%20(1).jpg)
Marie de Mandat-Grancey sa narodila do blahobytu šľachtickej rodiny, ale ani tak jej neboli vzdialené problémy chudobných. Táto mníška bola veľkou ctiteľkou Panny Márie a vďaka jej veľkej úcte dnes môžu tisícky pútnikov navštíviť miesto posledného pobytu Božej Matky v tureckom Efeze, ktoré bolo až do roku 1891 skryté a nepoznané.
"Nie som kňaz a nemôžem ich požehnať, ale všetko, o čo môže srdce matky prosiť Boha pre svoje deti, od Neho prosím a nikdy Ho neprestanem." /Sestra Marie de Mandat-Grancey/
Mníšska sestra Marie de Mandat-Grancey sa narodila 13. septembra 1839 v Dijone. Spolu s rodinou bývala šesť mesiacov v Paríži a šesť mesiacov na zámku Grancey a v jej rodokmeni sa vyskytujú cirkevné osobnosti.
Hoci bola Marie vychovávaná v šľachtickej rodine, ako osemnásťročná vstúpila v roku 1857 do komunity Milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul a pridelili ju do francúzskeho sirotinca, kde sa spolu s ďalšími šiestimi sestrami starala o 55 sirôt.
Zriadili tu aj šijaciu dielňu pre 60 dievčat, pričom mnohé z detí mali vši a skorbut v dôsledku podvýživy a nehygienických životných podmienok.
Sestra Mária mala veľkú úctu k Panne Márii a stala sa riaditeľkou združenia Deti Márie. S autentickou vášňou a láskou ich učila o ochrane Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a povzbudzovala deti, aby boli veľmi úzko spojené s Máriou. Tiež im radila, aby sa vyhýbali všetkému, čo by mohlo poškodiť ich vieru a dôstojnosť: "Buďte ako Mária!" učila ich.
O desať rokov neskôr, ju v roku 1870 počas francúzsko-pruskej vojny vymenovali za predstavenú sirotinca na predmestí Paríža. Vtedy bola chaotická a nebezpečná doba, ale počas šestnástich rokov, ktoré tam sestra Marie strávila nikdy svojich zverencov, ani svoje sestry nesklamala. Dokonca postavila druhý sirotinec, na ktorý rovnako, ako aj na starostlivosť o deti, použila vlastné zdroje.
Pápež Lev XIII. vyzval francúzskych misionárov, aby pomáhali na Blízkom východe a Marie bola v roku 1886 pridelená do francúzskej nemocnice v Smyrne, dnešnom Izmire, v Turecku. Nemocnica bola v žalostnom stave a Marie opäť neváhala použiť vlastné prostriedky na zlepšenie starostlivosti o pacientov a personál, pričom sama žila v chudobe.
Popri tejto službe sa venovala aj mladým ženám z okolia. V budove blízko nemocnice našla niekoľko voľných tried a dve šijacie dielne a tu ich vyučovala a pomáhala lepšie sa zaradiť do života.
Počas svojho pôsobenia v tamojšej nemocnici rada čítala vo voľnom čase spisy nemeckej mystičky Anny Kataríny Emmerichovej o živote Panny Márie a svätého Jána v Efeze, ktoré boli založené na Emmerichovej víziách o Máriinom živote a nechýbalo ani videnie o jej dome.
Postupom času nadobudla presvedčenie, že treba nájsť toto posvätné miesto a uctiť si ho. ale prv, než začala na tom pracovať, ponúkla dvom kňazom spisy ctihodnej Anny s prosbou, aby si ich prečítali a napokon sa všetci traja zhodli v úsudku, že dom musí byť kúsok od miesta, kde sú prozreteľnosťou, sami určení.
V júli v roku 1891 sa vydali prvýkrát na cestu s cieľom nájsť Máriin dom. Kňazi, sestra Marie a niekoľkí sprievodcovia cestovali na oslíkoch a ako mapa im slúžila kniha osobných zjavení Anny Emmerichovej. 29. júla dom našli. Archeológovia s vedením sestry Marie identifikovali ruiny domu z 1. storočia, nad ktorým bol v 4. storočí postavený kostol.
21. októbra 1891 dostala Marie povolenie na kúpu nehnuteľnosti. Vypýtala si od otca peniaze nielen na kúpu samotného domu, ale aj okolia a celého pohoria, kde sa dom nachádzal. Do vlastníctva ho získala 15. novembra 1892 a začala sa zasadzovať o jeho obnovu, až ho premenila na pútnické miesto. Sestra tu zostala slúžiť moslimom aj kresťanom až do svojej smrti - 31. mája 1915.
