%20(1).jpg)
Život svätého Jána Krstiteľa de Rosii sa pre svet môže zdať bezproblémový. Bol jednoduchým kňazom, ktorý robil štyridsať rokov pomocného farára v Ríme. Ale duchom sa dotkol tisícok núdznych ľudí, medzi ktorými nechýbali bezdomovci či prostitútky. Počas dňa sa venoval chudobným pacientom v rímskych nemocniciach a v noci zasa slúžil ľuďom v útulku.
Hoci sa narodil ako šľachtic, môže slúžiť ako vzor všetkým opatrovateľov. Umierajúcemu sa snažil zo všetkých síl zmierniť jeho utrpenie a rozprával sa s ním o spasení. Žiadna služba, nech bola akokoľvek odporná, ho neodpudzovala, a svojou nezištnosťou si získal srdcia mnohých ľudí.
Vyrastal v rodine Carla de Rosii a jeho manželky Francesci, ktorá ho povila ako štvrté dieťa 22. februára 1698 a pri krste dostal meno Ján Krstiteľ. Už ako malý chlapec miništroval v rodnom Voltaggiu pri Janove s takou nábožnosťou, že to neušlo ani zámožnému páru Giovannimu Scorza a jeho manželke Márii Battine Cambiosi z Janova, ktorí po svätej omši v roku 1708 požiadali jeho rodičov, aby ho smeli vziať k sebe domov a ako pážaťu na ich dvore mu poskytli ďalšiu výchovu a vzdelanie.
O dva roky neskôr mu zomrel otec, matka ho prosila, aby sa vrátil domov, no budúci kňaz sa rozhodol pokračovať v štúdiu. Bratranec Lorenzo, kanonik v kostole Panny Márie v Cosmedine mu navrhol, aby išiel študovať do Ríma na Collegium Romanom pod vedením jezuitov. Po skončení štúdia pokračoval potom študoval na dominikánskom kolégiu svätého Tomáša a 8. marca 1721 bol vysvätený za kňaza a vtedy spravil sľub, že neprijme žiadne cirkevné hodnosti, iba z poslušnosti. Ako kňaz si zasa sám sľúbil, že bude pracovať najmä pre blaho chudobných, chorých a zanedbaných ľudí a hriešnikov.
Už počas štúdia u jezuitov žil podľa vzoru svätého Alojza tvrdým zapieraním a takým prísnym životom, až si privodil chorobu. Bolo to v tom čase, keď sa pripojil k "Ristretto dvanástich apoštolov". Počas jednej svätej omše sa ocitol v bezvedomí a vyšlo najavo, že mal epileptický záchvat. Pre Jána to znamenalo, že sa s tým bude stretávať po celý svoj život a niekedy pre únavu a bolesti nebude schopný pracovať, ale túžba po kňazstve bola veľmi silná. Preto mu bol udelený dišpenz a v marci bol vysvätený.
Svoju primičnú svätú omšu celebroval v jezuitskom kostole svätého Ignáca pri oltári svätého Alojza Gonzagu, ktorého si zvolil za svojho osobitného patróna. Založil Zbožnú jednotu svetských kňazov (ktorú v nasledujúcom storočí viedol budúci Pius IX., pápež, ktorý ho blahorečil). Pohľad na pútnikov v Ríme mu oblažoval srdce, no zároveň ho bolelo, že mnohí núdzni sú ponechaní sami na seba a nikto sa nestará o ich duchovnú stránku. Rozhodol sa im všemožne pomôcť - ženám bez domova pomáhal hľadať hospic, chodil utešovať chorých a mladých ľudí učil pravdám viery a mravov. Aj preto sa medzi Rimanmi stal známym ako druhý svätý Filip Neri.
Jeho bratranec, kanonik Lorenzo chcel, aby mu Ján robil pomocníka v chráme Panny Márie v Cosmedine a on to v roku 1735 prijal. Keď potom Lorenza postihla mŕtvica, v hneve pripisoval toto ochorenie Jánovi a hádzal po ňom fľaštičky s liekmi takou silou, že Ján neraz vychádzal z jeho izby s krvácajúcou hlavou. A hoci sluhovia si od neho pre jeho hnev držali odstup, Ján zostal pri bratrancovi až do jeho smrti.
V roku 1737 sa po smrti svojho bratranca stal kanonikom v bazilike Panny Márie v Cosmedine a hneď doňho zakúpil nový organ. Predal prepychový Lorenzov dom a utŕžené peniaze rozdal chudobným. Dlho sa však vyhýbal byť pomocný ľuďom ako spovedník. Obával sa, že dostane v spovednici epileptický záchvat, ale biskup z Civitá Castellana Giovanni Francesco Maria Tenderini mu pripomenul, že spovedanie je neoddeliteľnou súčasťou jeho povolania. Medzi ľuďmi, ktorí prišli do Ríma, sa veľmi skoro rozchýrilo, že kňaz Ján je tu pre nich a ich kroky viedli do spovednice, kde mal pre nich páter Rossi nielen rozhrešenie a duchovnú útechu, ale aj materiálnu pomoc a rôzne praktické rady. K pútnikom sa pridávali aj miestni obyvatelia.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Pretože mal Ján okrem epileptických záchvatov aj vážne problémy so zrakom, bol oslobodený od spoločnej modlitby breviára a získaný čas využíval k sedeniu v spovednici. Čoskoro sa stal veľmi žiadaným spovedníkom. A tak hodiny počúval úprimné vyznania, zmieroval s Pánom, a pretože bol schopný čítať v srdciach ľudí. Neraz pripomínal penitentom nevyznané hriechy, aj tie, čo spáchali dávno a už na nich zabudli.
