%20(1).jpg)
Vykupiteľa sveta neočakávali iba Židia, ale tiež pohania. Pohanskí učenci poznali veľmi dobre starobylú veštbu, že zo židovského národa raz vzíde muž, ktorý ovládne celý svet. Keď pred stáročiami prišli Izraeliti z Egypta na púšť, pohanský veštec Balám im prorokoval, že raz vyjde hviezda z Jakuba a z Izraela sa zdvihne žezlo. Pohania teda vedeli, že očakávaný Mesiáš vzíde z izraelského národa.
Keď sa v Betleheme narodil Pán Ježiš, Božia prozreteľnosť to zjavila aj pohanom. Preto sa ukázala na východe neobyčajne jasná hviezda, ktorá dala pohanom na známosť, že sa vyplnili Balámove slová a zvláštna Božia milosť osvietila troch vzácnych mužov, aby išli za hviezdou, ktorá ich bude viesť a hľadali toho, koho im zvestovala.
Zmienených troch mužov poznáme z evanjelia ako veľmi vzdelaných mudrcov. Zmienku o nich nájdeme v žalme. Dozvieme sa, že boli králi: "Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary, oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby. Budú sa mu klaňať všetci králi, slúžiť mu budú všetky národy." (Ž 72,10-11)
Hovoril o nich aj prorok Izaiáš: "Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! Lebo, hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou. Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla. Zdvihni si vôkol oči a pozri, všetci sa zišli, prišli k tebe; tvoji synovia prídu zďaleka a dcéry ti z kraj sveta povstanú. Vtedy uvidíš a zažiariš, triasť a šíriť sa ti bude srdce, veď sa k tebe obráti bohatstvo mora, poklady národov prídu k tebe. Záplava tiav ťa pokryje, ťavätá Madiánu a Efy, všetci prídu zo Sáby, zlato a tymian prinesú a zvestujú slávu Pánovu." (Iz 60, 1-6)
Pôvodne sa králi volali inak, ako prezradila Katarína Emmerichová vo svojich videniach: Keď sa Ježiš narodil, videla som, čo bolo zjavené trom kráľom. Z nich jeden menom Mensor mal bielu pokožku, Sair tmavú a Teoken, najstarší z nich, žltú. Zaoberali sa skúmaním hviezd a na jednom vrchu mali stupňovitú pyramídovitú vežu, postavenú z veľkej časti z dreva. Na nej sa striedali ‒ jeden z nich tu vždy pozoroval hviezdy spolu s niekoľkými kňazmi. Výsledky svojich pozorovaní zaznamenávali a navzájom sa o nich informovali. Myslím, že v tú noc, keď sa narodil Ježiš, som videla na veži dvoch kráľov. Tretí, ktorý býval na východe, v oblasti Kaspického mora, niekoľko dní chôdze odtiaľ, nebol s nimi.
Nám sa podľa starobylého podania zachovali tieto ich mená - Gašpar, Melichar (Melchior) a Baltazár. Pochádzali z pokolenia Semitov, Chamitov a Jafeitov a boli vyvolení, aby sa stali obrátenými prvotinami pohanov k Ježišovi Kristovi a šírili medzi svojím ľudom správu o ňom. Títo traja mudrci sa potom riadením Božej prozreteľnosti stretli a spoločne sa vydali na cestu do Jeruzalema.
