Zázraky Svätého Krista v Agónii v Limpias

V samotnom srdci španielskeho mestečka Limpias stojí farský kostol svätého apoštola Petra, ktorý je zároveň svätyňou Svätého Krista v Agónii, ktorý už navštívili mnohí pútnici či už po duchovnej stránke alebo z čírej zvedavosti, priťahovaní mimoriadnymi udalosťami, ktoré sa na tomto mieste udiali. Mnohí z nich vďaka mimoriadnym prejavom kríža v Limpias obnovilo svoju vieru v Boha.

Skulptúra Svätého Krista v Agónii je v životnej veľkosti 1,80m a je na kríži, ktorý meria 2,30m. Ježiš Kristus má na nej nedefinovateľný výraz tváre, ktorý sa mení podľa toho, z akej strany sa naňho pútnik pozerá. V jeho tvári sa odzrkadľujú úzkosti a bolesti, ale aj modlitby a oddanosť svojmu Otcovi v nebi.

Je to impozantné a majestátne dielo jemnej krásy aj pocitu zbožnosti, ktoré vyvoláva jeho dráma. Čistá dôstojnosť pred krutým mučením kríža. Tento vznešený Ukrižovaný je v dokonalej rovnováhe medzi božskosťou Boha na svojom tróne mučeníctva a realizmom nesmiernej drámy ľudskej agónie.

Zázračný kríž dva a pol roka skúmali tisícky ľudí s univerzitným vzdelaním, aj iných rôznych povolaní zo Španielska, Európy, dokonca aj z Ameriky a hľadali prirodzené vysvetlenie týchto zjavov. Osemnásť mesiacov sa skúmaniu venovali významní profesori fyziky a psychológie, ktorých vymenovala špeciálna vyšetrovacia komisia. Robili rôzne experimenty, aby preskúmali povahu týchto zjavení, ale nedospeli k žiadnemu výsledku okrem toho, že pre uctievanie zázračného kríža, ktoré neustále rástlo sa objavilo veľké množstvo obrátení a pozoruhodných uzdravení z rôznych chorôb.

Prvý zaznamenaný zázrak sa stal v roku 1914, ktorého svedkom bol paulínsky mních don Antonio Lopez. Na žiadosť dona Teofila Martineza Antiquedada, aby mu opísal, čo presne sa stalo, takto odpovedal: "V jeden augustový deň 1914 som išiel do farského kostola v Limpias na príkaz môjho priateľa dona Gregoria Bringasa, opraviť elektrické osvetlenie nad hlavným oltárom. Aby sa mi pracovalo pohodlnejšie, na oltár som postavil dve veľké debny a na nich rebrík, ktorého druhý koniec som oprel o stenu, slúžiacej ako pozadie pre sochu Ukrižovaného."

Don Antonio potom začal po dvoch hodinách čistiť sochu, aby ju bolo lepšie vidieť. Hlavu mal vo výške Kristovej hlavy, iba niekoľko metrov od nej. Keď sa pozorne zahľadel na kríž, udivene si všimol, že oči Pána sa postupne zatvárajú.

"O päť minút som ich videl celkom zatvorené. Vystrašený z tohto neočakávaného obrazu ani som nemohol uveriť tomu, čo som videl, ani tušiť, čo sa stane, keď zídem z rebríka. Moje ohromenie však bolo také veľké a silné, že som náhle pocítil slabosť, stratil som rovnováhu, takže som omdlel a spadol z rebríka na okraj oltára a skotúľal sa po schodoch do kostola. Keď som sa trochu prebral, presvedčil som sa z miesta na ktorom som ležal, že oči sochy na kríži sú stále zatvorené. Rýchlo som sa pozbieral a vyšiel som von, aby som to všetko vyrozprával, ale aj preto, aby som sa dal vyšetriť, lebo ma po páde bolelo celé telo."

Niekoľko minút po tom, čo Antonio vyšiel z kostola, stretol sakristiána, ktorý práve išiel zvoniť na Anjel Pána. Bolo dvanásť hodín na poludnie. Vyrozprával mu svoju príhodu a sakristián odvetil, že sa tomu nečuduje, dávnejšie totiž počul, že Svätý Kristus zatvoril oči, a dodal, že to asi spôsobuje nejaký vnútorný mechanizmus. A s touto odpoveďou sa uspokojil aj mních Antonio a svojmu videniu už neprikladal žiadny význam. 