Ako už bolo spomenuté, venoval sa aj chorým v nemocnici. Raz jeden mladý muž odmietol Rossiho pozornosť, pokým kňaz nevyprázdnil jeho špinavú podstielku. Až potom, dojatý Jánovou pokornou starostlivosťou ho vzal na vedomie a pred smrťou sa aj dobre vyznal z hriechov. Ostatní kňazi a tiež kajúcnici boli Jánovou presvedčivosťou ohromení. Rossimu stačilo niekoľko nežných slov, aby obrátil životy ľudí.
Svätý kňaz bol činný aj na uliciach Ríma, kam vychádzal vo svojom voľnom čase a hovoril s ľuďmi o Bohu, oslovoval tulákov, žobrákov či prostitútky a privádzal ich k Pánovi. Zo svojho malého dedičstva tiež pomohol financovať útočisko, zasvätené svätému Alojzovi Gonzagovi, pre padlé ženy, túžiace po napravení.
Prichádzal aj do útulku k chudobným a chorým, tiež do nemocníc, kde ich pripravoval na stretnutie so spravodlivým a milosrdným Sudcom. dôveru našiel aj u väzňov a čas si našiel aj pre malé siroty, pre ktoré s pomocou charitatívneho združenia, ktoré založil, vybudoval niekoľko sirotincov.
Takáto vyčerpávajúca práca ho oberala nielen o sily, ale aj o zdravie a prispela k rôznym chorobám hlavy a žalúdka, ktoré hrdinsky znášal. V roku 1748 sa mu zdravie natoľko podlomilo, že sa musel presťahovať do rímskokatolíckeho kostola Santissima Trinià dei Pellegrini na Via dei Pettinari 36 v strednom Ríme, ale naďalej pokračoval vo svojom povolaní u Panny Márii v Cosmedione.
V auguste 1762 ho pre veľmi oslabené zdravie poslali priatelia odísť na zotavenie k jazeru Nemi, tam sa však jeho záchvaty nanovo vrátili a boli sprevádzané oveľa silnejšími bolesťami. Aj preto sa v polovici októbra 1762 vrátil do Ríma, no pre chorobu už takmer nevychádzal z izby.
Keď 8. septembra 1763 slúžil svätú omšu, prítomným oznámil, že čoskoro zomrie. Ráno o 8,00 hod. ho 27. decembra 1763 našiel sluha na zemi po ďalšom, veľmi prudkom záchvate a v bezvedomí zostal do ďalšieho dňa, 28. decembra, keď mu bolo podané pomazanie chorých. Prítomní potom zostali prekvapení, Jánov stav sa zlepšil a odslúžil ešte niekoľko svätých omší. Potom sa však choroba vrátila a pripútala ho na lôžko.
Napriek tomu sa dožil 66 rokov. Jeho stav sa 21. mája 1764 rapídne zhoršil a 23. mája 1764 sa o 9,00 po viacerých mozgových príhodách vrátil domov, k Večnému Otcovi.
Kanonizácia Jána Krstiteľa de Rossi začala už 27. júna 1781 za doby pápeža Pia VI., ale bola odložená pre dôsledky Francúzskej revolúcie a následných napoleonských vojen a revolúcii v roku 1848. Napokon bol kňaz de Rossi vyhlásený za blahoslaveného po tom, čo pápež Pius IX. mu pripísal 7. marca 1859 dva zázraky na jeho príhovor.
8. decembra 1881 boli uznané dva ďalšie zázraky, ktoré umožnili pápežovi Levovi XIII., aby ho kanonizoval za svätého Rímskokatolíckej cirkvi. Vtedy preniesli jeho pozostatky z kostola Panny Márie v Cosmedine, kde bola zasvätená k jeho úcte kaplnka, v ktorej prežil takmer celý svoj kňazský život, do chrámu Svätej Trojice a uložené pod oltár, zasvätenom k jeho úcte.
Napokon sa v roku 1940 postavil v Ríme kostol s jeho menom, ktorý bol vysvätený 22. mája 1965, kam boli prevezené aj jeho telesné pozostatky.
Modlitba
Svätý Ján Krstiteľ de Rossi, ty, ktorý si v tichu a pokore slúžil opusteným, chorým, väzňom a zabudnutým dušiam Ríma, oroduj za nás, aby sme aj my dokázali rozoznať Kristovu tvár v chudobnom a trpiacom bratovi.
Tvoj život poznačený slabosťou tela bol zároveň svedectvom neochvejnej sily ducha. Uč nás, že aj v chorobe a utrpení môžeme byť nástrojom Božej milosti a lásky. Ty, ktorý si odmietol pocty a výsady, aby si zostal blízko tým najmenším, daj, nech aj naše srdce nehľadá uznanie, ale ochotne sa skláňa tam, kde je potreba, s láskou, ktorá nepočíta námahu.
Apoštol opustených, nauč nás milovať v tichu, modliť sa s horlivosťou, a slúžiť s pokorou. Vypros všetkým kňazom silu neúnavne spovedať, slúžiť bez prestania a byť otcom pre každého človeka. Buď príkladom pre tých, čo žijú vo vnútornej biede, a svetlom nádeje pre všetkých, čo stratili vieru v dobro.
Svätý Ján, patrón Voltaggia a priateľ zabudnutých, nech tvoje príhovory pomáhajú aj nám žiť život, ktorý nepatrí nám samým, ale Kristovi a jeho najmenším. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