Blahoslavená Katarína Emmerichová to vo svojich videniach opísala takto: Karavána troch kráľov putovala v noci. Neprechádzali už cez mestá, ale míňali malé dedinky, v ktorých Ježiš uzdravoval, vyučoval a požehnával deti koncom tretieho roku svojho pôsobenia. Keďže už nastala sobota, na ceste stretávali len málo ľudí. Ráno po siedmej prešli Jordán. Ľudia zvyčajne prechádzali cez rieku po trámoch a väčšie skupiny po akomsi moste, ktorý za úhradu stavali ľudia, čo bývali blízko rieky. Teraz však bola sobota a ľudia nesmeli pracovať. Preto sa museli pútnici cez rieku dostať vlastnými silami. Pomohli im len niekoľkí pohanskí sluhovia prievozníkov. Za ich pomoc im zaplatili. Jordán nebol široký a bol plný piesčitých brodov. Na trámy pokládli dosky a po nich prešli ťavy. Kým všetci šťastlivo prešli, chvíľu to trvalo. V sobotu večer sa karavána nachádzala neďaleko Jeruzalema. Hviezdu, ktorá ich viedla, už takmer nebolo vidieť. Ligotala sa ‒ malá a vzdialená ‒ za mestom. Čím boli králi bližšie k Jeruzalemu, tým viac boli zmätení ‒ hviezda už nebola taká žiarivá ako na začiatku cesty a v Judei sa im už strácala spred očí. Taktiež boli presvedčení, že sa všade stretnú s radosťou a oslavami narodenia Spasiteľa. Lenže skutočnosť bola iná než ich predstavy. Znepokojilo ich to, stratili istotu a mysleli si, že sa vydali nesprávnym smerom. Sprievod mal viac než dvesto členov, lebo cestou sa k nim pripojilo mnoho vysokopostavených ľudí. Traja králi cestovali na troch dromedároch, čiže na dvojhrbých ťavách, ktoré okrem toho niesli aj rôzny náklad. Ďalšie tri ťavy s nákladom viedli sluhovia. Keď dorazili do Jeruzalema, niektorí členovia sprievodu podišli k bráne a vrátili sa so strážami a vojakmi. Príchod toľkých ľudí a zvierat v období, keď sa neslávili žiadne sviatky, a bez obchodných zámerov sa totiž javil dosť nezvyčajný.
Králi sa v domnienke, že došli na koniec svojej púte, vypytovali sa na novorodeného kráľa. V tom čase panoval v Jeruzaleme Herodes Veľký. Keď prišli k nemu mudrci a vraveli mu o novorodeniatku aj to, že sa mu prišli pokloniť. Herodes, ktorý bol Rimanmi vnútený Židom za kráľa sa preľakol. Bol totiž cudzinec, Idumejčan a pre svoju krutú vládu si vyslúžil nenávisť ľudí. Aj preto sa preľakol, keď počul, že sa cudzinci z ďalekých krajín prišli pokloniť kráľovi, o ktorom dosiaľ nevedel. Bál sa o svoj trón.
Jeruzalemčania sa zasa začali obávať nových búrok, zmätkov a ukrutných prenasledovaní, ktorými ich bude stíhať Herodes, lebo to bude považovať za sprisahanie proti jeho vláde. Vo svojej prefíkanosti sa snažil hneď vypátrať, kde sa jeho domnelý súper narodil, aby sa ho zbavil. Zhromaždil veľradu a pýtal sa, kde sa mal Ježiš Kristus narodiť. Dostal jednomyseľnú odpoveď - v Betleheme, ako zrejme predpovedal prorok Micheáš: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael. (Mt 2,6)
Aby táto záležitosť zostala v tajnosti a nevyvolávala medzi ľuďmi zbytočné senzácie, Herodes si k sebe tajne zavolal troch mudrcov a vypytoval sa na hviezdu, ktorá sa im ukázala a pretvarujúc im povedal, aby sa usilovne vypytovali na dieťa a keď ho nájdu, nech mu to prídu povedať, aby sa mu tiež išiel pokloniť. Králi ho potom opustili a vydali sa na cestu do Betlehema.
