%20(1).jpg)
Savojský kňaz Camille Costa de Beauregard je prvý blahoslavený pontifikátu Leva XIV. Hoci mal obdobie, že nevkročil do kostola, trpezlivý Boh naňho počkal. Stalo sa tak v Chambéry. Práve tam, ukrytý za stĺpom, pocítil volanie ku kňazstvu, na ktoré sa rozhodol odpovedať.
Blahoslavený Camille Costa de Beauregard sa narodil 17. februára 1841, ako pripomína mramorová tabuľa na hlavnej fasáde budovy na ulici Jean-Pierre Veyrat (vtedy rue Royale) v Chambéry, ktoré bolo zimným sídlom rodiny.
Jeho otec, markíz Pantaleón Costa de Beauregard bol vysokopostaveným členom parlamentu v Turíne, ale tiež horlivým kresťanom, ktorý nikdy nezvolil kompromisy vo svojej viere. Tú zasa živil pravidelnou náboženskou praxou a mnohými charitatívnymi skutkami.
Jeho matka, Marthe de Saint Georges de Vérac bola poznačená smrťou svojich starých mám na šibenici, čím získala silný zmysel pre krátkosť života a prchavosť pozemských vecí. To sa odrážalo spôsobom, akým vychovávala svojich šesť synov a tri dcéry. Rovnako ako manžel, aj markíza bola veľmi pozorná k ľudskému utrpeniu. Svoje deti navykla, aby dali mincu každému chudobnému, ktorého stretli, či sa podelili o jedlo s chorými v malej nemocnici, ktorú markíz postavil na panstve.
Camille po troch rokoch štúdia u bratov De La Salle v College de la Motte-Servolex pokračoval vo vzdelávaní v jezuitských školách vo Francúzsku a Belgicku. V štrnástich rokoch ochorel na týfus, ku ktorému sa pridružili vážne pľúcne komplikácie. Rodičia ho teda v septembri 1857 vzali k sebe na panstvo, kde pokračoval v štúdiu pod dohľadom otca Chenala.
Otec Chenal, renomovaný učiteľ na Rumilly College vedel u svojho žiaka rozpoznať závažnosť krízy, ktorou prechádzal fyzicky, morálne a aj duchovne. Bol trpezlivý, keď Camille musel prekonávať extrémnu slabosť, ktorá ho na tri mesiace pripútala k posteli a potom ho sprevádzal do kúpeľov v Aix-les-Bains, v Biarritzi.
Camille takto strávil dva alebo tri roky striedavou prácou, čítaním, cestovaním, hraním na klavíri, či maľovaním, prechádzkami po okolí a neskôr aj dlhou túrou okolo Mont Blancu. Dokonca sa zúčastňoval večierkov u mladých šľachticov a mešťanov zo Chambéry, kde každého očaril svojou zdvorilosťou, humorom, šarmom a eleganciou, čím si vyslúžil prezývku "Krásny rytier". Práve v tom období ho náboženská ochabnutosť viedla k strate viery a to do takej miery, že už nevkročil do kostola. Ale na radu otca Chenala zostal verný každodennej modlitbe "Memorare - Spomeň si, svätá Panna..."
Prišiel však deň, keď sa všetko zmenilo. Pán, pred ktorým Camille utekal, nikdy neprestal naňho čakať. V skutočnosti naňho čakal v katedrále v Chambéry, kam cítil silnú túžbu vojsť. Len čo tam vstúpil, jeho duša sa rozžiarila. Za stĺpom, pri ktorom sa skrýval, zrazu opäť objavil vieru svojho detstva a pocítil volanie ku kňazstvu, na ktoré sa rozhodol odpovedať: "Stále vidím stĺp v katedrále, za ktorým som kľačal a kde som plakal sladké slzy, pretože to bol deň, keď som sa vrátil k Bohu. V ten deň sa moja duša navždy zmocnila môjho Boha a verím, že to bol pôvod môjho povolania ku kňazstvu."
V septembri 1863 vstúpil v sprievode otca Chenala do francúzskeho seminára v Ríme. Ako neskôr povedal, boli to najlepšie roky v jeho živote. Za kňaza bol vysvätený 26. mája 1866 v Bazilike svätého Jána v Lateráne a o rok neskôr, keď odmietol vysoký cirkevný úrad, ktorý mu bol vyhradený, sa v júni 1867 vrátil do Chambéry.
Tam mu bol na jeho žiadosť zverený post vikára katedrály, kde sa staral o robotníkov, tvrdo pracujúcich na stavbe katedrály, no bez sociálneho zabezpečenia a za nízku mzdu. Camille pre nich zriadil fond vzájomnej pomoci "Svätý František Saleský" a okrem toho mu boli od biskupa Billieta pridané funkcie spovedníka a kazateľa.
V auguste 1867 postihla mesto cholera, ktorá si vzala život 135 ľudí. Otcovi Camillovi bolo ľúto všetkých sirôt, ktoré zostali bez rodičov, bez strechy nad hlavou, bez peňazí. Niekoľko z nich prijal do prenajatého dvojizbového bytu na ulici Saint-Réal. Ich počet však čoskoro narástol a potreboval domov, kde by ich mohol ubytovať. Pomoc našiel u grófa z Boigne, veľkého mecenáša Chambéry, ktorý mu daroval budovu bývalej colnice, s pozemkom jedného hektára. Takto vznikol v marci 1868 sirotinec Le Bocagge a pomocníkom pri jeho práci sa mu stal otec Chenal.
