nežný hlas pozýva všetkých k najvyššej chvále. Potom káže zhromaždenému ľudu o narodení chudobného Kráľa a blahorečí mestečku Betlehemu. Často, keď chce vysloviť meno Ježiš, hovorí plný lásky betlehemské Dieťatko. A keď vyslovuje slovo Betlehem, znie to ako mečanie jahniatka. Jeho ústa viac než slovami pretekajú láskou. Keď vyslovoval meno betlehemské Dieťatko alebo Ježiš, olizoval pery jazykom, akoby chcel ešte názornejšie ukázať sladkosť tohto mena. Ukázala sa tam štedrosť a veľkomyseľnosť Všemohúceho.
Jeden zbožný muž mal podivuhodné videnie. Uvidel v jasličkách neživého chlapčeka, videl, ako k nemu pristupuje Boží svätec a dieťa budí ako z hlbokého spánku. A toto videnie nebolo nevýstižné, veď Ježiš bol v mnohých srdciach zabudnutý. Božou milosťou ho v ich srdciach prebudil svätý služobník František a znovu uviedol do ich vedomia. Keď slávnosť skončila, všetci odchádzali domov v blahej radosti.
Seno, ktoré ležalo v jasličkách, ľudia schovávali, aby skrze neho Pán, ktorý rozličnými spôsobmi preukazuje svoje milosrdenstvo, uzdravil ich kone a iné zvieratá. A skutočne sa stalo, že sa v tej krajine uzdravili zvieratá, sužované všelijakými chorobami, keď dostali kúsok z toho sena.
Ba i ženy, ktoré trpeli ťažkými a dlhotrvajúcimi pôrodnými bolesťami, šťastne porodili, keď na nich položili trochu zo zmieneného sena. A tiež početní pútnici, ktorí sem prišli, dosiahli vytúžené uzdravenie z rôznych chorôb.
Neskôr bolo mieste, kde stáli jasličky, posvätené ako chrám - k úcte svätého Františka - aby tam, kde kedysi pojedali zvieratá seno z jasličiek, mohli v budúcnu požívať ľudia k spáse tela i duše. Telo Pána Ježiša Krista, Baránka bez poškvrny, ktorý v preveľkej a nevýslovnej láske sám seba obetoval, a ktorý s Otcom i Duchom Svätým žije a kraľuje ako večne preslávny Boh po všetky veky vekov. Amen. Aleluja, aleluja.