Katarína Emmerichová rozprávala: Karavána troch kráľov vyšla z mesta mestskou bránou na poludnie. Skupina mužov išla za nimi až k potoku pred mestom a potom sa vrátila naspäť. Keď prešli cez potok, na chvíľu sa zastavili a hľadali svoju hviezdu. Keď ju zbadali, vykríkli od radosti a ľúbezne spievajúc pokračovali v ceste. Hviezda ich neviedla priamo do Betlehema, ale museli ju nasledovať po vedľajších chodníkoch, smerom na západ. Prešli popri mestečku, ktoré dobre poznám, a zastavili sa na príjemnom mieste pri jednej dedine. Tu pred nimi zrazu vytryskol prameň. Veľmi ich to potešilo. Okolo prameňa začali kopať, okolo navŕšili piesok a kamene a na pár hodín sa tu utáborili. Napojili a nakŕmili svoje zvieratá a aj oni si zajedli, lebo v Jeruzaleme kvôli zmätku a starostiam nemali pokoj. Pri tomto prameni som neskôr často vídala Pána s jeho učeníkmi. Hviezda, ktorá v noci žiarila ako ohnivá guľa, bola teraz ako mesiac cez deň. Nebola presne okrúhla, ale vyzerala ako zúbkovaná. Často ju zakrývali oblaky.
Králi napokon došli k tej istej budove, kde sa registrovali Jozef s Máriou. Keď sa karavána zastavila, hneď vyvolala medzi obyvateľstvom zvedavosť. Hviezda vtedy zmizla a králi sa znovu pýtali na novonarodeného kráľa. Vedeli, že o tomto mieste hovorili proroctvá, ale predošlý rozhovor s Herodesom v nich vyvolal nepokoj. Na oblohe sa znovu zjavil jasný svit, a mudrci sa pobrali na východ, kde sa dostali na miesto, na ktorom sa pastierom zjavili anjeli a potom došli k jaskyni s jasličkami, za ktorou sa chystali utáboriť.
Vtedy sa opäť zjavila hviezda a lúč ukazoval na jaskyňu. Potom králi uvideli na hviezde dieťatko. Rozhodli sa kráčať tým smerom a keď našli vchod do jaskyne, uvideli ju zaplavenú nebeským svetlom a Pannu, sediacu s dieťatkom v náručí.
Kráľov, oblečených v bielych plášťoch sprevádzalo niekoľko sluhov s darmi. Najprv však položili k Máriiným nohám stôl, na ktorý sa mali uložiť dary. Po nich vstúpili dnu s veľkou úctou traja králi. "Vo chvíli, keď králi vstúpili dnu, svätá Panna sa postavila, zahalila sa závojom a zobrala malého Ježiška do náručia," rozprávala mystička Emmerichová.
"Mensor, ktorý bol celkom vpredu, si kľakol a s pohnutím hovoril o svojej radosti. Neprikrytú hlavu mal sklonenú a ruky prekrížené na hrudi. Videla som, ako Mensor vybral z puzdra zaveseného na svojom opasku za hrsť ťažkých paličiek. Mali dĺžku prsta, na konci boli zahrotené a uprostred boli zlatej farby. Ponížene ich položil vedľa dieťaťa, do lona Panny. Tá zlato prijala so slovami vďaky a zakryla ho okrajom svojho plášťa. Mensor daroval tieto zlaté prúty preto, lebo bol plný lásky a vernosti a neúnavne hľadal pravdu. Mensor poodišiel a pristúpil tmavý Sair so svojimi sprievodcami. S veľkou pokorou si kľakol pred Pannou a dieťaťom a s dojímavými slovami položil svoj dar na stolík pred Ježiškom: pozlátené tyčinky kadidla zmiešaného s malými zrnkami zelenej ambry. Daroval kadidlo, lebo s láskou plnil vôľu Pána. Prv, než odišiel, dlhú chvíľu kľačiac rozjímal. Potom prišiel Teokén, najstarší kráľ. Mal už veľa rokov a bol veľmi tučný, takže sa mu nepodarilo pokľaknúť si. Hlboko sa uklonil a na stolík položil zlatú nádobu s jemnou zelenou bylinou. Bola to myrha. Daroval ju, lebo bola symbolom náruživostí, nad ktorými zvíťazil. Vo svojom živote musel tento dobrý človek naozaj mnohokrát vyhrať boj so sebou. Dlho sa Ježiškovi zbožne klaňal a mňa zamrzelo, že ostatní sluhovia musia tak dlho čakať, kým uvidia dieťa."