Budovu sirotinca mohol Camille zrekonštruovať vďaka značnému príspevku grófa z Boigne a pravidelným platbám od svojej rodiny (najmä matky), kartuziánskych otcov a ďalších darcov. Rozšíril priestory a postavil kaplnku. Počet žiakov sa medzitým zvýšil na 135 a bolo potrebné prijať ľudí, ktorí by sa o nich starali. Oslovili bratov De La Salle a neskôr aj Dcéry lásky, ktoré zohrávali viacero úloh učiteliek, dozorkýň, zdravotných sestier, kuchárok a náhradných matiek, najmä pre najmenšie deti.
Chlapci sa od trinástich rokov učili záhradníčiť v skleníkoch, postavených na pozemkoch. Pre starších chlapcov kúpil otec Costa v roku 1875 panstvo La Villette v La Ravoire (vďaka finančným prostriedkom darovaným jeho matkou a sestrou Félicie), kde sa venovali pestovaniu zeleniny, ovocných stromov, práci v zeleninovej záhrade a aj chovu rýb. Otec Camille sa s nimi presťahoval do La Villette a správu Le Bocage zveril otcovi Chenalovi. Po desiatich rokoch, keď otec Chenal zomrel, vrátil sa Camille spolu so staršími učňami do Le Bocage.
V Le Bocage preferoval výchovu chlapcov založenú na vyučovaní svätého Františka Saleského, podobnej výchove dona Bosca, s ktorým sa otec Camille stretol v Turíne v roku 1879. Výchova bola založená na dôvere a náklonnosti, hlbokom rodinnom duchu, na ocenení úsilia a apelovaní na rozum a na počúvaní. Svoj priestor dostali aj prechádzky, divadlo, hudba, plávanie a slávnostné jedlá pri príležitosti liturgických sviatkov.
Blahoslavený Camille Costa de Beauregard zomrel 25. marca 1910 a bol pochovaný na cintoríne Paradis. O rok neskôr, v roku 1911 bolo jeho telo prenesené do Le Bocage. Hovorí sa, že starší aj mladí chlapci zo sirotinca odpojili kone a sami odtiahli pohrebný voz do Le Bocage, kde bolo jeho telo uložené do špeciálne pripravenej hrobky.
Podľa závetu, ktorý otec Camille zanechal, ujal sa sirotinca jeho synovec Ernest Costa de Beauregard, ktorý sa po tom, čo sa pred rokmi stal kňazom, pripojil k svojmu strýkovi a stal sa jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. V diele svojho strýka pokračoval 44 rokov s pomocou otca Françoisa Blancharda, siroty, ktorú si Camille vzal do opatery. Krátko pred svojou smrťou odovzdal otec Ernest v roku 1954 dielo saleziánom dona Bosca.
Povesť o svätosti zakladateľa, otca Camilla sa rozšírila po Chambéry hneď po jeho smrti. Kauza jeho blahorečenia začala žiadosťou v roku 1925, v roku 1991 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za ctihodného.
Jeho uznávaný zázrak sa týkal zázračného uzdravenia dieťaťa z "úrazu oka plodom lopúcha s poranením rohovky a poranením spojovky" v roku 1910. Bol to René Jacquemond, narodený 16. októbra 1899 a v roku 1904 prijatý do sirotinca Le Bocage, založeného v Chambéry.
26. septembra 1910 sa René spolu s chlapcami zo sirotinca vracal do ústavu z prechádzky v sprievode sestry Elisy Blanchin. Zatiaľ čo sa deti prechádzali a hádzali po sebe lopúchy, René bol zasiahnutý do pravého oka a pociťoval silnú bolesť.
Keď René prišiel do sirotinca, navštívila ho na ošetrovni sestra Joséphine Rigaudová, ktorá mu po výplachu očí naniesla jodoformovú masť, kým čakala na návštevu ošetrujúceho lekára, ktorý mal prísť na druhý deň. Keďže bolesť a začervenanie pretrvávali, sestra dala malého pacienta 1. októbra 1910 vyšetriť oftalmológom, ktorý potvrdil závažnosť poranenia jeho oka.
Pri kontrole 7. októbra 1910 následky pretrvávali a pokračovalo sa v liečbe masťou. Pri následných návštevách 14. a 19. októbra oftalmológ nezaznamenal žiadne zlepšenie. Medzitým komunita Le Bocage začala modlitebnú novénu za malého Reného a prosila o príhovor zakladateľa, kanonika Camilla Costu de Beauregard.
26. októbra sa u Reného pozorovalo ďalšie zhoršenie očného klinického obrazu. 27. októbra okolo 6:30 ráno priložila sestra Renému na pravé oko, ktoré bolo stále veľmi zapálené, vreckovku patriacu ctihodnému Božiemu služobníkovi. Po niekoľkých hodinách došlo k výraznému zlepšeniu klinického obrazu, čo potvrdila aj večerná kontrola. Nasledujúce ráno sa v pravom oku nenašli žiadne známky zápalu ani stopy hnisu.
Dňa 2. novembra 1910 oftalmológ, ktorý chlapca predtým niekoľkokrát vyšetril, s veľkým prekvapením zistil, že pravé oko sa zahojilo bez ďalších známok zápalu. Dôkazom úplného uzdravenia oka je aj skutočnosť, že malý René, ktorý už dospel, vykonával prax krajčíra.
Masima - Verím a Dôverujem