Ale časom mu to nedalo: "Odvtedy som kríž často čistil a popri tejto práci som ho zároveň aj podrobne skúmal, preto som presvedčený, že na ňom nie sú žiadne pružiny, ani nijaké mechanizmy. Ba čo viac, vsadené oči boli tak pevne upevnené, že ani silné stlačenie palcami nemohlo spôsobiť ich pohyb a ani v najmenšom sa nimi nedalo pohnúť do iného smeru, o čom so mal možnosť sa veľakrát presvedčiť."

Mních bol síce prvý, kto videl tento zázrak, ale rozhodne nie posledný. V sakristii kostola si môžeme v knihe, zaznamenávajúcej vyše 8.000 svedectiev, prečítať množstvo podpísaných príbehov. Medzi nimi aj svedectvo lekára Pedra Cuesta, ktorý si medzi svätou omšou prezeral Kristov obraz z rôznych miest kostola. Nevidel na ňom nič nezvyčajného; dokonca pri dlhom a pozornom obzeraní došiel k úsudku, že zázraky, o ktorých sa toľko hovorilo, sú prosto nemožné. U ľudí, ktorí podobné zjavenia dosvedčujú, sa to vraj nedá inak vysvetľovať než autosugesciou.

Keď potom znechutene zistil, že týmto "očividným halucináciám" prepadla aj jeho sestra, ktorá prišla do Limpias s manželom, snažil sa gestami a nevrlými výrazmi "priviesť k zdravému rozumu" a nedbal, že sa nachádza na posvätnom mieste. Po vyjdení z kostola sa ho sestra so švagrom snažili presvedčiť o pravdivosti ich videnia, ale on ich zasypal nesmiernou iróniou a posmechom. 

Pri obede apeloval na ich svedomie a "zdravý rozum". Rozprával tak vášnivo, že ho počuli aj hostia pri ostatných stoloch. Najviac ho rozčúlilo, že sestra so švagrom prísažne potvrdili svoje svedectvo v pamätnej knihe. Vraj sa zosmiešnili a jeho do toho tiež zatiahli a prehlásil, že všetci, ktorí v Limpias hovoria o zázrakoch sa prepadajú do najpotupnejšej smiešnosti. Do tohto sporu sa zamiešali hostia od susedného stolu gvardián z Montehano, kanonik z Canarias a kaplán pri kostole Santo Criso de la Agonia don Genzala Lastra. Naňho bol lekár zvlášť nahnevaný a aby celkom nevybuchol, vyšiel von z hostinca. 

Pohoršení a zahanbení manželia zostali sedieť a snažili sa ho ospravedlniť, ale sami vyslovili najhlbšie poľutovanie nad jeho zaslepenosťou. "Santo Cristo de la Agonia, prišla som si od teba vyprosiť nejakú milosť; ach, udeľ mi tú milosť, aby môj brat uveril," vyslovila jeho sestra v bolesti.

Zanedlho jej ktosi oznámil, že jej brat stojí pred dverami kostola a necíti sa dobre. Správa ju veľmi znepokojila, pretože nikdy netrpel ani najmenšou nevoľnosťou. Netušila, že keď jej brat vyšiel z hostinca a prišiel ku kostolu, cítil veľké nutkanie znovu doňho vojsť, aby preskúmal umeleckú cenu kríža.

V chráme sa modlilo pred obrazom niekoľko ľudí. "Tieto úbohé ženy sú teraz tiež pod vplyvom rozjímavého vytrženia, z ktorého prirodzene nastanú halucinácie ako u mojej sestry. Naisto z nich bude väčšina nakoniec veriť na zázrak," pomyslel si a pohŕdavo sa od nich odvrátil. Vtedy spozoroval, že Kristove ústa majú sťahy ako u umierajúceho človeka a pohybuje očami s výrazom najväčšej úzkosti. 

Popoludní si už bol istý, že to čo videl, nebola autosugescia, pretože na soche postrehol zjavy, o ktorých nikdy nepočul: "Keď som tretí alebo štvrtý raz uprel svoj pohľad na obraz, spozoroval som, že všetky mäsité časti celkom zmizli, takže zostala len koža, socha sa menila na kostru, ktorú bolo možné anatomicky študovať. Hlava bola celkom vysušená, až rovnako ako koža, ktorú som videl, celkom zmizla. Keď som na sochu po nejaký čas vôbec nepozeral, ukázala sa mi znovu, ale podobná múmii, až neskôr sa pomaly objavili i mäsité časti. Celkom zreteľne som dokonca pozoroval vývoj hypertrofie hlavy a potom aj ostatných údov tela. Každý z týchto zjavov sa opakoval dvakrát. Pri poslednom štádiu druhého vývoja som sa už nedokázal ovládať, vykríkol som od úzkosti a vybehol som z kostola.