Božia Matka skromne a vďačne prijala dary, a keď sa králi rozlúčili, vošli do jaskyne ich sluhovia. Pristupovali k dieťatku, kľakli si pred ním a modlili sa. Nakoniec sa hlboko uklonili odišli. Na druhý deň sa králi prišli do jaskyne rozlúčiť. Z videnia ctihodnej Kataríny Emmerichovej vieme, že ako prvý vošiel dnu Mensor. Božia Matka mu dala do náručia malého Ježiška. Po ňom vstúpili dnu aj ďalší dvaja králi a opäť priniesli veľa darov, farebné látky, jemné prikrývky, zanechali im aj svoje jasnožlté plášte, vyrobené akoby z vlny a doniesli aj nádoby plné obilia a koše s rozkvitnutou myrhou, svätému Jozefovi dali klietky s vtákmi, ktoré priniesli so sebou a počas cesty im slúžili na prípravu jedla.
Svätá Panna ich potom s Ježiškom v náručí odprevadila až k vchodu do jaskyne a Mensorovi dala na pamiatku veľký závoj z jemnej látky, ktorý nosila na hlave a zakrýval nielen ju, ale i dieťa. Z dojatia nad takým vzácnym darom sa rozplakali.
O odchode troch kráľov rozprávala augustiniánska mníška takto: "Okolo polnoci som zrazu mala videnie: videla som troch kráľov spať v ich stane na prikrývkach porozkladaných po zemi. Zrazu sa uprostred nich zjavil žiarivý mladík. Rozospatí sa zdvihli z lôžok. Bol to anjel, ktorý ich zobudil. Oznámil im, že sa majú čo najrýchlejšie vydať na cestu a nemajú ísť cez Jeruzalem, ale smerom k Mŕtvemu moru, cez púšť. Okamžite vyskočili na nohy, jeden išiel zobudiť ostatných, druhý išiel do jaskyne a zobudil Jozefa a tretí sa rýchlo pobral smerom k Betlehemu, aby zavolal tých, čo spali v hostinci. Tí mu už išli naproti, lebo mali to isté zjavenie. Čo najrýchlejšie zložili stany a všetko pobalili. Zatiaľ čo sa králi pred jaskyňou s pohnutím lúčili s Jozefom, ich sprievod sa po skupinách už vydal na cestu, aby postupovali rýchlejšie. Okolo poludnia prešli cez púšť Engadi k Mŕtvemu moru.
Králi prosili svätú rodinu, aby ušli s nimi, lebo im určite hrozí nebezpečenstvo. Potom prosili Máriu, aby sa s dieťaťom skryla, aby ich kvôli nim nikto neobťažoval. Plakali ako deti. Potom objali Jozefa, vysadli na svoje ťavy, ktoré niesli len ľahký náklad, a rýchlo sa pobrali smerom k púšti. Videla som vedľa nich anjela, ktorý im ukazoval smer, a čoskoro zmizli z dohľadu. Postupovali po rôznych cestách, jeden od druhého vzdialený asi štvrť hodiny, najprv asi hodinu smerom k východu a neskôr, keď prišli k púšti, smerom na juh. Anjel upozornil kráľov včas, lebo Herodes vydal tajný rozkaz zatknúť ich a zavrieť do hlbokých pivníc pod synagógou s obvinením, že podnecujú nepokoje. Keď prišli stráže do Betlehema, králi už boli ďaleko a v údolí, v ktorom sa predtým zdržiavali, nenašli po nich ani stopy.
Podľa starobylého podania je nám známe, že traja králi potom na ďalekom Východe rozhlasovali správu o Vykupiteľovi a apoštol Tomáš, ktorý hlásal evanjelium v Perzii, ich pokrstil. Králi potom horlivo šírili svätú vieru a zomreli mučeníckou smrťou.
Ich sväté telá boli prenesené do Carihradu a neskôr do Milána, až skončili v chráme v Kolíne nad Rýnom, kde sa dodnes uchováva ich relikviár, ako ste sa mohli dočítať v predošlom článku.
Masima - Verím a Dôverujem
