%20(1).jpg)
Sardínčanka Antonia Mesina svojím rozhodnutím radšej zomrieť, než upadnúť do hriechu, vstúpila do spoločnosti svätých detí. Mladá šestnásťročná dievčina s čiernymi očami, štíhlou postavou a Kristom v srdci sa stala mučenicou na obranu čistoty.
Antonia sa narodila 21. júna 1919 v Orgosolo ako druhé z desiatich detí obecného strážcu Agostina Mesinu a Grazie Rubanu. Hneď na druhý deň, 30. júna 1919 bola pokrstená v starobylom kostole svätého Petra, o rok neskôr, 10. novembra 1920 bola birmovaná a prvé sväté prijímanie prijala ako sedemročná v roku 1926.
Rodinu, ktorá bola skromná, ale nie celkom chudobná, živil otec - mestský vidiecky strážca. Spolu s manželkou mali desať detí, ale dospelosti sa dožili iba tri. Niektorí súrodenci Antonie zomreli na choroby ako napríklad osýpky.
Antonia bola živej povahy, ale tiež poslušná a ochotne sa venovala domácim prácam a každému prejavovala úctu s láskavým prístupom. Keď jej mama zostala v roku 1935 pripútaná na lôžko pre srdcovú chorobu, štvrtáčka Antonia musela odísť zo školy a prevzala starostlivosť o domácnosť vrátanie starostlivosti o súrodencov, upratovala, varila a prala. Vstávala už na úsvite, aby sa stihla o všetko postarať - najskôr spravila najnutnejšie domáce práce, potom išla k verejnej studni po vodu, zaliala zeleninovú záhradu, v potoku za dedinou vyprala bielizeň a nazbierala drevo na kúrenie.
Keď mala desať rokov, vstúpila do farskej Katolíckej akcie, ale potom tam pre domáce povinnosti musela prestať chodiť. Vrátila sa tam až neskôr, v roku 1934, keď bola pätnásťročná. Ale pre neustále zaneprázdnenie prácou pre rodinu sa nemohla vždy zúčastňovať stretnutí v krúžku, či náboženských obradov. Snažila sa však prísť na svätú omšu vždy prvý piatok v mesiaci a modlila sa ruženec. Aj preto nemala Antonia klasický "profil" svätice, bola to mladá dievčina s povinnosťami dospelej ženy. Ale v Katolíckej akcii sa dozvedela o Márii Goretti a keď si prečítala jej životopis, stala sa zdržanlivejšia, rozhodnejšia a vyhýbala sa všetkému, čo by mohlo poškvrniť jej dobré meno.
Ráno 17. mája 1935 isto netušila, že v ten deň prinesie veľkú obeť. Skoro ráno musela ísť do okolia Orgosola nazbierať drevo, aby mohla upiecť chlieb. Cestou sa zastavila v kostole na svätej omši a po prijatí svätého prijímania sa vrátila domov, aby pomohla matke s miesením chleba a potom, prezlečená do obyčajnejších šiat odišla po drevo.
Pri zbere však nechcela byť sama, a tak zaklopala na dvere niekoľkých priateliek, aby požiadala ich rodičov o dovolenie, aby smeli ísť s ňou. Nemala šťastie, každá mala nejakú prácu. Napokon sa po trochu váhania svojej matky vybrala s ňou trinásťročná Annedda Castangio. Antonia sa ešte medzitým dohodla so svojím bratom Giuliom, že sa neskôr, hneď, ako dokosí, stretnú. Potom sa obe dievčatá o 9,00 hod. vydali na cestu do Ovadduthai, kde si boli isté, že tam nájdu dostatok dreva na kúrenie.
Čo sa potom stalo, sa dozvedáme z policajnej správy...
Antonia mala na hlave hnedú šatku, oranžovú blúzku s tmavozeleným zamatovým živôtikom, ošúchanú svetlohnedú sukňu a modrú zásteru. Nemala na sebe pančuchy, iba na bosých nohách mala obuté topánky s gumovou podrážkou, previazané koženými šnúrkami. Cestou uvideli mladého muža s krívajúcou chôdzou, ktorého Annedda poznala z videnia. Mladík sa volal Ignazio Catgiu.