Zachvátila ma veľká bázeň, slovom, pocítil som strach, ktorý sa stupňoval až do najväčšej úzkosti. Ja, ktorý som nikdy nezastonal som myslel, že tam musím zomrieť. Pud sebazáchovy ma vyhnal z kostola a som si istý, že keby som sa mu bol násilne vzoprel a zostal naďalej v chráme, že by ma z neho vyniesli ako mŕtvolu. Vyrútil som sa teda z kostola a pred tými, čo stáli vonku, celou svojou dušou som vyznal: ‚Svojou lekárskou cťou i svojou osobnou cťou dokladám, čo teraz rozprávam, čo tiež dosvedčím v pamätnej knihe a čo som hotový podpísať i svojou krvou.‘ Mučený výčitkami svedomia pre svoje predošlé správanie a pre vedomú lož, ktorú som tvrdošijne popieral, čo som popoludní videl, cítil som neodolateľnú potrebu kadekomu rozprávať, čo som spozoroval na kríži. Keby mi v tej chvíli niekto odporoval, bol by som schopný ho zastreliť."

Noviny El Diario Montañes uverejnil 15. septembra 1920 príbeh uzdravenia súdneho lekára z Noye, v provincii La Coruña. Keď lekár ochorel na hnisavý zápal pohrudnice, veľa kolegov sa mu snažilo pomôcť. Samotný lekár si bol vedomý svojho vážneho stavu a kolegovia, ktorí ho liečili, závažnosť choroby pred ním ani netajili a radili mu operáciu. Zápal sa však rozšíril a chorý celkom stratil nádej. Súhlasil síce s operáciou, ale prial si, aby ju odložili na druhý deň.

Ráno na svitaní poprosil manželku, aby mu zaobstarala obrázok Ukrižovaného z Limpias, o ktorom toľko počul. Mal na mysli zázračné zjavy na kríži, lebo o uzdraveniach dovtedy nepočul a myslel si, že by Ježiš Kristus takto mohol prejaviť svoju moc.

 

Jeho manželka poznala jednu ženu, ktorá sa večer predošlého dňa vrátila z Limpias. Navštívila ju a pýtala sa, či si kúpila nejaký obrázok Ukrižovaného. Na jej prekvapenie, žena, ktorá bola pacientkou chorého lekára jej povedala, že mu obrázok v Limpias kúpila! "Keď som počula," rozprávala, "že môj lekár je ťažko chorý, napadlo mi, aby som mu tento obrázok kúpila. V mojej prítomnosti sa ním dotýkali kríža."

 

Chorý lekár si položil obrázok na pľúca a hlboko dojatý pri tom pozoroval, že zápal okamžite poľavil. Potom obrázok upevnili na jeho posteľ a jeho zdravotný stav sa tak zlepšil, že operácia už nebola potrebná, ako neskôr dosvedčili tiež ostatní lekári. Pacient po svojom uzdravení cestoval do Limpias, kde tiež prijal sväté sviatosti a vyzvaný tamojším kaplánom písomne potvrdil svoje uzdravenie a správu u ňom uverejnil.

Dojímavé svedectvo podal aj lekár Heriberle de la Villa, ktorý tiež na nejaký zázrak neveril. Keď pri najdojemnejšej časti kázne, ktorú mal Páter Vasqez, niekoľké ženy vykríkli a volali, že vidia zázrak, jeho pochybnosti ešte zosilneli a začal sa utvrdzovať v domnienke, že je to všetko iba obyčajná fantázia a sebaklam a v tomto presvedčení odišiel z kostola.

Pri obede ho jeho brat uisťoval, že videl Krista pohybovať očami. Ale pretože lekár odmietal uveriť, požiadal ho, aby s ním ešte raz išiel do chrámu aj preto, že tam bude len málo ľudí. "Bolo asi pol piatej popoludní. Aby som mu vyhovel, išiel som a so mnou aj priateľ, ktorý sa tu s nami náhodne stretol. Sotva som vošiel do kostola a pozrel sa na Ježiša, videl som, že pohybuje perami tak prirodzene, akoby hovoril. Pozrel som sa ešte pozornejšie a videl som, že oči obracia rôznymi smermi." 

