%20(1).jpg)
Matúšovo evanjelium ich nazýva „mágovia“ (gr. magoi). Všetko nasvedčuje tomu, že boli učenými pohanskými astrológmi z Perzie alebo Babylonie, z územia dnešného Iránu a Iraku. V týchto mudrcoch Cirkev čoskoro rozpoznala prisľúbených cudzích kráľov zo Starého zákona, ktorí prichádzajú k „žiare Jeruzalema“ (porov. Iz 60, 3). Egyptský text z obdobia antiky napokon prezrádza ich mená: Gašpar, Melichar a Baltazár.
Mesto nad Rýnom už po stáročia ukrýva neobyčajne vzácny poklad: skrinku s relikviami svätých Troch kráľov. Ako sa tam dostali? A čo sa s nimi stalo po návrate do vlastnej krajiny?
Mních Cyril vo svojom živote opáta svätého Teodosia hovorí, že sa vzdali svojej dôstojnosti a začali viesť život v pokore a chudobe, v dôstojnosti a zásluhách, ktoré sa naučili v maštali v Betleheme. Po zmŕtvychvstaní nášho Pána apoštol svätý Tomáš odišiel do ich krajiny, pokrstil ich a vysvätil za biskupov a oni mali to šťastie, že nakoniec položili svoje životy za Ježiša Krista. Tieto detaily však nie sú veľmi autentické.
Kolínske martyrológium, kde sa uctievajú ich posvätné ostatky hovorí, že sa skutočne stali biskupmi a že v roku nášho Pána 54 sa spolu stretli v meste Servan a tam slávili Vianoce. V prvý deň Nového roka zomrel Melichar vo veku sto šestnásť rokov; 6. januára zomrel Baltazár vo svojich sto dvanástich rokoch; a krátko nato nasledoval Gašpar vo veku stodeväť rokov. "Keď zomrel druhý, priniesli ho, aby ho položili vedľa prvého. Potom sa telo toho druhého stiahlo," hovorí Martyrológium, "a vzdalo sa čestného miesta. Keď priniesli Gašparovo telo, obaja sa odtiahli, aby ho mohli položiť medzi nich."
Neskôr svätá cisárovná Helena našla ich relikvie v Jeruzaleme a dala ich priniesť do Konštantínopolu. Prostredníctvom svätého biskupa Eustorgiusa, ktorý ich dostal ako dar, prišli v 4. storočí do jeho rodného mesta Milána. Tu sa v roku 1158 opäť objavili v starom kostole St. Eustorgia, keď mesto obsadil cisár Friedrich Barbarossa.
Po dobytí Milána daroval rímsko-nemecký cisár svätý poklad svojmu vernému a oddanému ríšskemu kancelárovi Rainaldovi z Dasselu, ktorý bol zároveň arcibiskupom Kolína. Ten sa naplnený radosťou vrátil do Kolína, kam boli za jasotu celého mesta vzácne relikvie 23. júla 1164 prenesené. V sprievode modlitieb a spevu boli slávnostne uložené v starobylom dóme. Podľa nariadenia biskupa sa každý rok mala konať takáto procesia: Traja muži odetí ako králi, nasledujúc hviezdu, mali ulicami mesta sprevádzať relikvie, ktoré sa pred slávnostnou svätou omšou priniesli do dómu.
Tým sa začala tradícia pútí k svätým Trom kráľom. K vzácnemu relikviáru prúdili tak nemeckí králi, ako i húfy pútnikov zo všetkých kútov a častí Európy. V období stredoveku spravili tieto púte z mesta Kolín – po Ríme, Jeruzaleme a Santiagu de Compostela – štvrté najdôležitejšie pútnické miesto kresťanstva. Všade a v každej núdzi, zvlášť na cestách, vzývali ľudia týchto vznešených svätých alebo sa obracali k nim s prosbou o dobrú úrodu.
Nástupca biskupa Rainalda poveril najlepšieho zlatníka svojich čias, aby zhotovil relikviár, ktorý by bol hoden svojho jedinečného obsahu. Relikviár Troch kráľov vyzdobený tisíckami drahokamov a perál je najväčším a najvzácnejším relikviárom západnej Európy.
V Kolíne sa okrem toho rozhodli pre stavbu impozantného gotického dómu, ktorý sa vypína nad relikviárom ako druhá kamenná schránka. Je zaujímavé, že keď sa v roku 1864 otvorila zlatá skrinka a skúmali sa relikvie Troch kráľov, zistilo sa, že ide o takmer úplné pozostatky mužských osôb rôzneho veku. Až v roku 1980 došlo k analýze kúskov látky, do ktorých boli zabalené viaceré kosti. Výsledok bol fascinujúci: Je to veľmi vzácny sýrsky damask z hodvábu, purpuru a zlata, ktorý sa tkal len do 4. storočia, teda skutočne pochádza z čias Mesiáša!
V stredoveku ľudia nosili do kostola na sviatok kráľov zlato, kadidlo a myrhu. Tie kňazi požehnali a ľudia si ich odniesli domov a starostlivo uchovávali ako zástavu Božieho požehnania a ochrany nad domom a rodinou. Tento zvyk stále existuje v niektorých častiach Nemecka a vzorec na požehnanie týchto darov z rituálu zmizol až po revízii Pavlom V. v sedemnástom storočí.
Ďalším krásnym zvykom na ich počesť bolo zvoliť si žrebom na ich sviatok kráľa domácnosti. Upiekol sa koláč, v ktorom bola fazuľa. Keď sa tento koláč rozdával, stal sa kráľom dňa alebo cez oktávu ten, v ktorého podiele sa našla fazuľa. Dve časti koláča boli vždy odložené, jedna pre Ježiša a jedna pre Máriu; a tieto kúsky našli cestu k chudobným. Lebo v tých časoch mali chudobní vždy svoj podiel na nevinných radostiach každého kresťanského domova.
Dnes sa relikviár s Tromi kráľmi nachádza priamo za hlavným oltárom, kde vyvýšený a osvetlený dominuje v interiéri obrovskej katedrály. Otvorená oceľová konštrukcia, na ktorej relikviár spočíva, umožňuje pútnikom, aby podľa pradávnej tradície mohli so svojimi úmyslami v srdci prechádzať popod relikvie týchto svätých.