Chlapec sa zastavil, aby sa porozprával s rovesníkom Pietrom Tandedduom, ktorý opravoval kamenný múr, aby sa ho spýtal na idúce dve dievčatá a pritom mu šepkal niečo o Antoniiných prsiach. S dievčatami sa však ani jeden nepozdravili.
Keď Antonia s Anneddou došli po polhodine do Ovadduthai, začali zbierať drevo, pričom sa držali blízko seba. Snažili sa ponáhľať, aby stihli prísť domov práve včas na pečenie chleba. Annedda sa pri zbere trochu viac vzdialila a potom začula kričať Antoniu. Keď zdvihla hlavu, v diaľke videla Ignazia, ktorý sa predtým ukryl za kríkmi, aby dievčatá sledoval. Pokúsil sa zozadu skočiť na Antoniu a tá, vediac, že Annedda nie je ďaleko, začala kričať o pomoc a volať svojho otca. Malá Annedda Castangia tiež začala kričať meno Antoniinho otca, pričom sa bezmocne pozerala, ako Ignazio drží jej kamarátku a snaží sa ju zatlačiť do kríkov.
Pravdepodobne udrel svoju obeť kameňom a Annedda začula mrazivý výkrik, ktorý ju tak vydesil, že spadla do priekopy. Keď sa s ťažkosťami postavila na nohy, uteká hľadať pomoc. Cestou stretla dve ženy, ale ti ju zo strachu pred útočníkom odmietli. Rozbehla sa teda ďalej, až došla ku kostolu, kde sa zhromaždilo niekoľko veriacich, aby sa pomodlili novénu.
Šokovaná Annedda nevie vysvetliť čo sa stalo, napokon sa jeden z chlapcov rozhodne ísť s ňou do Orgosola. Cestou mu povedala, že v útočníkovi spoznala Ignazia, no ten ju varoval, aby sa vyhýbala klamstva, pokiaľ si nie je istá. Potom sa stretli s bratom Antonie Guliom a hoci mu Annedda opísala dramatický príbeh a zopakovala meno útočníka, Gulio tomu neveril, Ignazia poznal a nemyslel si, že by bol schopný takého násilia. Navrhol aby sa vrátili domov zistiť, či sa Antonia medzitým nevrátila.
Ale aj tu zapracovala povaha. Antoniina stará mama radila, aby zatiaľ nešiel ku karabinierom, lebo "ak Antonia prežila násilie, musí sa konať diskrétne, aby sa vyhla škandálu a ochránila si česť". A navrhla, aby sa nikam nešlo pokiaľ sa otec a strýko nedozvedia, čo sa v skutočnosti stalo. Napokon napoludnie karabiniersky maršál vypočul Anneddu a rozhodol sa ísť "na miesto činu". Chcel, aby ho Annedda sprevádzala, no tá, šokovaná a unavená odmietla. O 13,30 bolo nájdené Antonnine telo.
Pohľad naňho nebol pekný. Bolo znetvorené prudkými údermi kameňa, aj preto sudca Francesco Coco, ktorý prišiel na miesto činu s lekárom Raffaelom Calamidom, nariadil zákaz ukazovať telo, pokým nebude prevezené do márnice. Tam videl nebohú Antoniu jej bratranec Antonio Giovanni, ktorý si všimol odtlačok krvavej ruky na Antoniinom ľavom stehne. V záverečnej správe bolo napísané: "... viac ako sedemdesiatštyri rán po celom tele, rozbitá lebka, znetvorená tvár, ale rozhodne je vylúčené znásilnenie."