Heriberle sa posadil v pravej lodi chrámu blízko sakristie. Zasa sa zapozeral na božského Spasiteľa a uzrel, ako hľadí na opačnú stranu a potom ako pozrel na neho strašným, prenikavým pohľadom. "Zachvel som sa a nevdojak som sklopil zrak. Keď som sa trochu upokojil, opätovne som naňho pozrel a videl som, že sa pozeral smerom napravo, skláňajúc a súčasne obracajúc hlavu tak, že som mohol zahliadnuť zadnú časť jeho koruny. 

Znovu sklonil hlavu a potom zaujal svoju zvyčajnú polohu na kríži. Ešte raz potom na mňa uprel podobný pohľad ako prvý raz a to na mňa pôsobilo tak, že som musel odísť z kostola. Toto všetko sa zbehlo asi počas štyroch minút."

Ako pokračuje lekár v svedectve, pred piatou hodinou popoludní sa znovu vrátil do kostola a keď sa zapozeral na Ježiša, videl, že jeho tvár i prsia pomaly tmavo zmodreli. Jeho oči sa obracali doprava, potom doľava, hore i dolu, pery mal pootvorené, akoby sa mu ťažko dýchalo. Celý úkaz trval 15 - 20 minút.

"Zároveň som pozoroval, že keď sa pozeral vľavo, jeho pohľad akoby na istý čas utkvel na určitom bode a keď sa pozeral dolu, jeho viečka sa postupne klopili, až sa celkom zavreli. Zároveň zavrel i ústa, zatiaľ čo sa po jeho tvári rozostrel výraz bolesti a rezignácie, ktorý ma nesmierne dojímal. Videl som tiež, ako sa mu nad ľavým obočím tvorí rana z ktorej presakovala krv a obočím stekala na očné viečko."

Hneď nato videl padať spod koruny novú kvapku krvi, ktorá stekala po tvári. Krv hojne stekala aj spod koruny na ramená, ale tváre sa nedotýkala. Pery Ježiša Krista v agónii sa ešte viac roztvorili a vytiekla z nich biela hmota, podobná pene. 

"V tom okamihu vystúpil na kazateľňu kňaz dominikán. Božský Spasiteľ naňho hľadel uprene asi 5 - 10 minút, potom zavrel oči aj ústa a zostal tak počas celej kázne. Keď kazateľ končil asi týmito slovami: ‚A teraz, božský Kriste, umierajúci, daj nám svoje požehnanie‘, Kristus otvoril oči, pousmial sa a sklonil hlavu, ako by nám žehnal. Vtedy sa ma ktosi pýtal, či by som odprisahal, čo som videl. Chcel som povedať áno, lebo som stále hľadel na zázrak, ale zdržal som sa a uvažoval, či by bolo vhodné alebo nie. 

V tej chvíli som uvidel, že božský Kristus, ktorý akoby mi chcel dokázať všetko, čo som videl, znovu otvoril ústa a krv a pena hojne vytekali z roztvorených úst. Súčasne zosinela jeho brada, načo ako v umieraní s napätím všetkých síl obrátil oči hore, že bolo vidieť len beľmo. Po tomto všetkom som považoval za svoju povinnosť dosvedčiť svätou prísahou všetko, čo som videl a toto som vykonal v chrámovej sakristii."

Ako som spomínala, úžasných svedectiev je na tisícky. Pohľad na zmučeného Ježiša v Limpias prinútil neveriacich i hriešnikov padať na kolená a obracať sa na vieru. Ľudia, postihnutí nevyliečiteľnými chorobami sa uzdravovali a prosby, obracajúce sa ku kríži s plnou dôverou boli vyslyšané.

Hymnus na Svätého Krista v agónii

Kristus agónie!

Milý Ježiško!

Tvoja smrť je náš život!

Si náš kráľ!

Sláva ti, náš Pane!

Sláva ti, naše svetlo!

Panuj nad svojím ľudom!

Kráľ z kríža! 

Oči života, ktoré zahalila smrť, pozerajte sa na nás bezprestania! Medové ústa, zhorknuté žlčou, nech vyslovujú slová odpustenia! Ruky a nohy zranené človekom, nenechajte sa unaviť čakaním! Srdce Ježišove, ohnisko lásky, neprestávaj nás milovať! Až do konca vekov, Pane, neprestávaj kraľovať v nás a v našich deťoch!

Modlitba k Svätému Kristovi v agónii

Ó, najmilosrdnejší Ježišu, milovník duší, prosím ťa pre muky tvojho Najsvätejšieho Srdca a pre bolesti tvojej Nepoškvrnenej Matky, umy vo svojej krvi hriešnikov z celého sveta, ktorí sú teraz vo svojej agónii a majú zomrieť v tento deň. Amen. 

Masima - Verím a Dôverujem