%20(1).jpg)
Katarína Benincasa, známa ako svätá Katarína Sienská, od tretej pôstnej nedele už nemohla opustiť lôžko. Jej telo odumieralo za veľkých bolestí, ale myseľ mala stále jasnú, svedčia o tom listy, ktoré krátko pred smrťou diktovala Barduccimu a je v nich aj správa o jej chorobe. Bola však veľmi trpezlivá a velebila Boha i za túto skúšku.
Pred smrťou zavolala všetkých svojich priateľov a s očami upretými na kríž hovorila vyznanie Bohu a prosila za svoje duchovné deti. Všetkých odprosovala a žiadala ich, aby zotrvali na Božích cestách. Vravela: "... aby ste zostali tým, čím som vás často nazývala, mojou radosťou a korunou." Zvlášť ich napomínala, aby nikdy nepohŕdali žiadnym Božím tvorom.
Alessiu vymenovala za predstavenú sienských matelantiek, potom si vyžiadala od svojej matky bozk a naopak, jej staručká matka si od dcéry vyžiadala požehnanie. Ale ešte stále nebola "v cieli". Ešte raz nadobudla sily a prijala posledné pomazanie. Na jej tvári sa jasne odzrkadľoval boj s hrôzou posledných pokušení. Potom sa však usmiala a prosila o Božie zmilovanie. Oči sa rozžiarili, a pomodlila sa za svojich najbližších a všetkým aj požehnala.
29. apríla 1380 33-ročná Katarína skonala so slovami - Do Tvojich rúk porúčam svojho ducha. Jej telo bolo potom vystavené v Santa Maria sopra Minerva, kde sa s ňou prišlo rozlúčiť niekoľko tisíc ľudí, aby si ju už vtedy uctili ako sväticu.
Medzi nimi bola aj jedna terciárka, sestra Dominika, ktorá mala zdĺhavú a ťažkú chorobu ruky, ktorá jej časom takmer uschla. Pretože sa nemohla dostať k telu, podala ľuďom pred ňou šatku s prosbu, aby sa ňou dotkli tela panny a vrátili jej ju. Keď si potom sestra položila šatku na ruku, v okamihu bola uzdravená a hneď sa dala do radostného volania: "Hľa, ako som na zásluhy tejto panny oslobodená od nevyliečiteľnej choroby na celej ruke." A ľudia sa začali ešte viac hrnúť k svätému telu, aby sa mohli dotknúť aspoň kúska jej šiat.
K svätici priviedli aj štvorročného chlapčeka, ktorému choroba krčných svalov vychýlila hlavu a nedokázal ju narovnať. Keď ho priniesli k svätému telu, dotkli sa ho rukou panny na chorom mieste a okolo krku mu ovinuli šatku, za krátku dobu mohol narovnať hlavu a bol uzdravený.
Kvôli tomu nebolo možné po tri dni pochovať Katarínu - pre zázraky a znamenia, ktoré sa diali skrze ňu. Nával ľudí neustával a keď jeden kňaz chcel kázať o chválach tejto panny, nedokázal utíšiť hluk a prinútiť ľudí, aby ho počúvali, preto napokon povedal: "Táto svätá panna nepotrebuje našu kázeň, sama seba dostatočne káže a vysvetľuje." A pribúdali ešte väčšie zázraky.
Riman, Lucius di Cannarola ochorel a nepomáhal mu žiadny liek. Bolesť holennej kosti prešla do takej ukrutnej miery, že sotva mohol prejsť niekoľko krokov. S veľkou námahou došiel do kostola s vystaveným telom a s veľkou nábožnosťou položil Kataríninu ruku na svoju zoslabnutú a takmer ochrnutú nohu. Hneď v nej začal cítiť novú silu a domov odišiel uzdravený. Keď to prítomní videli, dobrorečili všemohúcemu Bohu, ktorý je vo svojich svätých vždy obdivuhodný.
Dievčina Ratozola mala pre malomocenstvo na tvári prežratý nos aj hornú peru nákazou. Keď sa dopočula o svätom tele, vybrala sa do kostola, kde bolo vystavené. Lenže keď sa pokúšala pristúpiť k telu, vždy ju odstrčili. Neodbytne sa však stále k nemu predierala a napokon si pritisla na nohy, ruky i hlavu k svätému telu a hneď začala pociťovať úľavu. Zakrátko potom bola celkom vyliečená a na tvári jej nezostala ani stopa po predošlej chorobe.