Dvadsaťročného Ignazia Catgiua zatkli po počiatočnom vyšetrovaní Anneddy a previezli na policajné riaditeľstvo v Nuore, lenže podľa vtedajšej legislatívy bol maloletý. Pochádzal z chudobnej rodiny a najmä s matkou mal veľmi dobrý vzťah. Krívať začal, keď ako dieťa spadol. Ako väčšina jeho rovesníkov, bol živej, kreatívnej povahy a vo všeobecnosti sa tešil dobrej povesti, hoci počas súdneho procesu boli povrchne a zlomyseľne zdôraznené niektoré údajné rodinné "nedostatky", týkajúce sa údajnej nemorálnosti jeho otca, známeho pod prezývkou naničhodník, pretože sa takmer "rozišiel s manželkou kvôli pomere s inou ženou a jeho brat sa pokúsil zviesť dievča".
Ignazio sa priznal k činu už pri prvých výsluchoch. Rozprával, ako stretol Antoniu, ktorá zbierala drevo a vynadal jej, lebo ho zbierala na pozemku, kde to nebolo dovolené. Vtedy vraj začala hádka s dievčinou a Ignazio ju zbil, načo ona začala kričať a vtedy ju udrel kameňom. Šokovaný zo svojho činu sa pokúsil skryť telo a potom sa umyl v potoku. Takto znela jeho verzia.
V policajnej správe z rekonštrukcie činu sa píše: "Keď bol požiadaný, aby zobrazil zavraždenú ženu, keď ju opäť chytil v kríkoch, zaujal rovnakú polohu ako telo Antonie Mesiny, keď bolo nájdené." Ignazio Catgiu však po niekoľkých dňoch prehlásil, že k výpovedi bol donútený komisárom, ktorý ho počas výsluchu zbil a potom svoje výpovede niekoľkokrát zmenil.
Napokon deň Antoniinej vraždy opísal takto: ráno sa necítil dobre, išiel sa prejsť, potom ho premohol spánok a ľahol si do kríkov. Keď sa zobudil, všimol si v neďalekej tráve zvláštne stopy a po ich sledovaní našiel Antoniine telo. V nádeji, že je nažive, chytil jej hlavu do dlaní a tak si ich zašpinil jej krvou. Keď si uvedomil, že dievča je mŕtve, vydesený predstavou, že bude obvinený zo zločinu utiekol. Vtedy zazrel muža, odchádzať z miesta činu: "Videl som ho vo vzdialenosti asi sto metrov, len nakrátko, pretože keď som sa naňho pozrel, otočil sa a okamžite zišiel do malého údolia a zmizol mi z dohľadu. Bol vyšší a mohutnejší ako ja." Svoju výpoveď dramaticky ukončil: "Na vine je zradný svet."
Giovanni Ignazio Catgiu bol po potvrdení rozsudku a zamietnutí žiadosti o milosť 4. augusta 1937 odsúdený na trest smrti. Ale ešte pred smrťou sa vyspovedal a prijal sväté prijímanie.
5. októbra 1935 predstavila Armida Barelli (predsedníčka národnej dievčenskej mládeže Katolíckej akcie) príbeh Antonie pápežovi Piovi XI. Ale až o niekoľko rokov neskôr podpísal 22. septembra 1978 pápež Ján Pavol I. povolenie na začatie kauzy blahorečenia a kanonizácie Antonie, aby sa overilo jej skutočné mučeníctvo na obranu čistoty ako znaku viery.
13. januára 1987 sa teologickí konzultanti Kongregácie pre kauzy svätých vyjadrili v prospech uznania mučeníctva. Ich pozitívny názor potvrdili kardináli a biskupi, ktorí boli členmi tej istej kongregácie, 17. marca 1987.
8. mája 1987 schválil pápež Ján Pavol II. vydanie dekrétu, ktorým sa Antonia Mesina uznáva za mučenicu a tiež potom 4. októbra 1987 predsedal obradu jej blahorečenia v Ríme. Od roku 1994 odpočíva Antonia v krypte v Orgosolo rodnej Sardínie a jej liturgická spomienka pripadá na 17. mája, na výročie jej mučeníckej smrti.
Masima - Verím a Dôverujem