Počas obnovy miesta sa našli tri kamene z krbu, o ktorom sa predpokladá, že ho postavil apoštol Ján. Stĺp sa odovzdal a následne uložil v rodinnej kaplnke Mandat-Grancey vo Francúzsku ako uznanie za svätý život sestry Marie, jej prácu a oddanosť Bohu a Panny Márie.
Sestra Marie de Mandat-Grancey žila obetavosťou, cnostne, v poslušnosti a dobročinnosti a kauza jej blahorečenia sa otvorila 21. januára 2011.
Ako videla dom v Efeze ct. Anna Katarína Emmerichová?
13. augusta 1822 povedala: "Dnes v noci som mala veľké videnie o smrti presvätej Panny, ale skoro všetko som zabudla."
Keď sa jej pýtali, koľko asi rokov má svätá Panna, povedala: "Ta dvadsaťtri dní jej bude šesťdesiatštyri, práve som videla vedľa šesťkrát seba znamienko X, potom I, potom V. Po Kristovom Nanebovstúpení žila Mária tri roky na Sione, tri roky v Betánii a deväť rokov v Efeze, kam ju priviedol Ján.
Mária nebývala v samotnom Efeze, ale v okolí, kde sa usadilo niekoľko žien, ktoré s ňou boli v dôvernom priateľstve. Ak sa prichádzalo od Jeruzalemu, stálo toto Máriino obydlie vľavo na hore. Táto hora spadá príkro k Efezu, kdo prichádza od juhovýchodu, uvidí toto miesto na úpätí hory. Zdanlivo sa zdá, že je veľmi blízko, ale ak ide ďalej, až potom pozná, že sa cesta nesmierne vlečie.
Pred Efezom sa tiahnu dlhé aleje, pod ktorými sa žltnú plody na zemi, pričom južne od mesta vedú uzučké chodníčky na divoko zarastenú horu a na nej sa pod samým hrebeňom roztvára kopcovitá planinka, rovnako zarastená, kde sa usadila malá kresťanská obec.
Je to veľmi osamelá krajina, s úrodnými rozkošnými kopcami a čistučkými skalnými priehlbinami medzi malými piesčinami, divoká krajina a predsa vôbec nie pustá, porastená stromami s hladkými pňami, s korunami úžiacimi sa do ihlanu, ktoré vrhajú na zem široký tieň.
Keď tam Ján priviedol presvätú Pannu, ktorej domček dal predtým postaviť, bývalo v tejto krajine už niekoľko kresťanských rodín a svätých žien. Bývali v podzemných a skalných jaskyniach, pri ktorých si z drevenej prístavby zriadili obydlie, alebo v biednych chyžkách, podobajúcich sa stanom. Prišli tam prv, než vypuklo kruté prenasledovanie. Pretože bývali ako a kde sa dalo, v jaskyniach alebo chatrčiach na najpríhodnejších miestach, zhotovených narýchlo, boli ich obydlia pustovňami, poväčšine vzdialené od seba asi štvrť hodiny a celá osada sa tak podobala rozptýlenej sedliackej dedine.
Iba Máriin domček bol z kameňa. Kúsok cesty za domčekom sa zdvíha skalnatá stena až k hrebeňu hory, z ktorého sa cez pahorky a stromy otvára pohľad na Efez a na more s jeho ostrovmi. Toto miesto je bližšie k moru než k Efezu, ktorý je isto niekoľko hodín cesty od mora. Krajina je osamelá a zriedka sem ktosi zablúdi.
Neďaleko odtiaľ je zámok, v ktorom býva, ako sa zdá, zosadený kráľ. Ján sa uňho často zdržiaval a tiež ho obrátil. Neskôr tam bolo zriadené biskupstvo. Medzi príbytkom presvätej Panny a Efezom tečie riečka, veľmi zvláštne sa kľukatiaca.
Máriin dom bol kamenný, štvorhranný a vzadu guľatý alebo niekoľkoboký, okná boli vysoko hore prerazené a strecha plochá. Ohnisko, položené uprostred, rozdeľovalo dom na dve časti. Oheň horel oproti dverám v malom výklenku pod akýmsi komínom v stene, ktorá sa zdvíhala až k stropu a v strede tejto steny sa od ohniska až k stropu tiahol hlboký žliabok, podobný odkrytému komínu, kade sa vinul dym a potom vychádzal otvorom v strope.