Cyprius z Ríma mal dcéru Lellu, ktorá v mladosti ochorela na suchotiny a žiadna liečba jej nepomáhala. Spolu s manželkou ju vzali k svätej panne a prikázali dcére, aby sa dotkla jej závoja alebo ruženca. Dievča ich poslúchlo a hneď sa jej vrátilo zdravie.
Luigi di Lelli di Pietro sa tiež dopočul o zázrakoch. Nemohol chodiť a lekári mu nevedeli pomôcť. Preto sa odporúčal svätej Kataríne a zaviazal sa sľubom, že ak bude pre jej zásluhy vyliečený, bude o nej šíriť zvesť. Sotva sľub dopovedal, mohol chodiť. Hneď sa pobral k ostatkom panny osloboditeľky a všetkým, ktorí ho chceli počúvať, rozprával o milosti, ktorá sa mu dostala.
Božia služobnica neprestávala pomáhať ani po tom, čo ju po troch dňoch uložili do hrobu. Giovanni Neri mal malého syna, ktorý nedokázal stáť na nohách, nieto ešte chodiť. Keď sa dopočul o zázrakoch, urobil Bohu a Kataríne sľub za oslobodenie synčeka z choroby. Priviedol ho k hrobu a keď ho naň postavil, synove nohy spevneli a začal bez pomoci vzpriamene stáť a chodiť.
Giovanni di Tozzo mal choré oči - z jedného oka mu vyliezali červy. Tiež sa zasľúbil svätej panne a hneď bol uzdravený. Keď potom prišiel k jej hrobu, položil naňho sviecu. Aj jedna pútnička z Nemecka dlho trpela na chorobu očí, skoro bola slepá, a vzdala sa už nádeje, že by znovu dobre videla. Odporúčala sa svätej panne a za krátky čas sa jej vrátil zrak.
Rimanka Maria ťažko ochorela bolesťami hlavy a stratila zrak na jednom oku. Hanbila sa preto vyjsť z domu. Keď sa dopočula o zázrakoch, odporučila sa svätej Kataríne a zaviazala sa sľubom. V noci sa jej slúžke zjavila svätica v sne a vravela: "Chcem ti povedať, aby už nezháňala lieky, ale každé ráno išla na ofícium a bude uzdravená." Slúžka jej to povedala a Maria chodila na ofícium a bolesť čoskoro prestala a neskôr sa jej aj vrátil zrak.
Ťažko chorá Cilia di Petruccio z Ríma sa pre ťažkú chorobu ocitla v agónii a lekári sa vzdali nádeje na jej uzdravenie - podľa prirodzeného procesu usúdili, že isto už zomrie. Odporučila sa však svätej panne a veľmi skoro pocítila jej pomoc, až po niekoľkých dňoch celkom vyzdravela.
Johanna Hilperini sa poznala so sväticou a keď videla jej zázraky, ešte viac verila v jej svätosť a chorým radila, aby sa nábožne odporúčali svätej Kataríne Sienskej. Niekoľko chorých sa pre zásluhy panny uzdravili. Johannin synček raz pred domom pre neopatrnosť pri chôdzi spadol tak prudko, že si myslela, že sa tým pádom zabije, alebo aspoň zmrzačí a vykríkla: "Svätá Katarína Sienská, porúčam ti svoje dieťa!" A hoci to vyzeralo na škaredý pád s náhlou smrťou, chlapček si neublížil. Vďačná Johanna potom ďakovala všemohúcemu Bohu a pokorne aj Kataríne a všetkým hlásala o jej svätosti.
Buona di Giovanni prala na Tiberskom brehu posteľnú prikrývku z vlneného plátna a bavlny. Bola však neopatrná a bielizeň sa jej vytrhla rúk a pustila po prúde. Chudobná žena ju chcela zachytiť, ale prúd strhol aj ju od brehu. Nablízku nebolo nikoho, kto by jej pomohol, ale spomenula si na Katarínine zázraky a skríkla: "Ó svätá panna Katarína Sienská, pomôž mi v tomto nebezpečenstve!" Hneď jej prišla na pomoc, Buona sa zrazu ocitla nad vodou a aj s prikrývkou sa dostala k brehu. Keď potom nad tým premýšľala, vyznávala, že jej zázračne pomohla svätica a vyslobodila ju z nebezpečenstva svojimi zásluhami.