Na tomto otvore bola hore zasadená šikmá medená rúra. Táto predná časť bola oddelená od oboch strán ohniska od časti za ohniskom ľahkými stenami z pletiva. V tejto prednej časti, ktorej steny boli hrubo omietnuté a tiež sčerneté dymom, som po oboch stranách videla izbičky, zostavené z pletených zásten. Ak chceli túto časť premeniť na väčšiu sieň, rozobrali sa. Ale tieto zásteny nesiahali až po strop.
V týchto komôrkach spali Máriina slúžka a iné ženy, ktoré ju navštevovali. Napravo aj naľavo od ohniska boli ľahké dvere, ktorými sa vchádzalo do najzadnejších, veľmi tmavých, polkruhovitých priestorov domu, ktoré boli veľmi útulne a čisto vyzdobené. Všetky steny boli pokryté drevených pletivom a klenutým stropom. Presahujúce konce trámov, spojené všelijakým vykladaním a pletivom, boli ozdobené rôznymi listovými ornamentmi a pôsobili síce jednoducho, a predsa ušľachtilo.
Najzadnejší, polkruhový kút v týchto priestoroch bol oddelený záclonou a bol Máriinou modlitebňou. V strede steny bola vo výklenku osadená schránka, ktorá sa otvárala a zatvárala ako tabernákulum, keď sa zatiahlo za stuhu. V nej stál kríž s ramenami do Y, ako vždy vídavam Kristov kríž. Je to obyčajný kríž, bez nejakej zvláštnej ozdoby. Domnievam sa, že ho zhotovili Ján a Mária a bol z rôzneho dreva.
Bolo mi povedané, že kmeň je z cyprusu, jedno rameno z cédru, druhé z palmového dreva a vrchná časť s tabuľkou z olivového dreva. Kríž bol zapustený do kopčeku hliny alebo kamenia, ako Kristov kríž na hore Kalvária. Pri jeho pätách ležal pergamenový lístok, na ktorom bolo čosi napísané, myslím, že Kristove slová. Na kríži bola jednoducho vyrytá Pánova podoba a tieto obrysy boli napustené tmavšou farbou, aby bolo jasnejšie vidieť podobu.
Boli mi tiež zjavené myšlienky, ktoré nachádzala Mária v rozjímaní pri rôznych druhoch dreva kríža, ale toto krásne poučenie som žiaľ, zabudla. Kríž stál medzi dvoma nádobkami so živými kvetmi. Vedľa neho som tiež videla kúsok plátna a mala som pocit, že je to isté, ktorým svätá Panna zmývala krv zo všetkých rán najsvätejšieho Tela, keď ho sňali z kríža. Tento pocit som mala, pretože som pri tomto kúsku plátna videla vo vízii čin svätej materskej lásky. Zároveň som cítila, že je uteráčikom, ktorým kňazi čistia kalich, keď vypijú Spasiteľovu krv a zdalo sa mi, že Mária, umývajúc Vykupiteľove rany koná podobne a tiež, že držala plátno práve tak, ako kňaz.
Vpravo od modlitebne, priliehajúcej k výklenku v stene, bola komôrka s lôžkom presvätej Panny a oproti nej vľavo od modlitebne iná komôrka, v ktorej boli odložené jej šaty a potreby. Medzi týmito komôrkami visela záclona a pred ňou sedávala Mária keď pracovala, alebo čítala. Zadná stena Máriinej spálne bola ovešaná pleteným kobercom a bočné steny boli spletené z tenkých blán alebo lyka, vyskladaného do pekného vzoru. V strede prednej steny, potiahnutej kobercom, boli ľahké dvojkrídlové dvere, otvárajúce sa dovnútra.
Strop tejto komôrky bol tiež z pletiva, ukončený hore v strede ako klenba, visela z neho lampa s niekoľkými ramenami. Máriiným lôžkom, pristaveným jednou stranou k stene bola 15cm vysoká prázdna truhlica, široká a dlhá ako úzka posteľ. Prikrývka na nej bola uviazaná v rohoch na štyri gombíky a strany tejto truhlice boli až k zemi potiahnuté čalúnením a ozdobené strapcami. Bol tam malý guľatý vankúšik a kockovaný koberec ako pokrývka. Bolo to tichučké miesto a osamelé, lebo príbytky ostatných rodín boli trochu vzdialené a rozptýlené.
Masima - Verím a Dôverujem
